Sandra bola na gymnáziu nepopísaný papier. Jej spolužiaci vedeli, čo chcú robiť, no ona sa stále hľadala. Život jej však priniesol kariéru snov.
Voľba povolania v dnešnom svete nie je vôbec jednoduchá. Obrovský počet príležitostí a nátlak okolia a rodiny dokážu finálne rozhodnutie ešte sťažiť. Sandra však počúvla svoj vnútorný hlas a vydala sa za nezvyčajným dobrodružstvom. Porozprávala nám, ako sa dostala ku kariére pilotky a čo toto povolanie predstavuje.
Na našom webe pravidelne prinášame rozhovory s rôznymi inšpiratívnymi ľuďmi. Ak sa ti naša tvorba páči, môžeš nás podporiť vstupom do Refresher+ klubu.
Najkrajší zážitok bol, keď ma počas letu požiadal môj priateľ o ruku.
Ste jednou z mála slovenských žien, ktoré pracujú ako dopravné pilotky. Ako ste sa k lietaniu dostali a čo tomu predchádzalo?
Ja som bola na gymnáziu taký nepopísaný papier. Moji spolužiaci vedeli, čo chcú robiť, no ja som sa hľadala a moja mamina z toho bola trochu nešťastná. Zobrala ma na posudok, kde sa malo zistiť, na akú pozíciu sa hodím. Výsledky hovorili, že som vhodná na riadiace pozície. Neprikladala som tomu však žiadnu váhu.
Po strednej som odišla do Oxfordu študovať angličtinu, získala som certifikát a uvažovala, že si ďalší rok podám prihlášku na vysokú školu. Život so mnou však mal iné plány.
Čo sa dialo po návrate na Slovensko?
Prihlásila som sa na úrad práce. Sedela som tam na chodbe a zapozerala sa pred seba na nástenku. Pamätám si, akoby to bolo včera, zbadala som plagát od Ryanairu, že hľadajú letušky. Túto myšlienku som priniesla domov a rodičia ma podporili. Absolvovala som interview na Slovensku, potom teoretický a praktický výcvik.
Počas praktického výcviku som sa prvýkrát stretla s kokpitom. A vtedy mi to došlo, hovorila som si, že veď toto je to, čo chcem!
V tom momente sa začala nekonečná cesta za kariérou pilotky.
Začala som hľadať letecké školy a podpísala zmluvu na Slovensku. Počas predošlej kariéry letušky som si našetrila na prvú časť výcviku, a teda mi už nič nebránilo ísť si za svojím cieľom.
Ako prebiehal letecký výcvik? Je pravda, že začiatky lietania sú náročné a nie každý to zvládne?
Existujú dva druhy výcviku: integrovaný, ktorý je intenzívny, a modulový, ktorý vyhovuje pracujúcim ľudom. Rozhodla som sa teda pre druhú možnosť. Po absolvovaní prvej fázy výcviku som získala PPL – Private Pilot License. Tu sa ukáže, či človeku naozaj lietanie sedí, či to má v krvi a baví ho to alebo či dostane strach. Veľa ľudí zotrvá v tejto fáze a nerozhodne sa pokračovať ďalej, venujú sa lietaniu vo voľnom čase. Ja som si však povedala, že buď všetko, alebo nič.
Rozhodla som sa teda pokračovať do ďalšej fázy, kde bolo potrebné zdolať štrnásť skúšok. Patrili sem predmety ako napríklad navigácia, meteorológia alebo ľudský faktor. Po roku a pol intenzívneho sedenia nad knihami som mala kurz ATPL – Airline Transport Pilot License – dokončený.
Bola to náročná časť výcviku, ale nie finančne.
Platí sa iba za registráciu a skúšky, kde máme limitovaný počet pokusov. Ak to človek nezvládne, musí ísť opäť od začiatku. Niektoré aerolínie si potrpia na to, aby tieto skúšky potenciálny uchádzač prešiel na prvýkrát. Bolo to náročné najmä psychicky, nie finančne.
Čo nasledovalo po skúškach?
