Strach o vlastný život sa nedá porovnať s ničím. Frajer zostal s rodinou v Kyjeve, ja s bratom sme ušli, kým sa dalo, opisuje Angelika v rozhovore.
„Počas bombardovania v Kyjeve som mala veľmi zmiešané pocity. Nepanikárila som, ale mala som veľký strach. Nedá sa to porovnať so žiadnym strachom, aký som kedy zažila. Je to strach o vlastný život. Máš vtedy veľa adrenalínu a nad vecami rozmýšľaš strašne rýchlo,“ opisuje v rozhovore Angelina, ktorá sa v stredu ráno prebudila do vojny.
Angelina Tokárska je ukrajinská študentka, ktorá žila tri roky na Slovensku. Keď sa začala ruská invázia na Ukrajinu, nachádzala sa v hlavnom meste Kyjev, z ktorého prostredníctvom Instagramu zdieľala autentické zábery útokov Ruskej federácie priamo zo svojho okna.
S Angelikou sme sa spojili po tom, čo 19 hodín cestovala z Kyjeva za svojou rodinou. Počas úteku jej na Instagrame pribudlo viac ako 300-tisíc sledovateľov, prevažne Slovákov, ktorých zaujíma, ako vyzerá aktuálna situácia na Ukrajine. V rozhovore prezrádza, aká bola cesta v hodinových kolónach, či sa plánuje v prípade nebezpečenstva vrátiť na Slovensko, či cíti podporu od Slovákov a ktorá slovenská influencerka jej pomohla najviac.
Ak ťa zaujíma dianie na Ukrajine, sleduj ho v našom článku naživo. Pokiaľ si chceš prečítať viac prémiových článkov na túto tému, klikni na sekciu zahraničná politika. Ak chceš prístup ku kvalitnému obsahu, pridaj sa do klubu Refresher+ k našim predplatiteľom.
Kde sa aktuálne nachádzaš po tom, ako si absolvovala takmer 20-hodinovú cestu plnú kolón áut z Kyjeva?
Nechcem hovoriť, kde presne som, lebo ma sleduje veľa ľudí a môže to byť nebezpečné, ale nachádzam sa v Ivanofrankivskej oblasti. Máme tu taký väčší dom, je nás tu už asi 15 príbuzných, sme pomerne veľká rodina.
Celá cesta z Kyjeva nám dokopy trvala vyše 19 hodín. Za normálnych okolností by trvala sedem.
Ako prebiehal tvoj útek z Kyjeva?
Bolo to niečo hrozné. Keď sme sa dozvedeli, že vyhlásili mobilizáciu a začali napádať Kyjev, tak som okamžite začala rozmýšľať, ako sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Bola som s bratom, ktorý bol úplne vystresovaný. Ja som sa snažila zachovať chladnú hlavu. Nemali sme však auto a kamarát, ktorý chcel takisto ujsť, mal cestu do Žytomyru, tak sme sa museli rozhodnúť okamžite. Nefunguje totiž ani autobusová, ani vlaková doprava.
Hoci sme nevedeli, čo budeme v Žytomyre robiť, bola to jediná šanca dostať sa preč, kým uzatvoria Kyjev. Keď sme už boli zbalení v aute, volala mi mamina, aby sme nešli tým smerom, pretože tam už sú Rusi. Tak sme museli ísť iným smerom, vybrali sme sa teda do Vinnycie.
Ako to vyzeralo na cestách?
Cesty boli strašné, všetky smerom na západ boli zapchaté a tvorili sa hodinové kolóny. Niektorí vodiči sa dokonca predbiehali cez krajnice alebo aj mimo cesty zboku po tráve. Bolo im to jedno, chceli sa len čo najrýchlejšie dostať preč. Začala tam dokonca vznikať agresia: keď sa niektorí predbiehali, tí pred nimi vyšli z áut a začali sa medzi sebou biť.
My sme tiež chceli jedno auto predbehnúť a vtom vyšiel jeden muž a začal nám silno búchať na okná a kričať na nás. Ani sme neotvárali dvere a ihneď sme dupli na plyn. Stáli sme v kolóne aj 200 kilometrov od Kyjeva. Bolo to ako z apokalyptického filmu: všade panika, benzínky plné áut a na mnohých už došiel benzín. Celá cesta nám dokopy trvala vyše 19 hodín, za normálnych okolností by trvala sedem.
Aký to bol pocit, opäť vidieť svoju rodinu?
Veľký pocit pokoja. Cítila som, že som vo väčšom bezpečí. Nedá sa to porovnať s tou strašnou cestou alebo s pocitom v Kyjeve, keď z okna svojho bytu vidíš, ako ti ponad hlavu preletujú ruské bojové lietadlá.
Cítiš sa už teraz v bezpečí?
