„Spával som v útulniach, ktoré pozostávali len zo štyroch stien a strechy. Stáva sa, že ti tam nafúka sneh alebo pobehujú myši. Podstatné však je, že sa máš kde skryť a prežiť noc,“ hovorí Patrik, ktorý trasu prešiel krátko po Vianociach.
Kráčajú a behajú stovky kilometrov, prespávajú v útulniach uprostred divočiny, vlečú sa po rozhorúčenom asfalte aj cez zablatený les. Stretávajú divokú zver, bojujú s dehydratáciou aj vlastnou psychikou. Pre niekoho je to aktívna dovolenka, pre iných osobná výzva či príležitosť vyzbierať peniaze na dobrú vec. Ľudia ju absolvujú úplne sami, so psom, s partiou cudzích ľudí či dokonca s bábätkom na chrbte.
Cesta hrdinov SNP je najdlhšia turistická magistrála na Slovensku. Meria 770 kilometrov a siaha z Duklianskeho priesmyku na severovýchode Slovenska až na Devín. Trasa prechádza cez významné oblasti Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania, alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945 (názov trasy vznikol v roku 1956). Prejsť ju trvá približne 26 až 28 dní, bežecky je to asi 7 až 16 dní.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Hoci táto trasa patrí už desiatky rokov medzi najznámejšie diaľkové pochody v Česku aj na Slovensku, v poslednom čase sa o nej hovorí čoraz častejšie. Pre mnohých nadšencov pohybu a dobrodruhov je jej absolvovanie celoživotným snom. Či už sa „hecneš“ a prejdeš ju na jeden šup, alebo si cestu rozdelíš na etapy, určite si so sebou odnesieš zážitky na celý život.
Slovenskí rekordmani
Rekord v najrýchlejšie prebehnutej trase drží už od roku 1992 turista a amatérsky bežec Rudolf Pado. Cestu hrdinov SNP absolvoval za sedem dní, čo znamená, že denne prešiel v priemere 109 kilometrov s prevýšením 4 485,7 metra. Bez inteligentných hodiniek, praktických aplikácií v mobile a „supportu“ (podporného tímu).
Cestu prvýkrát absolvoval ešte ako tínedžer. „Mali sme 17 rokov a ‚naťažko‘, s hromadou absolútne zbytočných vecí vrátane sekery, sme to zvládli za 23 dní,“ povedal pre magazín Vetroplach. O šesť rokov vyrazil opäť, tentoraz na vlastnú päsť.
Vtedy mohol o iónových nápojoch, proteínových tyčinkách a „magnézku“ len snívať. „Stravovanie som neriešil z hľadiska racionálnej výživy, ale momentálnej chuti. Pri prameňoch som sa ‚nachľastal‘ do zásoby. Vodu som bral aj z potokov, veď keď som bol dieťa, pil som z pouličných mlák. Mal som aj tabletky na dezinfekciu vody,“ povedal pre magazín.
Ako väčšina ľudí, aj Rudolf bojoval s rôznymi bolesťami, so svalovicou a žalúdočnými problémami. Najväčším problémom dlhých trás je však zvyčajne psychika. Trápil ho nedostatok ľudského kontaktu a prenasledovala ho chuť na všetko sa vykašľať. „Psychicky som sa vzďaľoval od reálneho sveta. Nemal som parťáka a mojím sprievodcom bolo ticho.“
Orientoval sa podľa smerovníkov a trasu si pamätal z roku 1986. Buzolu so sebou nemal. „Cesta hrdinov SNP bola na desiatkach turistických máp 1 : 100 000, kto by to nosil? Podotýkam, v roku 1992 nevyzerali slovenské hory ako kôlňa na drevo,“ spomína Rudolf.
