„Never každej svojej myšlienke. Tak ako nepočúvaš každého človeka, nemal by si počúvať ani každú svoju myšlienku,“ hovorí psychologička Marci Hrapková.
Depresívne stavy sa u 19-ročnej Michaely G. začali prejavovať v desiatich rokoch. Už vtedy mala za sebou traumu, a tak boli jej myšlienky dosť čierne. „Stále som myslela len na to, prečo nemám dobrú rodinu a kamarátov. A, čo bolo najhoršie, prečo nemám také šťastie na život. Striedali sa u mňa pocity menejcennosti a vnucovanie sa pri snahe niekam zapadnúť. V trinástich rokoch to prerástlo do hlbokej sebanenávisti,“ spomína.
„Vtedy sa u mňa začala prejavovať fóbia z ľudí, a tak som prestávky trávila zavretá v kabínke na záchodoch a zvyšok voľného času sama v izbe. V štrnástich rokoch sa môj stav rapídne zhoršil, keď mi chalan, s ktorým sme si boli blízki, povedal, že sa so mnou bavil len kvôli hlúpej stávke. Celé leto som preležala v úplnom tichu a len som civela do stropu. Môj spánok bol úplne na šrot, moje logické myslenie tiež.“
O niekoľko mesiacov neskôr začala so sebapoškodzovaním. „Čokoľvek, čo mi mohlo ublížiť, ma lákalo. Nesnažila som sa vyslovene zabiť, len som hazardovala, a ak by som umrela, tak by som umrela. Ak ma bolela hlava, vzala som si štyri ibalginy namiesto jedného, netrápilo ma, čo sa so mnou stane. Ak by som si počas rezania trafila žilu, tak by sa to proste stalo. Chodila som cez cestu, ako sa mi chcelo, veď nech ma aj auto zrazí,“ povedala pre Refresher.
Na konci deviatej triedy Michaelu čakali skúšky a rôzne súťaže, ktoré boli fyzicky a psychicky vyčerpávajúce. Za týždeň bola schopná spať maximálne štyri hodiny. Postupne ju začali trápiť halucinácie. „Väčšinou to boli tmavé siluety, ktoré sa mi zjavovali v zrkadlách či na obrazovke vypnutej telky. Postupne som začala rozoznávať aj črty tváre a dokonca aj prsty na rukách. Dodnes neviem, čo to malo znamenať.“
Spolu s halucináciami sa začala objavovať aj paranoja. Michaela mala pocit, že je niekto stále s ňou, hoci bola v izbe sama, zamknutá, so zatiahnutými žalúziami. „Pocit, že ma niekto v noci uprene sleduje, bol neúnosný. Chvíľu ma trápili aj zvukové halucinácie – v období, keď som nemala kamarátov. Znelo to, akoby mi niekto brblal ponad plece. Ten hlas ma neustále ponižoval, hľadal na mne len to najhoršie.“ Michaela sa začala báť pohľadov, dotykov, každý pohľad jej prinášal úzkosť.
Keď nastúpila na strednú školu, rozhodla sa svoju depresiu a s ňou pridružené problémy tajiť a potláčať. Napokon sa zrútila a svojej matke o všetkom povedala. „Strávila som osem dní hospitalizovaná na psychiatrii. Nasadili mi lieky na spanie a antidepresíva. Zabrali po štrnástich týždňoch. Psychiatrička mi okrem depresie diagnostikovala aj poruchy sústredenia sa, problémy s pamäťou a OCD.“
Michaela je už dva a pol roka úspešne stabilizovaná, no vraví, že „občas ma ešte chytia nálady, počas ktorých sa moja depresia zhoršuje a paranoja ma pošteklí za uchom“.
Možno si povieš, prečo sa na mamu neobrátila skôr a nevyhľadala pomoc, kým boli jej problémy ešte zvládnuteľné. „Neriešila som to, pretože mama by ma vysmiala, čo by mi ublížilo ešte viac. Je totiž dosť konzervatívna a psychické problémy pre ňu nie sú niečo, čo by sa mohlo diať jej decku,“ odpovedá Michaela.
„Ľudia so psychickým ochorením sú podľa nej blázni vo zvieracej kazajke. Ochorenia, ako je depresia či schizofrénia, neuznáva. Moja psychologička jej musela dlho vysvetľovať, aby to aspoň rešpektovala, keď už tomu nechcela porozumieť. Navyše, mala som pocit, že ak by som to riešila, zbytočne by som otravovala iných.“
Každá kríza je prezlečená príležitosť
Michaelin príbeh je príkladom toho, do akého stavu môže prerásť neliečená depresia. Ľahšie formy depresie, pri ktorých sa človek zanedbáva, cíti neustálu únavu a beznádej, môžu vyústiť do ťažkej depresie, keď je už nevyhnutná hospitalizácia. Nedá sa hovoriť o všeobecných kategóriách. Každý človek totiž depresiu prežíva inak. Niekto pociťuje odpor voči životu ako takému, iný hlboký smútok a nešťastie, ďalší úplné prázdno. Preto treba riešiť každý prípad individuálne.
Pre každého človeka s depresiou však platí jedno – depresia tu nie je preto, aby ti zničila život. Je to legitímna odpoveď na všetko, čo jej predchádzalo. „Keď sa dostaneš do stavu depresie alebo akejkoľvek inej choroby, je za tým nejaká príčina. Každá kríza je príležitosť v ‚prevleku‘. Pomáha ti identifikovať a pochopiť, čo by si mal zmeniť alebo vyliečiť. Tvoj organizmus vie, čo robí,“ hovorí psychologička Marcela Marci Hrapková z novapsychologia.sk.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa rieši depresia, ktorá vznikla na základe traumy z minulosti, a depresia z nedávnej udalosti.
- Čo spraví s dieťaťom to, keď sa mu rodičia dostatočne nevenujú alebo ho emočne zanedbávajú.
- Ako vzniká „odpojenie od emócií“ a ako to ovplyvní človeka v dospelosti.
- Ako ľudia bežne bagatelizujú traumy z detstva.
- Čo sa môže stať, ak si nenájdeš čas na „odsmútenie“ negatívnej udalosti.
- Akú techniku použiť, aby si neprepadal negatívnym myšlienkam.
- Čo psychologička radí ľuďom, ktorí musia žiť s depresívnym človekom.
