Lietajúci kôň, reliéf s kostrami či pestrofarebný strom života. Objav ďalších 10 nevšedných sôch z obdobia socializmu.
Pri pozornej prechádzke Bratislavou si určite všimneš množstvo pozoruhodných pamiatok z obdobia socializmu. Len nedávno sme ti ponúkli prvú sériu 10 výnimočných sôch, monumentov a pamätníkov. Teraz je tu druhá časť. Ak chceš sochy objavovať nielen virtuálne, inšpiruj sa vyše 700 rôznorodými pamiatkami na stránke iniciatívy supissoch.sk.
Pokiaľ máš rád potulky po zaujímavých miestach a rád sa učíš nové súvislosti, pridaj sa k predplatiteľom služby Refresher+. Okrem každodennej dávky inšpirácie sa dostaneš aj k bohatému archívu autorských a originálnych článkov.
1. Plechový strom klame farbami
Ak by plechová socha známa pod názvom Strom života neprešla v roku 2019 vďaka aktivite občianskeho združenia Konduktor rekonštrukciou, hľadali by sme ju omnoho ťažšie. Jej nová kontrastujúca modro-oranžová farebná úprava totiž nahradila dovtedajšie menej výrazné zelené a červené tóny.
Martin Kleibl z o. z. Konduktor sa v rozhovore pre stránku petrzalka.sk priznal, že k záchrane pamiatky ho vyprovokovalo, keď na internete začala kolovať petícia za jej odstránenie pre pokročilú hrdzu ohrozujúcu zdravie či život okoloidúcich. Autormi plastiky osadenej v roku 1988 sú manželia Anton a Oľga Vrankovci. Kompozícia stromu vychádzala z princípov architektonicko-bionického modelovania, ktorému sa Anton Vranka venoval na Fakulte architektúry STU.
2. Lietajúci kôň s mužom popiera gravitáciu
Návštevník Račianskeho mýta sa môže len niekoľko desiatok metrov od betónovo-plechového Vesmíru pokochať pohľadom na nevšednú kompozíciu sochy známej ako Slncový kôň. Kovovú sochu letiaceho koňa nesúceho na chrbte muža, ktorá balansuje na okraji štvormetrového betónového bloku, vytvoril v roku 1963 Alexander Trizuljak, známy aj svojou prácou na pamätníku Slavín.
Jana Hamšíková z mestského ústavu ochrany pamiatok spomína, že sochár sa pri tvorbe inšpiroval slovenskými ľudovými rozprávkami. „Podarilo sa mu vynikajúco prepojiť ríšu fantázie a rozprávok s túžbou človeka po odpútaní sa od zeme a lete do vesmíru. Táto téma bola v 60. rokoch 20. storočia veľmi populárna a obľúbená.“
3. Nenápadné reliéfy predstavujú bratislavskú históriu
Okolo reliéfu od Juraja Meliša pod hlavnou stanicou prejdú denne tisícky ľudí. Je však na očiach menej ako jeho iné diela z centra mesta – socha vojaka Napoleonovej armády či legendárny Schöne Náci. Impulz na vznik série štyroch betónových reliéfov vzišiel podľa umelcovej dcéry Jany v 70. rokoch od vedenia mesta. Pre Nový Čas povedala, že jej otec návrh reliéfu na základe konzultácií s predstaviteľmi mesta viackrát upravoval a uskutočnil ho medzi rokmi 1979 až 1981.
Reliéfy sú vytvorené z pohľadového betónu a okrem mnohých ikonických stavieb Bratislavy – Bratislavského hradu, Dómu sv. Martina, Michalskej veže či kostola klarisiek – zobrazuje aj niekoľko kostier a množstvo typografických odkazov z histórie mesta.
Žofia Halmová z oddelenia kultúry bratislavského magistrátu vraví, že reliéfy vznikli s súvislosti s masívnou prestavbou infraštruktúry v blízkosti hlavnej stanice a dodnes pôsobia ako humanizujúci prvok v dopravne prehustenom hlučnom území.
4. Zvláštne dievča so svätožiarou v zlom stave
V nelichotivom stave a v pokľaku na pyramídke z kamenných blokov z pôvodnej konštrukcie Starého mosta nájdeme v hlbinách petržalského sídliska sochu s oficiálnym názvom Zamyslená.
S poetickou pózou bronzovej sošky dnes kontrastuje množstvo tagov a nánosov spreja. Socha so svätožiarou, ktorú začal tvoriť sochár Vladimír Havrilla ešte za socializmu, si svoje miesto medzi panelákmi našla tesne po páde režimu v priebehu roku 1990.
Vo všeobecnosti je podľa Vladimíry Büngerovej zo SNG zlý stav niektorých bratislavských sôch a monumentov spôsobený tým, že nie každému správcovi záleží na tom, aby boli diela „prezentované dôstojne a hodnotne, s rešpektom a pokorou k ich historickým alebo umeleckým hodnotám“.
5. Túžba letieť pri Slovnafte
Nájsť túto sochu nie je vôbec jednoduché. Nachádza sa na parkovisku pred budovou internátu stredného odborného učilišťa v areáli Vlčieho hrdla pri bratislavskej rafinérii Slovnaft. Hliníková konštrukcia abstraktných tvarov so ženskou tvárou, ktorá stojí na mramorovom podstavci a meria vyše tri metre, má súrodencov s rovnakým menom a príbuzným motívom aj v Seredi a na bratislavských Palisádach.
Autorom sochy z Vlčieho hrdla bol v roku 1983 bulharský rodák Emil Venkov, ktorý na Slovensku pôsobil od čias svojich vysokoškolských štúdií v 60. rokoch. Zobrazenie dynamiky pohybu v rôznych materiáloch patrilo k celoživotným témam tohto významného sochára bulharského pôvodu s nezameniteľným rukopisom.
