- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Z Afriky ju odviezli do Európy, kde ľudia za peniaze pozorovali jej výraznú zadnú časť tela.
Prírodovedec pozeral na jej netradičné genitálie a výrazný zadok. Zapísal si, že fyzickým vzhľadom má bližšie k opiciam ako k človeku. Potvrdzoval si tak svoju rasovú teóriu, podľa ktorej sú belosi niečo viac.
Sarah Baartmanová bola jeho ďalším exemplárom, na ktorom chcel svoje vnímanie sveta odprezentovať verejnosti. Narodila sa v Južnej Afrike, no posledné roky života strávila v Anglicku a Paríži, kde sporo odetá vystupovala pred davmi Európanov.
Kto si priplatil, mohol si jej telo aj chytiť. Neskončilo sa to však iba pri tom. Posledný z jej „pánov“ si z mladej Afričanky spravil prostitútku. Trpký život utápala v alkohole a zomrela osamotená a v biede.
- Čo jej sľúbili zamestnávatelia pri odchode z Afriky.
- Čo ľudí fascinovalo na jej zadnej časti tela a genitáliách.
- Ako prebiehali jej vystúpenia.
- Kto si mohol dovoliť súkromné prehliadky.
- Prečo jej niektoré ženy závideli.
Telo, aké ešte nevideli
Nechala sa presvedčiť, aby so svojimi novými zamestnávateľmi odišla do Londýna. Sľúbili jej, že tam strávi iba niekoľko rokov, dobre si zarobí a nakoniec sa môže vrátiť do rodnej Afriky. Požadovali od nej iba to, aby bola sama sebou. Jej výrazné boky a zadok vzbudzovali v tej dobe obrovskú zvedavosť. Niekto sa iba s úžasom pozeral, iní sa jej chceli aj dotknúť. Mnohí ňou však opovrhovali.
Saartjie alebo Sarah Baartmanová (jej pravé meno nepoznáme) sa podľa väčšiny zdrojov narodila vo vojnovej zóne v Južnej Afrike približne v roku 1789. Kým dosiahla adolescentný vek, prišla o obidvoch rodičov a onedlho nato jej holandskí kolonisti zavraždili aj partnera, informuje BBC. So zosnulým mužom čakala dieťa, ktoré krátko po narodení zomrelo. Pritom komandá kolonistov sa pri vraždení nezameriavali len na mužov, ale aj na ženy a deti.
Osamelá Sarah sa presunula do Kapského Mesta, kde približne do 19 až 20 rokov pracovala ako slúžka na farme Petra Cezara. S prísľubom vystupovania v šou ju v roku 1810 odviezol z Afriky brat jej šéfa Hendrick Cezar a lekár Alexander Dunlop. Ako žena z kmeňa Khoinov mala veľmi výrazné črty.
Dvojica mužov vedela, že na jej netradičných telesných rysoch môže slušne zarobiť. Jej zadná časť tela bola výrazná následkom steatopýgie, pri ktorej ide o nadmerné nahromadenie tukov v oblasti bokov a zadku. V prípade kočovného kmeňa Khoinov, odkiaľ Sarah pochádzala, nešlo o nič výnimočné.
V porovnaní s britskými ženami však bola v očiach miestneho obyvateľstva výnimočná – v dobrom aj zlom zmysle slova. Niektorí ju obdivovali, iní ňou opovrhovali, no našli sa aj takí, ktorí jej závideli.
„Musíte mať na pamäti, že v tej dobe bolo veľmi módne a žiaduce, aby ženy mali veľké zadky, takže veľa ľudí jej závidelo, že to mala prirodzene bez toho, aby musela zvýrazňovať svoju postavu,“ tvrdí Rachel Holmesová, autorka knihy The Hottentot Venus: The Life and Death of Saartjie Baartman.
Otrokyňa z Afriky alebo šoumenka, ktorá si chcela zarobiť?
Dodnes sa vedú spory o tom, či bola Baartmanová vo vzťahu k svojim zamestnávateľom „otrokyňou“ alebo partnerkou. Informácie o tom, či odišla so svojimi šéfmi dobrovoľne alebo ju prinútili, sa líšia. Život slúžky bol tým jediným, čo poznala, a tak ju možnosť odchodu za veľkú mláku mohla fascinovať. Faktom však je, že bola negramotná, a tak zrejme podpísala zmluvu, ktorá mohla byť legálna, no určite nebola veľmi morálna. V Európe ju totiž vystavovali ako kus mäsa.
