Americké deti už v škôlke rátajú do dvadsať a rodičia sa pretekajú o to, aby ich ratolesti navštevovali čo najviac krúžkov. Chcú im tak zabezpečiť lepšiu budúcnosť.
Keď môj syn minulý rok nastupoval do škôlky v USA, mal dva a pol roka. Štátnych zariadení pre deti v tomto veku je v Houstone veľmi málo, a tak sme sa rozhodli pre súkromnú montessori škôlku.
Spôsob výučby sme už poznali zo Slovenska a mysleli sme si, že vieme, do čoho ideme. Hneď v prvý deň ma však synova učiteľka šokovala otázkami: „Vie už abecedu? Ako je na tom s počítaním, vie narátať do dvadsať?“ Odpovedala som, že nie, veď nemá ani tri roky. Na to mi odvetila, že nevadí, veď my ho to spolu naučíme.
O pár dní nám dali domov laminované tabuľky s číslami a farbami, lebo zistili, že ešte nevie ani všetky farby a tobôž po anglicky. „Trénujte to s ním aspoň pár minút denne,“ dali nám pokyny.
Nerozumela som, prečo na to v škôlke takto tlačia. Aj sme pochybovali, či sme si vybrali dobre, no čoskoro sa ukázalo, že v našom okolí je to takto takmer všade. Väčšina súkromných škôlok sa predháňa v tom, ktorá ponúkne malým hlavičkám viac podnetov a poznania, pretože rodičia to očakávajú, vyhľadávajú a dobre platia. Ja som usúdila, že nepotrebujem, aby môj syn v tomto veku rátal do dvadsať, a tabuľky som doma niekam založila.
Dcéra tu vlani nastupovala do štátnej základnej školy. Ako päťročná začala v nultom ročníku, kde sa deti už učia písať a čítať. Vyučovanie trvá celkom dlho, každý deň od ôsmej ráno do tretej popoludní. Sedem hodín v škole sa nám pre také malé dieťa zdalo dosť, a tak sme dcéru zapísali iba na jeden športový krúžok raz do týždňa, aby mala aj dostatok voľného času.
Potom som sa ocitla v skupinovom chate s mamami jej spolužiačok a objavila som úplne iný vesmír. Viedli tam nekonečné rozhovory o tom, na ktoré krúžky svoje dcéry prihlásili, na ktoré ich ešte plánujú prihlásiť, prípadne z ktorých ich odhlásili, lebo neboli spokojné. Tanec, divadlo, gymnastika, mažoretky, plávanie, tenis, extra matematika. Často sa koordinujú, aby dievčatá chodili na krúžky spolu. „Karoline chce byť čo najviac so svojimi kamarátkami,“ argumentujú. V skutočnosti sú to preteky, kto bude mať čo najvšestrannejšie dieťa.
Nie je to len moje pozorovanie, potvrdzujú to aj štatistiky. Americké deti, veľakrát už v škôlkarskom veku, mávajú týždeň presne štrukturovaný, zložený z hneď niekoľkých aktivít, pričom počet hodín, ktoré nimi strávia, často prevyšuje počet hodín, ktorý im zostáva na voľnú hru. Množstvo detí, ktoré majú cez týždeň niekoľko krúžkov, v posledných dvadsiatich rokoch stúpa – a to najmä v domácnostiach so stredným a vyšším príjmom.
Vízia amerických rodičov je, že deti by toho mali vyskúšať čo najviac, aby si jednak rozvíjali všestranné schopnosti a jednak, aby neprepásli odhalenie ich prípadného výnimočného talentu, ktorý treba ďalej rozvíjať.
Už od útleho veku je to premyslená cesta na čo najlepšiu univerzitu. Americké deti musia najprv vynikajúco obstáť v štandardizovaných testoch a mať výborný priemer známok – ani to však ešte nie je záruka prijatia.
Hoci percento prijatých študentov na americké univerzity vo všeobecnosti stúpa, dostať sa na tie najvychytenejšie školy je každým rokom ťažšie. Na univerzity ako Harvard, Stanford alebo Columbia sa dostane len zhruba každý 25. až 28. uchádzač. Práve výnimočný športový alebo iný talent môže byť tým posledným a zároveň najdôležitejším dielikom skladačky. Prečo ale rodičia stoj čo stoj túžia svoje deti dostať na tie najlepšie univerzity a urobia pre to všetko, čo je v ich silách?
V mesačníku The Atlantic vlani uverejnili esej, v ktorej sa píše aj o tom, ako tzv. Ivy League školy (skupina ôsmich najprestížnejších univerzít, pozn. red.) určujú schému fungovania pracovného trhu v Spojených štátoch.
V USA sa čoraz náročnejšie hľadá vysnívaná práca bez titulu z dobrej univerzity. Prestížni zamestnávatelia sa netaja tým, že uprednostňujú absolventov z troch až piatich najlepších univerzít. Ak takých nenájdu, idú v rebríčku nižšie.
Autor v spomínanom článku uvádza ako príklady denníky The New York Times a The Wall Street Journal – podľa štúdie z roku 2018 vyše 50 percent ich redaktorov chodilo na 34 najlepších amerických univerzít.
Deti tento tlak pociťujú od útleho veku. Rodičia menia krúžky, vyžadujú od nich stále viac, platia hodiny doučovania, len aby náhodou nepremárnili čas a susedových Jennifer nebola v niečom lepšia či múdrejšia. Zároveň to od začiatku delí deti na „elitné“ a „nie elitné“, keďže takáto úroveň podpory stojí v USA nemalé peniaze a dovoliť si ju nemôžu všetci.
Ak na to ale rodiny majú, už od prvých rokov základnej školy deťom vštepujú, že navnivoč nesmie vyjsť ani minúta. Američania neradi zaháľajú, je to kultúra, v ktorej sa to nenosí a učia to aj svoje deti.
Úprimne, aj my sme chvíľami rozmýšľali, či by predsa len dcéra nemala mať viac aktivít. Tej súťaživej atmosfére zaobalenej do „aspoň, že je so svojimi kamarátkami“ sa úplne nevyhneme.
Rozprávali sme sa o tom s jej učiteľkou aj s jedným známym, ktorý sa celý život venuje výskumu vzdelávania. Obaja sa zhodli, že najlepšie je nechať deťom voľný čas. Tak sme rozhodli, že ak bude mať o niečo záujem, podporíme ju. Ak nie, nebudeme na ňu tlačiť. Obrali sme ju tým o šancu dostať sa na Ivy League školu? Možno. Pre nás je ale dôležité, aby jej voľný čas patril jej a aby si z detstva pamätala aj niečo iné ako každodenné meranie úspechu a odškrtávanie si splnených povinností.
