Denne sa tu otočí vyše sto áut. Zamestnanci pracujúci v ťažkých podmienkach sa väčšinou stretávajú s vďakou, no okrem nej čelia aj povýšenosti či vulgárnym prejavom.
V zbernom dvore OLO na Starej Ivanskej ceste vládne počas vianočného obdobia pomerne pokoj. Čisto mužský kolektív pracujúci v dvoch zmenách zatiaľ nemá veľa práce a môže sa nám venovať. Každý deň očakávajú vykládku asi stovky áut. Len pred dvomi mesiacmi museli riešiť dvojnásobný počet ľudí.
Najrušnejším dňom v týždni je bezkonkurenčne sobota, keď si ľudia pred vstupom počkajú aj vyše pol hodiny. Uprostred týždňa je situácia pokojnejšia.
Majster dvora Peter Šplháček pokles dôvodí aj vážnou covidovou situáciou: „Pred Vianocami tu zvykol byť blázinec. Mať menej ľudí je však obojstranne výhodné. My máme menší stres a ľudia nemusia čakať.“
Chladné a hlučné prostredie plné veľkokapacitných kontajnerov podľa všetkého neprekáža dobrej nálade v kolektíve. Jeden zo zamestnancov s vycibreným zmyslom pre iróniu hodnotí: „My sme tu všetci veselí. A niekedy sú veselí aj ľudia, ktorí nás pri odchode občas vulgárne častujú. Viete, ľudia sú rôzni.“
Práca v zbernom dvore
Na prvý pohľad sa zdá, že práca v zbernom dvore je výhradne fyzická. „Pomáhame vykladať autá, tak musíme byť aj trocha silní. Oveľa dôležitejšia ako fyzická sila je však psychická odolnosť. Ľudia sú všelijakí, majú svoje muchy a často aj kopec otázok,“ vravia nám ochotne zamestnanci dvora.
Práca s odpadom je teda prekvapivo do veľkej miery o komunikácii. Slušným ľuďom vraj zamestnanci všetko radi vysvetlia, a ak fyzicky nevládzu, pomôžu s vykládkou. „Mnohí sú agresívni od prvej sekundy a chcú s vami doslova bojovať. Nevidíme im do duše, nevieme, či ich naštval partner.“
„Ľudia sú často nevyspytateľný pracovný materiál, každý je totiž iný. V priebehu pár sekúnd prídeme do styku s celým spektrom. Občas skoro vidíte, že niekomu ‚buble dekel‘, a keď zbadá ‚idiota v montérkach‘, tak sa na ňom vyventiluje,“ hovoria zamestnanci.
Mnohí vraj majú často predstavu, že prichádzajú na smetisko, a len ťažko nesú fakt, že si veci musia rozniesť po kontajneroch sami.
„Raz prišla žena na mercedese, svojho chlapa vyložila a ten ostal fajčiť pred bránou. Suverénne sa pýtala, kto jej vyloží odpad. Mali ste vidieť jej pohľad, keď som jej odpovedal, že predsa ten pán, čo fajčí vonku.“
Pre koho je zberný dvor určený
Zberný dvor OLO s najväčším portfóliom odpadu v meste môžu bezplatne využívať všetci obyvatelia Bratislavy. Na neobmedzený vstup im stačí občiansky preukaz s bratislavským trvalým pobytom, list vlastníctva či najnovšie aj nájomná zmluva.
„Mestské časti majú často svoje malé dvory, ktoré však nezoberú všetko, a tak ľudia chodia pre istotu k nám. Každému však odporúčam, nech si overí, či nemá vhodný zberný dvor bližšie,“ hovorí majster zberného dvora Peter Šplháček.
Na internetových stránkach mestských častí a obcí nájdu obyvatelia okrem informácií o dostupných zberných dvoroch aj tie o recyklácii v rámci farebných kontajnerov. Systém na Slovensku totiž nie je zjednotený a každá obec spracúva odpad podľa vlastných pravidiel.
Niektorí ľudia bez áut vraj do dvora prichádzajú aj pešo či taxíkmi. Pri väčších objemoch často využívajú služby požičovní áut či vozíkov. Niekoľko rokov funguje aj služba OLO Taxi, v rámci ktorej si za poplatok prídu zamestnanci OLO objemný odpad prevziať priamo pred váš dom či bránu.
