O výrobe slovenskej keramiky sme sa nielen veľa dozvedeli, ale aj sme si ju vyskúšali.
„Remeslo má zlaté dno“ – toto príslovie jednoznačne platí aj o malebnej dedinke Pukanec, nachádzajúcej sa v okrese Levice, ktorá sa do dejín zapísala ako jedno z najväčších centier starých hrnčiarskych majstrov na Slovensku. Ich jedinečné diela, zdobené unikátnymi ľudovými dekormi – prevažne kvetinovými vzormi, sa svojho času vyvážali do celej Európy.
O tom, ako fungovali hrnčiari kedysi a v čom sa ich práca zmenila dnes, nám porozprávali hrnčiar Vlado Weinciller ml. spolu so svojím pomocníkom Tomášom Frankom, potomkom slávneho hrnčiarskeho majstra. Spoločne sa totiž vracajú ku koreňom a snažia sa tradičné pukanecké remeslo oživiť cez vlastné diela. Okrem iného nám majstri dali aj možnosť posadiť sa za hrnčiarsky kruh a po krátkom kurze si skúsiť vytočiť vlastné výrobky. Ktoré skončili v koši a čo sa nám dodnes hrdo týči na poličke?
- Koľko generácií dozadu sa predkovia Tomáša Franka už venovali hrnčiarstvu.
- Kedy bola prvá písomná zmienka o hrnčiaroch v Pukanci.
- Aké produkty hrnčiari vyrábali kedysi a aké sa vyrábajú dnes.
- Ako sa zmenilo tradičné remeslo za desiatky rokov.
- Čo museli Vladimír a Tomáš upraviť pri výrobe svojich produktov, aby mohli ísť do mikrovlnnej rúry či umývačky riadu.
- Ako nám išlo „točenie“ a čo je na práci s hlinou najťažšie.
- Či sa dá týmto remeslom uživiť v dnešnej dobe.
Hrnčiarstvo ako rodinná tradícia
Je pokojné sobotňajšie poobedie a cieľ našej cesty v obci Pukanec sme nemuseli dlho hľadať. Dielňa šikovných majstrov, ktorí nás už očakávajú, sa totiž nachádza len kúsok od centra obce – presne oproti hrnčiarskemu múzeu.
Dobový domček so žltou fasádou, kam máme namierené, na nás už čaká s otvorenou náručou (bránkou). Keď prejdeme terasou a vstúpime dnu, pred nami sa zjaví mladý muž, ktorý sa predstaví ako Tomáš Frank. Poprosí nás, aby sme chvíľku počkali na jeho kolegu, a berie nás do dielne.
Počas čakania nám vysvetľuje, že sa momentálne nachádzame v niekdajšom dome jeho starého otca – presláveného hrnčiara. Podľa jeho slov nielen on, ale všetci jeho predkovia z rodu Frankovcov boli hrnčiari už od nepamäti. „Starý otec bol tuším deviata generácia, pričom jeho otec bol tiež hrnčiar,“ dodal s tým, že ďalej sa nedopátral.
Vzory, aké inde nenájdeš
O malú chvíľu sa objaví aj Vladimír. Len čo sa zvítame a hrnčiarsky majster sa usadí, chceme zistiť, čím je pukanecká keramika taká výnimočná. „Má typický dekor, postavený najmä na kvetinových vzoroch,“ vysvetľuje a zároveň ozrejmuje, prečo Pukanec svieti na mape ako jedno z rodísk tohto remesla.
„Keďže ide o banícke územie a v minulosti sa tu ťažila ruda, ľudia sa zamerali na remeslá. Kysličníky kovov, ktoré sa tu ťažili: opál i meď majstri využívali na farbivo aj glazúry. Prvá písomná zmienka o hrnčiaroch v Pukanci je z roku 1651, pričom v 19. storočí tu pôsobilo až štyridsať majstrov.“
Podľa slov Vladimíra sa odtiaľto vyvážala keramika až po Budapešť, pričom dodnes nájdeš niektoré pukanské kreácie v tamojšom múzeu. Tvrdí, že majstri jazdili na vozoch, pričom pomedzi výrobky nastrkali slamu a vydali sa s nimi dole na juh krajiny. „Pukanec, Modra, Ľubietová a Hrnčiarske Zalužany. To boli hlavné oblasti hrnčiarstva.“
Kedysi sa vyrábali najmä riady na bežné použitie, či už išlo o hrnce, alebo misky. Okrem podávania a skladovania jedla sa podľa jeho slov keramický riad využíval aj na pečenie a varenie. „Dnes sa úžitkové veci vyrábajú aj na dekoračné účely,“ dodáva s tým, že v minulosti boli trendom rôzne mliečniky – nádoby na mlieko, masť, „hrkáče“ na vodu či krčahy na víno.
Ako sa remeslo aj samotní majstri vyvíjali, začali úžitkové veci dekorovať. Podľa Vladimíra vtedy hrnčiari chodili ako tovariši na vandrovku po rôznych majstroch, čo spôsobilo, že do Pukanca sa prinieslo aj veľa dekorov, ktoré neboli pôvodné. „Majstri si ich upravili na tradičný štýl. Napríklad len ‚pukanských ruží‘ je circa tristo rôznych druhov. My sa ich snažíme aktívne využívať pri našej tvorbe.“
Ako finančne náročné boli v minulosti výrobky hrnčiarov na pomery ľudí, dnešní majstri už nedokážu zhodnotiť. Tomáš si však spomína, že mu jeho dedo rozprával o tzv. výmennom obchode. „Jeden pekáč sa vymieňal za hus,“ zasmial sa.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa zmenilo tradičné remeslo za desiatky rokov.
- Čo museli Vladimír a Tomáš upraviť pri výrobe svojich produktov, aby mohli ísť do mikrovlnnej rúry či umývačky riadu.
- Ako nám išlo „točenie“ a čo je na práci s hlinou najťažšie.
- Či sa dá týmto remeslom uživiť v dnešnej dobe.
