Priprav sa na jeden z najlepších a najdesivejších hororov tohto roka.
Úsmev na tvári vie byť tým najkrajším prejavom radosti. Celovečerný debut Parkera Finna s názvom Smile ti však ukáže, že úsmev vie byť aj pekne desivý a nepríjemný. Pri jeho pozeraní ti veru nebude do smiechu. Zaručene sa ti počas 117 minút viackrát rapídne zvýši tep, zažiješ infarktové stavy a budeš si zakrývať oči. Už dlho sme neboli v kine takí prikovaní k sedačke.
Ak si fanúšikom ultratemných, maximálne znepokojivých, vyslovene divných, no zároveň nesmierne originálnych snímok ako It Follows, The Dark and the Wicked, Us, Hereditary, Midsommar alebo The Witch, The Lighthouse či Wounds, z Finnovho hororu budeš priam nadšený. Tento americký scenárista a režisér je zatiaľ ako nepopísaný papier. Okrem pár rozhovorov sa o ňom príliš veľa nedozvieš.
Pred hororom Smile nakrútil len dva žánrovo rovnako ladené krátkometrážne filmy Laura Hasn’t Slept a The Hidebehind. Keďže Finn do svojho debutu obsadil menej známych hercov a vytvoril výhradne komornú atmosféru zameranú na psychológiu hlavnej postavy, môžeme predpokladať, že nepôjde o žiaden mega úspešný trhák, na ktorý sa budú hrnúť masy.
Smile zaujme najmä vnímavé, náročné publikum
Zaručene sa mu však podarí zaujať vnímavé, náročné publikum a kritikov bažiacich po invenčných prvkoch oživujúcich žáner. Z hororu sa totiž v poslednej dekáde stala akási sebaparodická atrakcia čoraz viac sa vzďaľujúca od koreňov. Musí v nej byť všetko do bodky vysvetlené, musíme v nej vidieť hektolitre krvi, prvoplánové „ľakačky“ a, samozrejme, množstvo otravného klišé.
Smile rozpráva príbeh mladej psychiatričky Rose (Sosie Bacon), ktorá je vorkoholička. Radšej uprednostní náročnú konverzáciu s chorými pacientmi namiesto toho, aby sa šla poriadne vyspať. Má o ňu strach jej nadriadený, sestra aj priateľ (stvárnil ho Jessie T. Usher, ktorého si pamätáš možno ako A-Traina v komiksovke The Boys).
Všetko sa zmení, keď do jej ambulancie príde na smrť vyľakaná žena trpiaca halucináciami po tom, ako bola svedkom hrozivej samovraždy. Tvrdí, že ju prenasleduje akási zlovestná entita a strpčuje jej život. Krátko po tom, ako ju uvidí aj počas návštevy Rose, spácha priamo pred jej očami brutálnu samovraždu, avšak s maximálnym pokojom a strašidelným úsmevom na tvári.
Nekonečná nočná mora plná depresie a strachu
Rose čoskoro zisťuje, že začína mať po tomto extrémnom incidente podobné príznaky ako jej bývalá pacientka a vracajú sa jej traumy z minulosti. Divák zrazu spolu s ňou nevie identifikovať, čo je realita a čo len ilúzia. Všetko sa mení na nekonečnú nočnú moru plnú depresie a strachu, až sa zdá, že smrť je jediným vykúpením. Podarí sa jej prežiť a vyhrať boj s neviditeľným nepriateľom alebo ju nadobro ovládne a zničí?
Na Finnovom debute si divák ako prvé všimne brilantnú prácu s mixom a strihom zvuku. Máloktorý súčasný horor tak rafinovane a premyslene pracuje so zvukovou zložkou. Disharmonicko-kakofonické ruchy a desivá, ťaživá hudba Cristobala Tapiu de Veera sú tu alfou aj omegou. Skvele ich dopĺňa pokrivená perspektíva kamery vťahujúca diváka čoraz hlbšie do vortexu bolesti a beznádeje.
Práve vďaka vyššie spomenutým faktorom ide o film, ktorý jednoducho musíš vidieť v kine. Pozeranie tohto hororu v televízii, na notebooku či nebodaj na mobile by nemalo absolútne žiaden zmysel. Plusom je nepochybne aj detektívna dejová línia či Finnova fascinujúca práca s klišé a pohrávanie sa očakávaniami diváka. Smile však jasne stúpa na kvalite aj vďaka strhujúcemu výkonu hlavnej predstaviteľky Rose, teda Sosie Baconovej.
Budeš paralyzovaný aj po odchode z kina
Vidno, že dcéra Kevina Bacona zdedila po otcovi poriadnu dávku talentu a práve Finn jej dáva hádam najviac priestoru ukázať naplno, čo všetko sa v nej skrýva. Síce zapôsobila už v seriáloch Narcos: Mexiko či 13 Reasons Why, až v tejto snímke herecky doslova zatne do živého. Najmä jej zásluhou ti po odchode z kina nebude všetko jedno a paralyzovaný budeš ešte aj doma.
Celá zásluha však aj tak ide Parkerovi Finnovi, ktorý si sám napísal vyzretý, nápaditý scenár. Už teraz vidno, že nádejný a precízny autorský režisér s ambíciou odlíšiť sa od jednoduchších mainstreamových hororov sa čoskoro môže dostať na úroveň Ariho Astera, Roberta Eggersa či Jordana Peela. Určite mu to prajeme a nevieme sa dočkať ďalších diel. Jeho celovečernému debutu udeľujeme osem a pol bodu z desiatich.
