RECENZIA: Moonfall je najhlúpejší film roka, pri ktorého pozeraní ti odumrú mozgové bunky

Moonfall je katastrofický film režiséra Rolanda Emmericha (Deň nezávislosti, 2012, Deň po tom...), ktorý je vlastne aj katastrofálny. Roland Emmerich vie vo svojich filmoch efektne aj efektívne ničiť planétu Zem, no v posledných rokoch bolo jasné, že mu dochádza šťava. Tí, ktorí videli Deň nezávislosti 2, si asi bolestivo spomenú na návštevu kina. Moonfall je však omnoho horší, a to v každom ohľade, na ktorý si spomenieš. 

Snímku vedie trojica hercov. Patrick Wilson je astronaut NASA, ktorý vo vesmíre ako jediný uvidí mimozemskú entitu. Nikto mu však neverí a NASA ho umlčí, takže o 10 rokov neskôr už nemá ani na nájom a stratil aj svoju rodinu. Halle Berry hrá astronautku, ktorá s ním vtedy bola vo vesmíre a o 10 rokov neskôr už ašpiruje na riaditeľku celého NASA.

Konšpirátor a upratovač, ktorý predbehne NASA

No a potom je tu John Bradley ako konšpirátor a youtubový expert na vesmír, ktorý zachráni celú planétu, pretože okrem neho si nikto nie je schopný všimnúť, že sa Mesiac vychýlil zo svojej obežnej dráhy. 

Moonfall nie je filmom, pri ktorom treba vypnúť mozog a užívať si zábavné, veľkolepé zábery apokalypsy Zeme. Moonfall ti totiž mozog vypnúť nedovolí, keď ťa zasypáva jednou nezmyselnou scénou za druhou. Možno poznáš ten stav mysle, keď zúžiš oči, mozog ti pracuje na plné obrátky, zdvihneš ruky, akoby si sa pýtal, čo sa to, dopekla, deje, a máš podobný výraz tváre ako Tom Cruise v sci-fi Oblivion.

Niekoľko takýchto reakcií na udalosti vo filme zažiješ aj ty sám. Jeho dej sa totiž točí okolo toho, že Mesiac je vlastne megaštruktúra vytvorená mimozemšťanmi. Ten istý Mesiac teraz padá na Zem a najlepším riešením ľudstva je odpáliť ho atómovkami. Avšak spomínaní dvaja astronauti a priateľský konšpirátor sa vyberú do vesmíru, aby Mesiac zastavili iným spôsobom.

Tragické dialógy a scény, ktoré pôsobia ako paródia

A vychádza im absolútne všetko. Film pôsobí nesmierne skratkovito, ako powerpointová prezentácia, ktorej obsah je vyrozprávaný cez pomlčky. Postavy sa pohybujú z miesta na miesto, skáču z jedného vedeckého dialógu do druhého a ležérne riešia koniec sveta. Správajú sa, akoby bolo zničenie planéty celkom normálne, a ich dialógy ťa doslova začnú vytáčať. Často totiž pôsobia ako z veľmi zlého televízneho filmu, ktorého scenáristu vyhrabali niekde na základnej škole.

Dialógy sú hlúpe, občas nedávajú žiadny zmysel a chýba im akákoľvek váha. Niektoré z nich sú aj absolútne zbytočné, ako napríklad dvojminútová scéna s hercom Donaldom Sutherlandom, ktorého postava prednesie nechcene trápny a zbytočný výklad o tom, čo sa skutočne stalo na Mesiaci v roku 1969, keď naň prvýkrát vkročila ľudská noha. Má ísť o časť veľkého odhalenia a tajomstva NASA, no vôbec nijako to nepomáha deju a všetko z toho je vlastne už prezradené iným spôsobom.

Sutherland sa so svojou postavou na invalidnom vozíku následne odprace preč a viac ho neuvidíme. Takýchto bizarných scén je vo filme viac. Takzvaný facepalm na našich tvárach úradoval aj v scéne, keď sa postava konšpirátora pozerá na prívalovú vlnu, ktorá odhadzuje aj autá, dobrých 10 sekúnd predtým, ako ho zmätie. Až potom si konšpirátor uvedomí, že nevie plávať, a astronaut v podaní Patricka Wilsona ho musí „zachrániť“, hoci stačilo, aby konšpirátor vyšiel na schody budovy o meter ďalej.