Ďalšou veľmi dôležitou vecou je, aby sa pilot naučil komunikovať s riadiacou vežou. V začiatkoch sa piloti učia v neriadenom priestore, kde je takzvané „vysielanie na slepo“. Neskôr prechádzajú na väčších letiskách do profesionálnej komunikácie primárne v angličtine. Je to stresujúce najmä v dôsledku väčšej premávky na letisku.
Každý si môže výcviky nakombinovať, ako chce, podľa toho, čo je jeho zámer. Tento postup som si zvolila, lebo mi najviac vyhovoval. Okrem toho, že som lietala sama, musela som absolvovať pár hodín s ďalším pilotom. Je potrebné vedieť, ako efektívne komunikovať, a vhodne upozorniť kolegu, ak urobí nejakú chybu.
Je to veľmi dôležité z hľadiska bezpečnosti, učíme sa spolupracovať a efektívne komunikovať, aby sme si neskákali do reči.
Čo vás čakalo potom, ako ste dostali prácu v aerolíniách?
Po úspešnom pohovore prichádza špeciálny výcvik na lietadlo. Závisí od toho, ktoré modely aerolínie vlastnia a prevádzkujú. Opäť sa stretávame so simulátormi, s teoretickými prednáškami a mokapmi, to sú makety kokpitu.
Ako vás vnímali ostatní ľudia, najmä kolegovia mužského pokolenia?
Na začiatku ma vnímali ako letušku, lebo na výcviky sme chodili v civilnom oblečení. Boli sme tam všetci spolu, keďže sa tam chodili učiť aj letušky a stevardi. Nestretla som sa však so žiadnym šikanovaním preto, že som žena. Tréning bol skvelý a moji kolegovia takisto.
A čo vaša uniforma? Máte rovnakú ako muži alebo sa niečím líši?
Uniformové nohavice mi museli špeciálne upraviť, lebo mám, prirodzene, inú stavbu tela. Strih nohavíc je taký, ako nosia letušky, no farba a látka sa zhoduje s tými pilotskými. Čo sa týka topánok, nosím klasický pánsky štýl, bez podpätku. Musia byť hlavne pohodlné, keďže pri riadení používam aj nohy.
Naučili ste sa viazať kravatu alebo nie je súčasťou vašej ženskej uniformy?
Do dnešného dňa ju neviem zaviazať. (smiech) Vždy mi uzol urobí nejaký mužský kolega, potom ju pár dní nosím, kým nie je potrebné vziať ju do čistiarne. A tak fungujem dookola. Pozerala som už niekoľko videí na Youtube, snažila som sa naučiť najjednoduchší uzol, ale bez výsledku.
Pred letom je potrebné sa naň pripraviť. Kedy sa začína vaša príprava a v čom spočíva?
Ja začínam s prípravou už doma alebo v hotelovej izbe, závisí to od toho, kde som. Pozerám si informácie o počasí, ako aj notamy – to sú informácie dôležité pre let. Napríklad ak je zatvorená niektorá z pristávacích dráh alebo je obdobie, keď sa v okolí letiska vyskytuje veľa vtákov. Potom sa stretne celá posádka, najprv prehodíme pár slov s kapitánom a nasleduje brífing pre stevardov. Dozvedajú sa, koľko pasažierov s nami letí, koľko budú trvať lety, dostanú informácie o možnom výskyte turbulencií a prípadnej potrebe záchranných viest, ak sa letí nad vodou. Po tomto sme už všetci pripravení.
Stalo sa vám, že ste mali problém s pristávaním z dôvodu zlého počasia? Je pravda, že lietadlo môže pristáť pomocou autopilota?
Samozrejme, ak vidíme, že nás čaká nejaký vážny problém, snažíme sa mu vyhnúť. Veľké problémy nám však vie spôsobiť vietor. Stáva sa to najmä v Európe, napríklad v Nemecku je často veterno. Pristávanie nám dokáže skomplikovať aj hmla, vtedy máme špeciálne procedúry – low visibility procedures, keď môže lietadlo pristáť autopilot. V takom prípade musíme situáciu dôkladne monitorovať a pri akejkoľvek deviácii sme pripravení zasiahnuť. Automatické pristávanie však nie je možné na všetkých letiskách.
