Užil obrovské množstvo pervitínu, utiekol svojej jednotke a na lyžiach preletel cez tábor nepriateľa.
Po 30 dávkach pervitínu a obrovskom výpadku pamäti prešiel 100 kilometrov. Fínsky vojak Aimo Koivunen tak utiekol nielen sovietskym prenasledovateľom, ale stratil sa aj svojej jednotke. Po dvoch týždňoch v mrazivej prírode Laponska jedol púčiky z borovice a surové mäso miestneho vtáctva, zažil lyžiarsku naháňačku s vojakmi Červenej armády, takmer sa nechtiac podpálil zaživa a skončil stratený v mínovom poli, kde mu explózia výbušniny roztrhla nohu.
Adrenalínový príbeh fínskeho vojaka a jeho neuveriteľné zážitky by vydali aj na hollywoodsku vojnovú drámu. Podobne ako životy Ťavieho dievčaťa, medvedieho vojenského dôstojníka Wojteka a sestier Gonzalesových, ktoré vo svojich nevestincoch vraždili ľudí. Vznik týchto a mnohých ďalších článkov podporujú členovia klubu Refresher+.
Na zdrogovaného Fína boli sovietski vojaci krátki
„Ivanovia“, ako im hovoril Aimo Koivunen, sa na nich hrnuli z každej strany. Do prestrelky so Sovietmi sa dostali 18. marca 1944 približne o 10. hodine. Po zhruba 10 minútach boja si fínski prieskumníci uvedomili, že ich chcú obkľúčiť, a tak sa museli dať na ústup. Aj keď na lyžiach prešli množstvo kilometrov, príslušníci Červenej armády im boli stále na stope. Aimo Koivunen nevládal, dochádzali mu sily. Za celý deň zjedol jeden malý sendvič a pred nepriateľmi utekali už niekoľko hodín. „Aimo, nespi!“ zakričal na neho jeden z mužov.
Koivunen sa vtedy rozhodol – musí si dať pervitín. Keď ich jednotku pred misiou vybavili zásobami drogy, bol zásadne proti tomu, aby ich užili. Aimov syn Mika sa pri spomienkach na otcove dobrodružstvá nazdával, že práve pre jeho zodpovedný, respektíve priam negatívny prístup k drogám to bol práve on, komu zverili pervitín do úschovy, uvádza fínsky web Yleisradio Oy.
„Pervitín a metamfetamín sa ukázali ako stimulanty, vďaka ktorým mali vojaci viac energie, odvahy, mali rýchlejšie reakcie a nepotrebovali toľko spať.“ – Jakub Drábik z Historického ústavu SAV
Teraz im však išlo o život, a tak sa rozhodol zvoliť menšie zlo. Chcel si vziať len jednu dávku, ale v hrubých rukaviciach sa to nedalo. Nakoniec tak nechtiac užil rovno 30 tabliet drogy. Únava u vojaka čoskoro zmizla a nahradila ju abnormálna výdrž. Onedlho nato sa však dostavili aj vedľajšie účinky v podobe halucinácií. Koivunen začal byť problémový, a tak mu muži z jeho jednotky radšej zobrali muníciu. O dva týždne neskôr a 400 kilometrov ďalej sa prebral v nemocnici, kde mu namerali srdcovú frekvenciu takmer 200 úderov za minútu. Mohol byť pritom rád, že vôbec prežil – a to nielen pre užitie nadmerného množstva drogy.
„Smrteľná dávka u človeka je veľmi individuálna. V každom prípade tých 30 dávok bolo skutočne veľa a koncentrácia drogy nemohla byť vôbec malá. Počas vojny sa totiž drogy vyrábali tak, aby vojaci vydržali únavu a strácali ostražitosť, čím lepšie znášali riziká, preceňovali svoje sily a boli odolnejší voči fyzickej námahe. Vojak mal šťastie, že to prežil. Zrejme mal v poriadku cievy a bol ešte relatívne mladý. Ľahko totiž mohlo nastať krvácanie do mozgu a následná smrť,“ povedal nám riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí Ľubomír Okruhlica.
Po 100 kilometroch zistil, že sa stratil
Koivunen si v hlave kládol otázky, na ktoré nepoznal odpoveď: „Prečo som úplne sám? Kde sú ostatní? Ako som sa sem dostal?“ Posledné, na čo si spomínal, bolo, že pri úteku pred Sovietmi sa posilnil pervitínom. Zvyšok cesty cez územie Laponska však pre neho zostával záhadou.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako je podľa Ľubomíra Okruhlicu možné, že si fínsky vojak nič nepamätal.
- Aké drogy podľa historika Jakuba Drábika užívali sovietski vojaci.
- Čím sa počas dvoch týždňov v lesoch stravoval.
- Kde sa fínsky vojak takmer upálil zaživa.
- Ako si spomína na „najdesivejšie preteky svojho života“, keď preletel na lyžiach cez tábor Sovietov.