6. Komunista Karol Šmidke nikam neodchádza
Meno na počesť bývalého účastníka SNP a poslanca KSČ niesol kedysi celý ružinovský park. Keď ho v roku 1989 mesto premenovalo na park Andreja Hlinku, socha Karola Šmidkeho v ňom ostala. Ak sa však chceš o jeho živote dozvedieť viac, na pomník sa nespoliehaj. Všetky znaky okrem tých tvoriacich jeho meno a roky narodenia a smrti totiž z podstavca pomníka zmizli.
Ivo Štassel z mestského útvaru ochrany pamiatok zachovanie sochy vysvetľuje tým, že Šmidke sa nikdy nedostal na zoznam protagonistov komunistického režimu a po roku 1948 bol KSČ dokonca perzekvovaný.
Vladimíra Büngerová z SNG predpokladá, že sochy Šmidkeho alebo Mareka Čulena sú vo verejnom priestore zväčša tolerované. „Zrejme sa myslí aj na ich iné skutky než len na tie komunistické. Pri obidvoch portrétoch si musíme uvedomiť, že sa nenachádzajú na najvýznamnejších miestach v centre Bratislavy. Zostali dlhšie aj vďaka svojej polohe, jednoducho až tak zraku neprekážali.“ Dnes má bronzový Šmidke rovnako ako socha Mareka Čulena štatút hrobu.
Bronzovú sochu, ktorú v roku 1979 odhalil československý prezident Gustáv Husák, má na svedomí sochár Vojtech Remeň. Za dispozičný návrh a architektonickú podobu parku vďačíme autorovi bratislavského krematória Ferdinandovi Milučkému, ktorý územie funkčne rozdelil na „politickú“ časť s pomníkom a väčšiu relaxačnú časť s lavičkami, fontánami, fontánkami s pitnou vodou a ďalším vybavením.
7. Monument padlým bulharským partizánom
Nedávno opravenému parčíku na Vajanského nábreží dominuje bronzová socha partizánov z Bulharska, ktorá vznikla na počesť 38 evidovaných obetí bulharskej národnosti Slovenského národného povstania. Scéna evakuácie zraneného spolubojovníka je na plakete podstavca sprevádzaná úryvkom textu bulharského revolučného básnika Christa Boteva v slovenčine aj bulharčine: „Kto padne v boji za slobodu, nezomiera.“
Pomníky padlým bulharským partizánom boli po vojne osadené na viacerých miestach bojov na území Slovenska. Realistickú sochu od českého výtvarníka Vladimíra Davida odhalili 3. septembra 1949.
8. Míľniky v tvare šípok v smere sovietskeho oslobodenia
Petržalský žulový pomník v tvare šípky na križovatke Rusovskej a Viedenskej cesty patrí do rovnakej série s pomníkmi v Lamači, Novom Meste, Podunajských Biskupiciach, Rači a Ružinove. Symbolická šípka je v každom prípade orientovaná v smere postupu Sovietskej armády počas oslobodzovania strednej Európy.
Autormi míľnikov, ktoré sú okrem textu zdobené aj prírodným ornamentom a komunistickým symbolom kosáka a kladiva, boli v roku 1960 sochár Ladislav Snopek a architekt Ladislav Beisetzer.
Každý z pomníkov nesie mierne odlišný text. Ten petržalský hlása nedávno pozlátenými písmenami v ruštine a slovenčine: „V týchto miestach prekročili oddiely slávnej Sovietskej armády hranice oslobodenej Bratislavy, aby ľud Rakúska oslobodili od nadvlády fašizmu! Česť a sláva hrdinskej Sovietskej armáde!“
Aj keď je používanie komunistickej symboliky od 1. decembra 2020 zakázané, ich zobrazenie na dielach pred týmto dátumom protizákonné nie je. Podľa Iva Štassela by sme ich preto nemali odstraňovať. „Vhodným riešením dilemy ,nemorálnosti symbolov‘ je osadiť pri týchto dielach informačnú tabuľu vysvetľujúcu historické okolnosti vzniku diela.“
9. Víťazstvo – pamätník oslobodenia Červenou armádou
Medzi neprehliadnuteľné pamätníky venované sovietskym osloboditeľským armádam patrí aj alegorická socha Víťazstvo. Nachádza sa na Námestí Eugena Suchoňa medzi historickou budovou SND a Slovenskou filharmóniou. Socha ženy zvierajúcej symbol mieru v podobe olivovej ratolesti stojí na úpätí brala a má pripomínať oslobodenie hlavného mesta ukrajinským frontom v tzv. bratislavsko-brnianskej ofenzíve.
Autorom pomníka bol už v roku 1946 Jozef Kostka. Nedávne architektonické úpravy mal na starosti ateliér architekta Milana Škorupu.
10. Pijúce holubice zo Sadu Janka Kráľa
Najväčší mestský park Bratislavy vznikol už v roku 1774. Okrem sochy Janka Kráľa ukrýva aj 12 sôch zobrazujúcich znamenia zverokruhu od Rastislava Miklánka. Fontána Pijúce holubice bola do prevádzky uvedená v roku 1982. Autorom návrhu bol akademický sochár Ambróz Balážik. Zo zliatiny hliníka a kremíka časti fontány odliali v zlievarni v Žiari nad Hronom a na mieste ich neskôr upravovali pieskovaním.
Svojím vznikom sa viaže k obdobiu revitalizácie sadu v 80. rokoch 20. storočia podľa konceptu záhradného architekta Alfonza Tormu. Už v najbližších mesiacoch sa fontána dočká renovácie, ktorá obnoví výtvarnú a materiálovú kvalitu v zmysle pôvodných autorských návrhov.