Nie. Môžem len povedať, že sa cítim bezpečnejšie ako v Kyjeve, ktorý je podľa mňa hlavným cieľom Ruska. Hocikde na západe bude teda bezpečnejšie. Ale sotva sme prišli sem, ohlásili letecký poplach.
Zobudila som sa vo štvrtok skoro ráno pred šiestou na to, že bombardujú Ukrajinu. Bola som doma s frajerom a nechceli sme veriť vlastným ušiam. Niekoľko minút sme na seba bez slova pozerali.
Ako dlho si po vypuknutí invázie nespala?
Zobudila som sa vo štvrtok skoro ráno pred šiestou na to, že bombardujú Ukrajinu. Prišla mi to povedať kamarátka, ja som bola doma s frajerom a nechceli sme veriť vlastným ušiam. Ihneď sme si prečítali noviny a len sme sa niekoľko minút na seba bez slova pozerali.
Otvorila som okno a krátko nato Kyjevom otriasol strašne silný výbuch. Zavolala som bratovi, ktorý ku mne išiel asi hodinu, a začali sme sa baliť. Vyrazili sme okolo obeda vo štvrtok a k rodine sme prišli až dnes v piatok o ôsmej ráno. Spala som len nejaké tri hodiny.
Tvoj frajer teda zostal v Kyjeve?
Áno, chcela som ho zobrať so sebou, ale on tam má rodičov a nechcel ich nechať samých. A oni nechceli odísť, verili, že v Kyjeve sa nič nestane. A teraz už odísť nemôžu. Bývajú síce asi 20 kilometrov od Kyjeva, ale stále je to dosť nebezpečné.
V Kyjeve si na vlastné oči videla bombardovanie. Čo v takýchto situáciách človek prežíva?
Veľmi zmiešané pocity. Nepanikárila som, ale mala som veľký strach. Nedá sa to porovnať so žiadnym strachom, aký som kedy zažila. Je to strach o vlastný život. Máš vtedy veľa adrenalínu a nad vecami rozmýšľaš strašne rýchlo. Tvoje telo chápe, že sa niečo deje a že niečo ohrozuje tvoj život.
Ako to vlastne v ukrajinských mestách aktuálne vyzerá? Ľudia chodia normálne do práce? Fungujú služby, obchody aj počas invázie?
Do práce nik nechodí. Školy sú zavreté, firmy takisto. Fungujú len tie najnevyhnutnejšie služby, benzínky a niektoré obchody.
Ty si takisto musela zanechať prácu? Čím si sa živila?
Do Kyjeva som prišla, pretože tam študujem na hudobnej univerzite. Chcela som si tam nájsť aj prácu, ale nepodarilo sa mi to, boli tam aj iné problémy. Ale vedela som si zabezpečiť život, mala som peniaze aj od rodičov.
Predtým si študovala aj na Slovensku. Ako dlho a kde?
Na Slovensku som žila asi tri roky, najprv som študovala v Ružomberku a potom som sa presťahovala do Bratislavy. Veľmi som chcela prestúpiť na Univerzitu Komenského, ale neurobila som prijímačky. Vtipné je, že som neurobila skúšky zo slovenčiny, ale z angličtiny áno, pričom po slovensky viem oveľa lepšie.
Zatiaľ sme spolu tu vo veľkom dome, máme tu aj jednu veľkú miestnosť, kde sú kamery a sirény. Ale ak by sme sa všetci rozhodli odísť na Slovensko, tak jedine vtedy, ale nechcem ich opúšťať sama.
Aké boli teda dôvody, že si sa napokon vrátila späť na Ukrajinu?
Chcela som sa už vrátiť domov a mala som toho na Slovensku už dosť. Keď žiješ v inom štáte, tak sa stále cítiš sám. Stretla som aj množstvo falošných ľudí a mala som také horšie obdobie, tak som chcela vyskúšať Kyjev. Povedala som si, že ak sa mi tam nebude páčiť, vrátim sa do Bratislavy.
Plánuješ sa v prípade nebezpečenstva vrátiť na Slovensko?
Jedine, ak by sa tak rozhodla aj moja rodina. Zatiaľ sme spolu tu vo veľkom dome, máme tu aj jednu veľkú miestnosť, kde sú kamery a sirény. Ale ak by sme sa všetci rozhodli odísť na Slovensko, tak jedine vtedy, ale nechcem ich opúšťať sama.
Počas úteku z Kyjeva ti na Instagrame pribudlo viac ako 300-tisíc sledovateľov, prevažne Slovákov. Čakala si, že sa v priebehu 24 hodín staneš takpovediac influencerkou?
Určite sa nepovažujem za influencerku, ani som nikoho nepodnecovala, aby ma začal sledovať. Celé sa to začalo tak, že som pridávala fotky a videá cez storky priamo z prostredia ruských útokov v slovenčine, aby Slováci vedeli, čo sa tu deje. Pretože mnohí z nich neveria médiám, tak som im chcela ukázať, že je to skutočne pravda. Chcela som len, aby sa to, čo sa na Ukrajine deje, dostalo medzi čo najviac ľudí na Slovensku.