Pasažieri sa zvyčajne obávajú turbulencií. Kedy a podľa čoho sa rozhodujete v kokpite, že zapnete kontrolku, aby sa pasažieri pripútali?To by zaujímalo aj mňa. (smiech) Rozhoduje sa kapitán, keďže má viac skúseností a vie to lepšie odhadnúť. Lietadlo má 33 metrov a vpredu vibrácie cítime úplne inak ako na chvoste lietadla. V knihách sú opísané rôzne charakteristiky, no v realite to nie je také jednoduché odhadnúť. Turbulencie môžu prísť nečakane v rôznych silách, a preto aj pri menších otrasoch radšej prikážeme ľuďom pripútať sa.
Bezpečnosť je vždy na prvom mieste.
A čo dekompresia, keď vypadnú kyslíkové masky? Je možné niečo také prežiť?
Rozhodne je možné prežiť to. Existuje takzvaný čas efektívneho vedomia alebo time of useful consciousness, keď má človek približne 10 sekúnd na to, aby zareagoval. Príznakmi nedostatku kyslíka z dôvodu dekompresie (stav sa nazýva hypoxia) sú napríklad bolesť hlavy, zmena farby pier, zmätenosť či eufória. Samozrejme, závisí od viacerých vecí, či dotyčný fajčí alebo nie, či je obézny alebo starší.
Ako dlho fungujú kyslíkové masky pre pasažierov? Máte v kokpite rovnaké?
Pre pasažierov fungujú 12 minút, čo je dostatočne dlhý čas na to, aby sme lietadlom mohli klesnúť do adekvátnej výšky, kde je vzduch dýchateľný. My v kokpite máme o niečo iné masky, sú špeciálne vyrobené na to, aby sme vedeli komunikovať s vežou, aj keď ich máme nasadené na tvári.
Mali ste už na palube problematických pasažierov? Ľudia si často mýlia dvere toalety s tými od kokpitu. Stalo sa vám už, že sa k vám chcel niekto dostať počas letu?
Nikdy sme nemali vyslovene problém s pasažiermi. Určite sa stalo, že si ľudia pomýlili dvere, ale máme v kabíne kamery a o bezpečnosť sa starajú stevardi. Skôr mi utkvel v hlave smutný príbeh s chlapcom zo Sudánu, ktorý cestoval do Káhiry za zdravotnou starostlivosťou. Nemal však žiadne potvrdenie od lekára o tom, že je preňho cesta lietadlom bezpečná. Po celom tele mal popáleniny a pravdepodobne sa mu tam dostala infekcia. Cestujúci sa sťažovali na nepríjemný zápach a kapitán sa rozhodol, že ho na palubu nevezme.
Bolo mi to ľúto, lebo som vedela, že od nás možno závisí jeho život. Nebolo to však bezpečné preňho ani pre nás.
Okrem tohto zážitku sa však pravidelne stretávam aj s inými nepríjemnosťami. Keď k nám do kokpitu po pristátí prídu letiskoví rampoví agenti, vždy sa mi pozdravia: „Hello sir!“ Je to preto, že v Sudáne toto povolanie vykonávajú takmer vždy iba muži a majú to tak zaškatuľkované. Vždy keď zbadajú, že tam sedím ja, tvária sa prekvapene.
Ktorý zážitok by ste, naopak, označili za najpríjemnejší? Pochválil vám už niekto vaše pristátie?
Áno, pochválili ma naši stevardi. Veľmi ma to potešilo a motivovalo. Všetci tu máme dobré vzťahy a vychádzame spolu. Najkrajší zážitok bol, keď ma počas letu požiadal môj priateľ o ruku. Je tiež vojenský dopravný pilot a zhodou okolností, keď som letela na Slovensko, mal aj on vojenské cvičenie. Pokúsila som sa s ním teda cez vežu skontaktovať a prihlásila som sa na rovnakú frekvenciu, kde som si myslela, že ma bude počuť.
Svojmu priateľovi som odkázala, že ho pozdravujem a milujem aj z hladiny 390. On sa v tom nečakane ozval a opýtal sa ma, priamo počas letu, či si ho vezmem. Bola som dojatá a, samozrejme, súhlasila som.