Dlhé rady v dôsledku nepripravenosti
Základnou podmienkou zberného dvora je dopredu si odpad roztriediť a jeho zložky oznámiť na rampe pri vstupe. Dobre pripravený je podľa zamestnancov zhruba každý druhý návštevník. „Málokto si pred prvou návštevou naštuduje, čo vlastne môže priniesť. Mnohí napríklad nevedia, že už päť rokov berú pneumatiky pneuservisy a nie my.“
Rýchlosť odbavenia nevedia zamestnanci nijako ovplyvniť a k dlhému čakaniu podľa nich prichádza najmä vinou ľudí, ktorí sa pri vykládke neponáhľajú.
Kapacita dvora je kvôli bezpečnosti, prehľadnosti aj vzhľadom na pandémiu obmedzená na 5 až 6 áut. Zdržanie podľa Petra Šplháčka vzniká najčastejšie, keď ľudia prichádzajú s nevytriedeným odpadom.
„Keď vidíme kompletne naloženú dodávku s nevytriedeným odpadom, je jasné, že tu zabijú aj hodinu a my nemôžeme pustiť ďalšie auto. Vtedy ju nemáme problém otočiť.“ Ak ide o energeticky využiteľný odpad, vodiča zvyknú poslať priamo do ZEVO vo Vlčom hrdle, kde si však bude musieť za službu zaplatiť. V zariadení na energetické využívanie odpadu sa z dovezeného odpadu vyrába elektrická energia a teplo.
Lovci a zberači
Ak si niekedy zberný dvor sám navštívil, iste si si všimol ľudí, ktorí sa pri odparkovaných dodávkach snažia dostať k hodnotným surovinám ešte pred vstupom do areálu. Zamestnanci areálu k nim majú negatívny vzťah a tvrdia, že im nielen odoberajú vzácny odpad, ale aj kazia dobré meno. Za odpad je OLO zodpovedné, až keď prejde rampou zberného dvora.
Klienti dvora zamestnancom OLO navyše vyčítajú, že nezakročia. Peter Šplháček konštatuje, že „chodník je verejný priestor a my teda na nich nemáme páky. Hovorili sme však s mestskou časťou, ktorá prisľúbila osadenie značky zákazu zastavenia. To by mohlo umožniť ich pokutovanie políciou“.
Muži s dodávkami pred vchodom nemajú na nakladanie s odpadom živnosť. Ak im svoj odpad odovzdáš, prichádza k nelegálnej aktivite, ktorej sprievodným javom sú navyše často aj nelegálne skládky po Bratislave a okolí. „Zo zákona je za odpad zodpovedný jeho držiteľ. Keď sa vám pokazí chladnička, zodpovednosť za jej likvidáciu je na vás. Problém nastáva, ak ju dáte pri ceste niekomu, kto na nakladanie s odpadmi nemá povolenie,“ vraví Šplháček.
Na špacírke s majstrom dvora
Na prehliadku areálu nás zoberie Peter Šplháček, ktorý má okrem hodnosti majstra dvora v malíčku aj „všetky tajné zákutia dvorčeka“. Dozvedáme sa, že z ekonomického hľadiska materiály odpadov delíme na dve základné kategórie: tie, za ktoré platia odberatelia dvora, a ostatné, za ktorých spracovanie platí dvor odberateľom.
Do druhej kategórie spadá stavebný odpad či chemikálie. Za stavebný odpad ako jediný platí aj zákazník, pričom jeho cena sa odvíja od rozdielu váhy naloženého a vyloženého auta.
„Dávame obrovský pozor na to, aby ľudia nepodvádzali tak, že spolusediaci pri príchode vystúpi a nasadne až na druhé váženie.“ Klienti po zvážení dostanú od OLO faktúru, na ktorej zaplatenie majú 30 dní.
Sklo, plast či drevo sa v zbernom dvore nikdy dlho nezdržia. K zazmluvneným spracovávateľom, ktorí ich odkupujú, putujú ihneď po naplnení kontajnera. „Drevo sa drví a predáva firmám, čo z drevotriesky vyrábajú ‚ikeácke‘ nábytky.“ Objemný odpad putuje do ZEVO na energetické zhodnotenie.