Hneď ako som to začala pridávať na sociálne siete, ľudia si to veľmi išli a prezdieľavali to. K tomu sa pridali aj veľkí slovenskí influenceri a celebrity a zrazu mi každú minútu prichádzali stovky nových a nových followerov. Neverila som vlastným očiam. Vôbec som to nečakala.
Úplne chápem pocity niektorých influencerov, ktorí si stotisíc followerov budujú roky, a ja som ich predbehla za deň. Ale nemusia sa báť. Myslím si, že je to len chvíľkové. Nebol to môj cieľ a ani sa tým nechválim.
Čomu to pripisuješ?
Ľudí podľa mňa len zaujíma, čo sa teraz na Ukrajine odohráva. Keď sa to skončí, a dúfam, že sa to skončí čo najskôr, dajú mi podľa mňa aj tak unfollow. „Vybuchol“ mi profil len pre vojnu, pretože to ľudí zaujíma a chcú o celej situácii vedieť viac. Nie som žiadna influencerka.
Všimol som si, že sa po raketovom vzostupe na Instagrame stretávaš aj s množstvom negatívnych správ plných závisti.
Áno, niektorí tvrdia, že sa snažím priživiť na vojne, ale ja nemôžem za to, že ma ľudia sledujú. Sama som to nečakala a nikoho nenútim sledovať ma. Najprv ma začali zdieľať ľudia a potom aj veľké osobnosti, ale nikoho z nich som o to nežiadala, prišlo to samo.
Ale úplne chápem pocity niektorých influencerov, ktorí si stotisíc followerov budujú roky, a ja som ich predbehla za deň. Ale nemusia sa báť. Myslím si, že je to len chvíľkové. Nebol to môj cieľ a ani sa tým nechválim.
Je ťažké si teraz niečo plánovať, keďže akékoľvek plány sa môžu počas vojny v priebehu hodiny zmeniť. Ak by začali bombardovať, tak sa pôjdeme schovať do pivnice, kde máme nejaké zásoby.
Cítiš podporu od Slovákov?
Áno, neskutočnú, každú minútu mi chodia desiatky podporných správ a dáva mi to veľkú silu. Nestíham to ani čítať. Celý deň sa im snažím odpisovať a ďakovať im za podporu. Niektorí mi dokonca ponúkali finančnú pomoc, ale aj to sa potom stretlo s kritikou.
Prečo?
Spravila som chybu, pretože som zdieľala svoj účet, kam môžu ľudia posielať príspevky, ktoré som chcela odoslať na podporu ukrajinskej armády, a keďže je väčší problém vykonať transakciu zo Slovenska na Ukrajinu, chcela som to zabezpečiť cez svoj slovenský účet. Myslela som si, že to bude pre Slovákov ľahšie a rýchlejšie. Ale nestretlo sa to s pochopením a prišiel mi preto veľký hejt, tak som to potom radšej vymazala. Nazbierala som asi 400 eur, ktoré plánujem poslať ukrajinskej armáde.
Spomínala si, že ti písali aj mnohé slovenské celebrity. Ktoré ťa najviac prekvapili?
Bolo ich veľmi veľa, ani by som nedokázala spomenúť každého, ozvali sa mi asi všetky slovenské osobnosti a influenceri, o ktorých som vedela, že existujú. Ale najviac ma asi podporila Nikki Fridrich, ktorá mi celú cestu z Kyjeva zlepšovala náladu, snažila sa ma rozveseliť, pomôcť mi, radila mi, ako to funguje na Instagrame. Som jej veľmi vďačná, je to brutálny človek.
Niektorí členovia mojej rodiny chcú ísť brániť Ukrajinu, niektorí sa boja. Ja osobne, keby to bolo nevyhnutné, by som určite išla pomáhať.
Čo máš v pláne robiť v najbližších dňoch?
Je ťažké si teraz niečo plánovať, keďže akékoľvek plány sa môžu počas vojny v priebehu hodiny zmeniť. Zatiaľ zostávame doma a potom sa budeme riadiť podľa aktuálnej situácie. Ak by začali bombardovať, tak sa pôjdeme schovať do pivnice, kde máme nejaké zásoby. Ale žiadne iné plány zatiaľ nemáme.
Ak by to bolo nevyhnutné, išla by si pomáhať brániť Ukrajinu?
Niektorí členovia mojej rodiny chcú ísť brániť Ukrajinu, niektorí sa boja. Ja osobne, keby to bolo nevyhnutné, by som určite išla pomáhať, ale nemyslím si, že ženy budú bojovať so zbraňami, skôr sa budú podieľať na nejakej humanitárnej pomoci.
