Hľadali aj ženu, ktorá sa skrývala, aby ju nenašiel manžel, s ktorým sa na túre pohádala, hovorí šéf tatranských záchranárov

Miroslav Živčák velí stredisku záchranárov, ktoré zastrešuje celé Vysoké Tatry. V rozhovore nám prezradil, aké prípady riešia záchranári na výjazdoch najčastejšie, či je fáma o českých turistoch v Tatrách pravdivá, ale i to, ako by si sa mal v horách správať, aby si pomoc záchranárov nikdy nepotreboval.

V čase, keď sme dorazili do Starého Smokovca, kde sme sa mali s náčelníkom Horskej záchrannej služby stretnúť, nás už čakal predo dvermi ich strediska. Keďže sme na stretnutie meškali, hneď sme sa hrnuli do rozhovoru, aby sme ho nezdržiavali.

Ako dlho už robíte túto prácu?

Dvadsaťosem rokov.

Čo je najnáročnejšie na tom, byť horským záchranárom?

Fyzicky je to starostlivosť o zdravie. Tým, že pracujeme v náročnom teréne a veľakrát aj v náročných poveternostných podmienkach, telo dostáva zabrať. Aktívnym dlhoročným opotrebovaním potrebujú časom hľadať rehabilitačné a regeneračné aktivity aj tí najodolnejší, aby si ho dokázali udržiavať aj v neskoršom veku.

Okrem spomínaného ide aj o psychickú záťaž. Je náročné, keď musíme ísť po svojich kolegov, kamarátov, ktorí zahynuli pri výkone služby. Alebo pri záchrane malých detí.

Keďže ste horským záchranárom už tak dlho a hovoríte, že je to také náročné, cítite aj vy na svojom tele nejaké zmeny, odkedy ste začínali?

Samozrejme. Kĺby, kolená, chrbtica – záťaž zanechá na tele svoje.  

Čo najčastejšie riešite na výjazdoch?

Najčastejšie riešime úrazy. V zime ide o lyžiarske, skialpinistické úrazy či o horolezcov zasypaných lavínami a v lete najmä o turistické úrazy, väčšinou dolných končatín, alebo aj o zhoršenie zdravotného stavu z tepla, teda srdcové príhody.

V dnešnej dobe nám dosť pomáhajú mobily, čiže pokiaľ nám ľudia dokážu odoslať svoje súradnice, dosť výrazne nám pomôžu pri zásahu. Podľa nich ich vieme lokalizovať a nájsť.

Úrazy vznikajú z rôznych faktorov, veľakrát k nim však môže dopomôcť, že ľudia podcenia príjem tekutín, dostanú úpal a u starších ľudí to býva aj precenenie vlastných síl.

Akí turisti najčastejšie potrebujú vašu pomoc? Platí známa fáma o českých turistoch v Tatrách?

Vždy sa to odráža od návštevnosti. Keď je tu najviac Slovákov, Poliakov a Čechov, tak samozrejme, že tá úrazovosť sa týka práve ich.

Aké dlhé máte zmeny a koľko zásahov počas jednej v priemere riešite?

V lete sa tu ťahajú dvanásťhodinové zmeny a v noci sú chalani na telefónoch.

Ročne vo Vysokých Tatrách riešime približne 350 až 400 zásahov. Keďže máme letnú a zimnú sezónu, jar a jeseň sú tichšie obdobia, keď tých zásahov je, logicky, menej, avšak počas sezón sú to aj tri – štyri zásahy za deň, niekedy aj viac.

Mali ste niekedy taký prípad, že ste sa k zranenému nedokázali dostať alebo len veľmi náročne?

Dostali sme sa všade.

Náročná je každá druhá nočná akcia v horolezeckom teréne, keď sa nedá letieť vrtuľníkom a musí sa ísť pešo. Už len tým, že je noc, je zásah veľmi sťažený najmä pre orientáciu. To platí, aj keď je búrka, v zime víchrica či fujavica, alebo hmla.

Treba si uvedomiť, že lavíny neohrozujú len horolezcov, ale i nás. A rovnako to platí aj v lete pri búrkach, keďže blesku je jedno, do koho švacne. Vždy si musíme dávať veľký pozor, aby pri zásahu nedošlo k ďalšiemu nešťastiu.

Keď vravíte, že niekedy nie je vôbec vidno, ako potom dokážete lokalizovať zraneného?

V dnešnej dobe nám dosť pomáhajú mobily, čiže pokiaľ nám ľudia dokážu odoslať svoje súradnice, dosť výrazne nám pomôžu pri zásahu. Podľa nich ich vieme lokalizovať a nájsť. Ak to však nedokážu alebo sa im vybije telefón, tak to už je náročnejšie a zdĺhavejšie.

Ľudia volajúci o našu pomoc často nevedia opísať, kde sa nachádzajú, nepoznajú terén, a tak nám dajú len približné informácie, odkiaľ vyrazili a akou dolinou prechádzali. Problém však je, že tie doliny sú veľmi rozsiahle, a keď sa ešte niekde zamotali mimo značkovaných chodníkov do nejakých žľabov či sutín, potom je to hľadanie veľmi ťažké.

V situácii, keď niekoho takto lokalizovať neviete, koľko záchranárov ide zraneného hľadať?

To závisí od toho, aké je zranenie a či vôbec zranený je, lebo nemusí byť vždy len zranený, ale ľudia nám volajú, aj keď potrebujú byť vyslobodení z nejakého náročného terénu, z ktorého sa už nedokážu dostať. Alebo sú vyhlásení za nezvestných, keď o pomoc nežiadajú sami, ale ich príbuzní.

Sú ľudia, s ktorými sa nedá spolupracovať, keď sú pod vplyvom alkoholu. To sú problematické zásahy. Niekedy musíme privolať aj policajné hliadky, aby nám pomohli zakročiť, keď riešime agresívnych zranených.

V tomto prípade záleží na tom, aké máme presné indície, kam sa dotyčný vybral, aké má zranenie, a podľa toho vyhodnotíme, koľko záchranárov pôjde na výjazd.

Zažili ste niekedy prípad, že o vašu pomoc volali ľudia, ktorí vás reálne nepotrebovali a iba „preháňali“?

Nie, nepreháňajú. Keď už volajú o pomoc, je jasné, že sú na mieste, odkiaľ sa nevedia dostať. To znamená, že nemusia byť zranení, ale už len to, že sú v náročnom teréne, v ktorom si nevedia rady, je dôvod na to, aby nás ohlásili. Nikdy sa nám nestalo, že by sme niekoho našli a povedal by nám: Ja vás už nepotrebujem.

Skôr sa stáva, že niektorí ľudia, ktorí volajú pomoc pre zraneného a sú v ťažkom teréne, kde by nemali byť, lebo nie sú organizovaní horolezci a nie sú s horským vodcom, sa po tom, čo transportujeme zraneného, tvária, že oni nás nepotrebujú a poradia si sami. Neraz sa nám takto stalo, že si nakoniec sami neporadili a museli sme sprevádzať aj ich.