Ženský rekord drží bývalá bikiny fitneska Soňa Kopčoková, ktorá beh z Dukly na Devín zvládla bez cudzej pomoci za vyše 11 dní. Pre Denník N povedala, že prvých sedem dní mala pocit, že lieta, na ôsmy deň sa však dostala na hranicu svojich síl. „Často som zaspala len tak v tieni či pri lesnom chodníku. Pri najväčšej kríze prišla zimnica, budil ma klepot vlastných zubov. Absencia sprchy v druhej polovici spôsobila, že prsty na nohách mi začali opúchať a tvorili sa na nich pľuzgiere.“
S dieťaťom, so psom aj v mrazoch
Tvoja Cesta hrdinov SNP, samozrejme, nemusí vyzerať ako tá Rudolfova a rozhodne nemusí byť ani o športovom výkone ako v prípade Sone. Ján a Katka Bačovci sa ju rozhodli prejsť so svojou 9-mesačnou dcérkou Hankou na chrbte a o tomto dobrodružstve písali na svojom Instagrame @bacujeme. Keďže ich cieľom nebolo prebehnúť trasu za týždeň, ale aktívne stráviť rodičovskú dovolenku, trápilo ich aj podstatne menej vecí ako slovenských rekordmanov.
„Okrem drobných problémov spojených s chôdzou, ako otlaky a pálenie chodidiel, sme nemali žiadne vážne komplikácie s nohami ani chrbtom. Katka trikrát spadla, vždy bez akýchkoľvek následkov. Všetci traja sme si však prešli pomerne nepríjemnou brušnou virózou. Mali sme aj množstvo kliešťov a Katka dostala boreliózu. Ján schudol desať, Katka šesť kíl, Hanka pribrala,“ písali manželia na Instagrame. Ich náklad na chrbte nebol nikdy ľahší ako 21 kíl.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Spali v hoteli, v penziónoch, na horských chatách, v útulniach, u náhodných hostiteľov, v stane a dve noci aj u rodičov. Na mesačný „výlet“ spomínajú s radosťou. „Zažili sme neskutočnú pohostinnosť, spontánnosť, ochotu pomôcť a poradiť a nenesieme si žiaden negatívny zážitok. Kráčať, vidieť a spoznávať vlastnú krajinu je skvelá forma oddychu a sme šťastní, že sme sa na to dali.“
Petra cestu absolvovala so sučkou sibírskeho huskyho. „V niektorých smeroch to bolo super, nemusela som ísť úplne sama. No keďže ju kŕmim mäsom, mala som vždy o nejaké 2-4 kilá ťažší batoh. Náročné je aj nájsť nocľah, kde vezmú psa. Najväčší problém bol, keď si zranila labku,“ povedala pre Refresher. Päť dní musela šliapať sama, kým sa labka zahojila, čo jej podľa jej slov „dosť liezlo na mozog“.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Počas cesty zažila viacero krízových momentov. Napríklad, keď ju vo Veľkej Fatre prenasledoval strach z medveďov alebo keď sa v polovici výstupu na Kráľovu hoľu musela vrátiť, pretože zabudla kamarátkine kľúče od auta, ktorým potrebovala odísť.
Zvyčajne nevedela, kde bude nocovať viac ako tri dni vopred. Spala v rôznych príbytkoch od hotelov, penziónov, až po základnú školu, miestny úrad, útulne, altánky, prístrešky či vonku. Napriek tomu, že to nebolo med lízať, Petra Cestu hrdinov SNP označuje za najväčšie dobrodružstvo svojho života.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Patrik Pajta, vášnivý turista a spoluzakladateľ najväčšieho turistického klubu na Slovensku a portálu Hike Mates, trasu Dukla – Devín zdolal minulý rok krátko po Vianociach. Spával „pod širákom“, hoci v noci teplota klesla aj na mínus 15 stupňov Celzia.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
V batohu vliekol mačky, snežnice, dve karimatky aj varič. Aby váhu na chrbte čo najviac odľahčil, zobral si so sebou len jedno tričko. „Pral som ho, len ak sa mi niekto ponúkol, ako napríklad bratranec na chate. Inak som smrdel a chodil stále v tom istom," povedal pre Refresher.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Nemyslí si však, že zimná turistika je náročnejšia ako tá letná, každá má podľa neho svoje vlastné špecifiká. V zime je výzvou chlad, v lete kliešte, medvede a nečakané búrky. V zime si však, prirodzene, treba zabaliť viac vecí, čo môže byť problém, ak sú to veci na niekoľko týždňov. Nováčikom odporúča, nech si trasu vyskúšajú najskôr na etapy.
