10 zaujímavostí o Dune, ktoré si pravdepodobne nevedel

Duna je bezpochyby fenomén. Prvá kniha, ktorá vyšla v roku 1965, oslovila milióny ľudí po celom svete a stala sa absolútne zásadným vedecko-fantastickým dielom, akousi bibliou všetkých fanúšikov tohto žánru. Získala aj prestížnu literárnu Cenu Nebula. Americký spisovateľ Frank Herbert napísal ďalších päť pokračovaní:  Mesiáš Duny (1965), Deti Duny (1976), Božský imperátor Duny (1981), Heretici Duny (1984) a Snemovná planéta: Duna (1985). Celá sága mala byť zavŕšená siedmou knihou, no tú už spisovateľ, bohužiaľ, nestihol dopísať.

10. Dunu odmietlo až 23 vydavateľov

Herbertova cesta za úspechom bola tvrdá a tŕnistá, no bol neoblomný. Veril, že napísal niečo výnimočné. Podľa Futurism predtým, než sa Duna dostala do tlače, ju odmietlo až 23 rôznych vydavateľov. Dielo zasadené do ďalekého vesmíru s komplikovaným, vrstevnatým príbehom sa im zdalo príliš dlhé a mätúce. Navyše všetci pochybovali, že by sa kniha mohla dobre predávať. Dávali preto od nej radšej ruky preč.

Zlom prišiel, keď spisovateľa kontaktoval Sterling Lanier, redaktor vydavateľstva Chilton Books so sídlom vo Filadelfii. Bolo známe najmä podnikateľskými časopismi a automobilovými manuálmi. Rozhodlo sa Dunu vydať ako jeden celok (predtým kniha vyšla rozdelená na dve časti vďaka Analog Magazine), teda tak, ako to autor pôvodne chcel.  A i keď zo začiatku predaj nešiel podľa predstáv, časom sa predalo viac ako 20 miliónov kópií, pričom kniha bola preložená do vyše dvadsiatich jazykov. V slovenskom preklade Duna prvýkrát vyšla v novembri 2018. Jeho autorkou je Marína Gálisová a vydavateľom PreMedia.

9. Herbert prečítal vyše 200 kníh o náboženstve a psychológii, než napísal Dunu

Herbert sa vášnivo zaujímal o psychológiu, najmä o diela Sigmunda Freuda, Carla Gustava Junga či Martina Heideggera. Nadobudnuté poznatky pretavil už do debutového sci-fi románu s názvom The Dragon in the Sea. Vyšiel v roku 1956. Práca na tejto knihe uňho ešte viac podnietila záujem o náboženstvo, psychológiu či rôzne typy režimov a moci. Ako uvádza Barnes & Noble, Herbert tieto témy dopodrobna skúmal, zbieral poznámky a prečítal o nich takmer 200 kníh, vďaka čomu prišiel na viacero nápadov a príbehov, ktoré neskôr spojil v Dune.

Ako veľká inšpirácia sa ukázal aj Herbertov výlet do oregonských dún v roku 1957. Vyvolalo to uňho záujem o ekológiu, ktorou sa tiež zaoberá obrovská časť knihy. „Piesočné duny tlačené stálym vetrom sa hromadia vo vlnách podobných morským vlnám... Tieto vlny môžu byť rovnako zničujúce ako prílivové vlny pri škodách na majetku... A už tie spôsobujú smrť, topia lesy, zabíjajú zver, ničia jazerá a plnia prístavy,“ napísal Herbert v roku 1957.

8. Inšpirácia zenbuddhizmom a islamským mysticizmom

Ako uvádza časopis Mental Floss, podľa Herbertovho syna Briana v knihe Dreamer of Dune: The Biography of Frank Herbert napísal, že otca priťahoval zenbuddhizmus (údajne veľa čerpal zo spisov zenového majstra Alana Wattsa, s ktorým sa stretol v 60. rokoch), čo sa v Dune odrážalo v podobe fiktívnych náboženských tradícií s menami ako „zensunni“ a „zensufi“.

Tie sa údajne vyvinuli zo spojenia zenbuddhizmu a takzvaného súfizmu, označovaného aj ako islamský mysticizmus. Išlo o vetvu islamu známu svojou mystikou a mala predstavovať najmierumilovnejšiu a najpolitickejšiu formu tohto náboženstva. Lídrom tejto vetvy sa stal básnik a mysliteľ Džalál ad-Dín Muhammad Rúmí. Podľa Futurism sa Herbert v knižnej ságe zároveň inšpiroval vtedajšou politickou situáciou a konfliktmi na Blízkom východe. 

7. Duna mala navodiť pocity ako po užití LSD

Bolo jasné, že Herbertovo dielo bude chcieť niekto čoskoro previesť aj do filmovej podoby. Prvým, kto sa o to pokúsil a venoval tomu nemalú časť svojho života, bol v 70. rokoch pokrokový, avantgardný čilsko-francúzsky režisér Alejandro Jodorowsky, mimochodom, veľký fanúšik surrealizmu (predtým nakrútil najmä v Európe úspešné diela El topo či The Holy Mountain).

Jeho vízia bola úchvatná, jeho posadnutosť fascinujúca. Všetko mal tak geniálne premyslené, svojské a veľkolepé, že to bolo na svoju dobu až príliš nadčasové a originálne. Hollywoodske štúdiá sa toho zľakli a odmietli ho, rovnako ako kedysi odmietli vydavateľstvá Herberta. V tom čase si jeho film vyžadoval rozpočet zhruba 15 miliónov dolárov a mal trvať niekoľko hodín. O tvorbe filmu, ktorý, bohužiaľ, nakoniec nikdy nevznikol, nakrútil dokument  s názvom Jodorowsky's Dune Frank Pavich, kde sa vysvetľujú všetky okolnosti s tým spojené.



„Aký je zmysel života? Vytvoriť svoju dušu. Pre mňa sú filmy viac umením než priemyslom. Je to hľadanie ľudskej duše. Ako pri maľbe, literatúre, poézii. Chcel som zároveň urobiť film, ktorý by dal ľuďom v tom čase užívajúcim LSD rovnaké halucinácie, ale bez blúznenia. Nechcel som, aby sa bralo LSD, chcel som umelo vytvoriť účinky tejto drogy svojím filmom. Tento film mal zmeniť vnímanie verejnosti. Moje ambície týkajúce sa Duny boli ohromné. Chcel som Dunou vytvoriť akéhosi proroka a zmeniť vnímanie mladých ľudí po celom svete,“ vravel v Pavichovom dokumente z roku 2013 Alejandro Jodorowsky.

Istý nádych psychedélie je vďaka fiktívnej droge – vzácnemu koreniu melanž – na planéte Arrakis cítiť už z predlohy. Reflektuje záujem a štúdie o zmenách vedomia vtedajšej doby. A ako uvádzajú Dangerous Minds, Herbert sa údajne priznal americkému mykológovi Paulovi Stametsovi, že pri písaní Duny sa inšpiroval vlastnými zážitkami s halucinogénnymi hubami.

6. Jodorowsky do hlavnej roly obsadil svojho 12-ročného syna