Cena na trhu s odpadom najviac kolíše v prípade železa a OLO usporadúva cenovú súťaž každý mesiac.
Granát či fľaša ortuti
Vo veľkokapacitných kontajneroch sa denne ocitá nespočet rôznych predmetov. Jednoznačne najkurióznejším objektom, na ktorý v zbernom dvore narazili, je mínometný granát.
„Kontajner so železom sme vtedy mali vzadu na pozemku, a tak sme si ho spočiatku vôbec nevšimli. Zavolali sme pyrotechnikov, ktorí potvrdili, že bol funkčný a mohol explodovať,“ hovorí Šplháček.
Kategóriou odpadu, ktorá do zberného dvora nepatrí, je nebezpečný odpad. V zbernom dvore mali zamestnanci okrem zakázaného azbestu do činenia už aj s človekom, ktorý priniesol fľašu ortuti. „Rozbitý teplomer patrí do lekárne, no v takomto množstve už bola reč o trestnom čine. Mohli sme na neho dokonca zavolať políciu. Treba vedieť, že sú firmy, ktoré sa živia likvidáciou nebezpečného odpadu, je to však spoplatnená služba.“
Iným nevšedným momentom bolo, keď do dvora klient doviezol auto, nechal ho zaparkované uprostred areálu a odišiel. „Ihneď sme kontaktovali políciu a na ich podnet prišla manželka šoféra, ktorá sa ospravedlnila, že jej manžel má psychické problémy a tento kúsok má tak trocha vo zvyku.“
One man's trash is another man's treasure
Pri prehliadke dvora sa zo starožitného tranzistora ozývajú Čerešne od Hany Hegerovej. Je zrejmé, že množstvo predmetov v zbernom dvore má skutočnú, sentimentálnu či estetickú hodnotu.
Peter Šplháček uznáva, že umelecké diela či starožitnosti môžu v zbernom dvore skončiť bez problémov. „Ak mladí ľudia vypratávajú byt po rodičoch alebo starých rodičoch, na prípadnú hodnotu vecí vôbec nepozerajú. Chcú mať čo najrýchlejšie prázdny byt, nech si ho sami zariadia alebo predajú. Ktovie, možno sem už niekto doniesol aj Picassa.“
Pýtame sa, čo sa s použiteľnými vecami deje. Šplháček tvrdí, že zamestnanci si predmety podľa vnútorných predpisov domov brať nemôžu, a vystríha, že „ani ľudia by nemali len tak chodiť a snoriť“.
Vdýchnuť odpadu druhý život sa podľa referentky marketingu Michaely Konczovej snaží OLO organizovaním podujatia s názvom Mestský bazár. „Starší nábytok, prečítané knihy, použité stolové hry či lyže, z ktorých ľudia vyrástli, si môžu zákazníci na bazároch kúpiť za symbolický poplatok. Ľudia môžu vhodné predmety priniesť aj sem, aj keď väčšina sa vyzbiera priamo v mestských častiach.“
Zisk z predaja putuje na transparentný účet a v budúcnosti má byť použitý na vybudovanie stabilného bratislavského „reuse“ centra, ktoré podporí cirkulárnu ekonomiku. Konczová dopĺňa, že OLO spolupracuje aj so sociálnym odborom mesta.
„Snažíme sa, aby veci putovali ľuďom, čo ich potrebujú. Pracujeme aj s n. o. Jeden rodič či s o. z. Vagus. Oslovila nás aj nocľaháreň De Paul, kde chystajú klubovňu, a chceme im sprostredkovať knihy, nábytok či spoločenské hry.“
Ľudský faktor však komplikuje aj tento, na prvý pohľad ušľachtilý zámer. Podľa Petra Šplháčka si niekto nemusí želať opätovné použitie svojich vecí. „Raz nám prišiel jeden pán vynadať, že ako sme si vôbec dovolili jeho veci ďalej ponúkať. Zdá sa mi to sebecké. Odvtedy sa na to, či môžeme vec posunúť ďalej, už radšej pýtame každého dopredu.“