Medveďa nestretol, zažil však podobne desivú skúsenosť. „Keď som šiel cez Slovenské rudohorie, natrafil som na množstvo vlčích stôp a fľaky krvi. Po pár krokoch som našiel aj kusy sánky, myslím, že patrili diviakovi alebo srne. Bol večer, začalo sa stmievať, bol som úplne sám a do útulne mi chýbalo ešte päť kilometrov. Vtedy mi dosť lepilo.“
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Medvede? Niekedy nepomôže ani zvonček
Sami Youssif, ktorý sa o svoj zážitok podelil vo facebookovej skupine, podobné šťastie nemal. Cestu absolvoval v auguste a pred Sedlom Flochovej v Kremnických vrchoch stretol medveďa hneď trikrát. „Cestou na sedlo som v čučoriedkach zazrel prvého medveďa, na vzdialenosť asi 40-50 metrov, utekal smerom odo mňa. Asi po piatich minútach sa situácia zopakovala s ďalším medveďom, ktorý odo mňa trielil preč. To už som si spieval, vypiskoval a mal som pripnutý zvonček. Nepomohlo.“
„Po 150 metroch sa mi do cesty postavil medveď, na 10-15 metrov. Zamrzol som. Pozeral sa na mňa a ja naňho. Ani sa nepohol. Spanikáril som a začal som zvoniť, no hneď som si uvedomil, že je to hlúposť, tak som prestal. Začal som cúvať, po pár metroch som sa otočil a krokom som sa pobral späť. Vedel som, že za mnou idú traja páni, bývalí bachari, tak som sa k nim pridal a pokračoval s nimi. Ľudia mi neskôr povedali, že to bola asi medvedica, ktorá čakala na mladé.“
Turistika – šport pre každého. Toto sú dôvody, prečo si ju zamiluješ
13. apríla 2024, 9:00
Sami vraví, že hoci tento zážitok trval len pár sekúnd, nikomu by nič podobné neprial. Napriek tomu ho neodradil a na cestu sa tento rok vydáva opäť (sledovať ju môžeš na jeho Instagrame).
Ako si naplánovať cestu a na čo nezabudnúť?
V prípade, že sa na túto cestu chystáš tiež, odporúčame ti pridať sa do facebookovej skupiny „Cesta SNP 2021“ so 4 000 členmi. „Esenpéčkari“ každej vekovej kategórie tam zdieľajú svoje príbehy, menej skúseným radia, kde prespať, na čo si dať pozor, prípadne kde nájsť škatuľu s niečím pod zub. Osamelí turisti tam hľadajú aj parťákov, ktorí by cestu prešli s nimi.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ak sa cestu rozhodneš prejsť sám, máš dve možnosti – ísť s tzv. supportom, teda podporným tímom, ktorý ťa bude čakať na vopred dohodnutých miestach a starať sa o teba, alebo sám, resp. s partiou. V prípade druhej možnosti sa priprav na to, že v batohu si budeš niesť všetko potrebné na nasledujúce týždne.
To, akú váhu znesieš, závisí len od teba a od toho, aký ľahký budeš mať spacák, stan, fľašu s vodou a podobne. Skúsenejší bežci sa zmestili do ôsmich kíl, iní trasu prešli s 20-kilovou „náložou“. Patrik Pajta odporúča vyskúšať si pred cestou všetko vybavenie na kratšej túre a s rovnako ťažkým batohom, aký si plánuješ zobrať na Cestu SNP.