Či už ako diváci, alebo recenzenti, ostali sme civieť na plátno a nechápali sme, ako niekto môže napísať tak dementnú a zbytočnú scénu. Moonfall občas pôsobí ako hudobný videoklip, ktoré zvyknú byť plné náhodných a nezmyselných záberov. Nakoniec si z filmu môžeš vyhodiť minimálne polhodinu a zistíš, že by si vlastne o nič neprišiel. 

Moonfall má 2 hodiny, pričom po úvode budeš čakať celú nasledujúcu hodinu, než sa začne diať niečo megalomanské a akčné. Dovtedy je to spleť slabučkého príbehu, šokujúcich odhalení a amatérsky napísaných dialógov, ktoré ťa budú rozčuľovať. 

Nepoteší ani fanúšikov veľkolepých akčných scén

Čakali sme, že to bude hlúpučké, ale na druhej strane aj zábavné a plné akčných, veľkolepých záberov apokalypsy planéty. Bohužiaľ, Moonfall je iba hlúpy a nič iné. Najzaujímavejšie trikové zábery s veľkou deštrukciou už boli ukázané v traileroch a smiali sme sa len vtedy, keď sme už zalamovali rukami nad absurdnosťou dialógov a konaním postáv. 

Postavy sú neuveriteľne ploché a nezaujímavé, pričom ich definuje maximálne jedna vec, okolo ktorej sa točí celý ich život. Snímke chýbajú akékoľvek emócie a vzájomné interakcie medzi postavami ťa ničím nezaujmú. Je až neuveriteľné, že najzmyselnejší, najfunkčnejší a najlepšie napísaný dialóg sa točí okolo textu slávnej piesne Africa od Toto. Nič nevykresľuje vzťah medzi postavami Halle Berry a Patricka Wilsona lepšie, čo je dosť smutné. 

Wilsonova postava má vo filme aj syna. Celá jeho dejová línia spoločne s ďalšími ľuďmi na Zemi je však nudná a slúži len na zobrazenie toho, čo sa deje na planéte, zatiaľ čo sú hlavné postavy vo vesmíre. A aj tak tam tvorcovia stihnú pridať pár nezmyselných scén. Ako napríklad keď agresori kradnú synovi hlavnej postavy auto (z nejakého dôvodu potrebujú traja ľudia dve autá) dve hodiny pred pádom Mesiaca na Zem.

Podľa nás ani samotní tvorcovia nechápu, čo to v ich filme robí. Chceli tým dej zdramatizovať a vytvoriť pôdu naháňačke na autách, ale je to také nelogické, že sa to nedá nijako ospravedlniť.

Moonfall je extrémne zlý film, ktorý nemá čo ponúknuť ani z hľadiska katastrofických blockbusterov. Nie je tu nič vyrážajúce dych a aj počítačové triky občas pôsobia nedostatočne kvalitne. Pár záberov Mesiaca blížiaceho sa k Zemi je pekných, ale nie je to nič, čo musíš vidieť v kine.

Máme tu teda veľmi amatérsky znejúce a napísané dialógy, ktoré občas pripomínajú paródiu, hercov, ktorí vinou svojich fádnych postáv nemajú čo hrať, absolútne žiadny humor, priemerné blockbusterové scény a deravý scenár plný nelogických nezmyslov.

Pochváliť môžeme podarený úvod, soundtrack, pár záberov padajúceho Mesiaca a to, že sme predsa len boli zvedaví, čo nám dej na konci odhalí. Že to bola ďalšia bizarná zlátanina ako od nejakého amatérskeho youtubera tvoriaceho sci-fi scenáre, je už druhá vec.

Bavili sme sa len vtedy, keď nám pri absurdite niektorých scén už ani nič iné neostávalo. Toto však nie je príklad toho, keď je niečo také zlé, až je to dobré. Toto je iba zlé. Celé zlé. S prižmúrenými očami teda udeľujeme tri body z desiatich.