Ideálne je investovať do ultraľahkého stanu aj batoha. Spacák vyberaj aj podľa ročného obdobia a tepelného komfortu. Na škodu nie je ani izotermická fólia, ktorá ťa ochráni pred chladom aj teplom a v batohu nezaberie takmer žiadne miesto. „Úspešní absolventi“ Cesty hrdinov SNP odporúčajú mať jednu turistickú a jednu ľahšiu obuv, keďže súčasťou trasy sú aj asfaltové cesty. „Vychytávkou“ sú aj návleky, vďaka ktorým nebudeš mať na blatistých a pieskových úsekoch hneď mokré či zaprášené nohy.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
„Ak nejdeš v zime, odporúčam vymeniť ťažké turistické topánky za ľahšie tenisky, prípadne pribaliť turistické sandále,“ radí Petra. „Nezabudni ani na paličky. Do lekárničky leukoplasty a do niektorých ubytovní štuple do uší. Zásoby jedla na väčšine úsekov treba maximálne na dva dni dopredu.“ Na internete nájdeš veľa zoznamov s vecami, na ktoré by si nemal zabudnúť. Inšpirovať sa môžeš napríklad týmto.
Dôležitá je aj teoretická príprava. Na webe Cestasnp.sk nájdeš podrobnú mapu so značeniami prístreškov, útulní, ubytovní, studničiek, chát, potravín atď. Hodí sa napríklad v prípade, že ťa zastihne búrka a budeš hľadať miesto na núdzové prenocovanie. Stránka ponúka aj live sledovanie, čiže môžeš vidieť, kde sa práve nachádzajú ostatní esenpéčkari a naopak.
Herečka a ultrabežkyňa Lenka Vacvalová, ktorá trasu prešla v máji 2019, zo svojej cesty spravila „trailovú reality šou“ a charitatívnu akciu v jednom. Cez portál follow.me.cz zdieľala svoju polohu. Ľudia tak mali nonstop prehľad o tom, kde sa práve nachádza, a mohli si „adoptovať“ jej kilometre finančným príspevkom. Za 16 dní vyzbierala 7 920 eur na zážitkovú terapiu pre onkologicky choré deti.
Podľa Patrika Pajtu je však takmer nemožné naplánovať si celý mesiac dopredu. „To jednoducho nejde. Nevieš, čo ťa bude konkrétny deň čakať, môže prísť snehová búrka a neprejdeš 20 kilometrov, ale iba päť. Možno budeš unavený a nebudeš vládať. Toto všetko ovplyvňuje to, koľko zájdeš a kde budeš spať.“
Patrik si cestu plánoval „za pochodu“. „Vždy keď som vstal, sám seba som sa spýtal, koľko toho zvládnem, pozrel som si počasie, omrkol terén. Na základe toho som už po pár dňoch vedel odhadnúť, koľko kilometrov budem asi vedieť prejsť. Potom som si na mape vymedzil nejaké miesto na prespatie, približne 20, 30 a 40 kilometrov od miesta, z ktorého som ráno vyrážal, a keď som prišiel k prvému bodu, rozhodoval som sa, či idem ešte ďalej.“
Vždy by si mal byť podľa neho pripravený na to, že možno nastane krízová situácia a budeš musieť spať vonku. „Určite si vopred otestuj spacák a nezabudni na varič, termosku či funkčnú spodnú bielizeň,“ radí zimným turistom.
Ak sa nechystáš prespávať každý deň v penziónoch, ani od útulní nečakaj žiaden luxus. „Väčšina z nich pozostáva len zo štyroch stien a strechy. Stáva sa, že ti tam nafúka sneh alebo pobehujú myši. V tých lepších je aj piecka, kde si vieš zakúriť. Podstatné však je, že sa máš kam skryť a prežiť noc,“ hovorí Patrik, ktorý v súčasnosti pracuje na projekte Turistickeutulne.sk s cieľom opraviť staré útulne a vybudovať nové s čo najmenším negatívnym vplyvom na okolie.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