„Je to komplexný prípad a vzťah medzi Baartmanovou a jej manažérmi určite nebol rovnocenný, aj keď mala nejakú možnosť voľby alebo cítila, že by mohla svojím výkonom niečo – materiálne alebo iné – získať,“ tvrdí historik Christer Petley, ktorý je okrem iného odborníkom na históriu koloniálnych osadníkov a otrokárov.
I keď bola mladou inteligentnou ženou ovládajúcou viacero jazykov, jej zamestnávatelia z nej spravili výstavný kúsok práve vzhľadom na jej telo a dali jej prezývku Hotentotská venuša, čím odkazovali na to, že pochádzala z kočovného kmeňa Khoinov, uvádzajú tvorcovia dokumentu The Life and Times of Sara Baartman.
Diváci, ktorí si zaplatili v Londýne dva šilingy, sa mohli pokochať čiastočne odhaleným telom Afričanky, aké bežne nevideli. The New York Times dokonca píšu, že niekedy vystupovala aj úplne nahá a na dosiahnutie väčšieho efektu ju zatvárali aj do klietky. Bohatí klienti si Baartmanovú objednávali aj na súkromné prehliadky, kde sa jej mohli za príplatok dotýkať, uvádza Time. Pri svojom vystupovaní tancovala, prípadne hrala na rôznych hudobných nástrojoch.
Natasha Gordonová-Chipemberová, autorka jednej z kníh o Hotentotskej venuši, napísala, že Sarah Baartmanová bola v podstate „dejiskom opakovaných prípadov vykorisťovania a utrpenia, akým čelili černošky“. Napriek tomu ostala „ako človek neviditeľnou“.
Pre mnohých ľudí je symbolom kolonialistického útlaku a rasizmu, no o jej osobnosti máme príliš málo informácií. Nevieme ani to, aké boli jej skutočné pocity, čo každý deň pri vystupovaní prežívala a či vedela, že na ňu obecenstvo nazerá iba ako na tovar.
Boj aktivistov za slobodu Hotentotskej venuše
Niekto by si mohol povedať, že začiatkom 19. storočia bola jednoducho iná doba a vystupovanie Afričanky v klietke nikto nepovažoval za pohoršujúce. Britské impérium však v roku 1807 zakázalo obchod s otrokmi a aktivisti proti vystúpeniam Sarah Baartmanovej značne protestovali, pretože ich vnímali ako degradujúce.
V liste úradom jeden zo sťažovateľov s odkazom na britskú ústavu napísal, že takéto otrocké zaobchádzanie s ľudskou bytosťou by sa v Londýne rozhodne nemalo akceptovať. Zamestnávateľov venuše pre jej údajné zotročenie dokonca trestne stíhali. Venuša však na súde svedčila v prospech svojich šéfov.
Podľa dokumentu The Life and Times of Sara Baartman pred sudcom uviedla, že súhlasila s pobytom v Anglicku počas 6 rokov (niektoré zdroje uvádzajú 5 rokov). Jej zamestnávatelia jej za vystupovanie údajne vyplácali polovicu zo ziskov. Hendrick Cezar osobne jej dokonca sľúbil, že jej po 6 rokoch v Anglicku na vlastné náklady zaplatí cestu domov.
Podľa zápiskov maliara Fredericka Christiana Lewisa, zverejnených v archíve Royal Collection Trust, venuša navyše odmietla, že by ju niekto obmedzoval či sexuálne zneužíval. Lewis však poznamenal, že vzhľadom na prítomnosť zamestnávateľov na súde nemusela vypovedať úplnú pravdu.
V Anglicku vraj bola Sarah podľa jej výpovede spokojná a zamestnávatelia jej dávali všetko, čo potrebovala. Aktivisti však tvrdili, že ju zamestnávatelia do takejto výpovede prinútili. Súd však dal nakoniec za pravdu zamestnávateľom. Ktovie, kam by sa posunul jej život v prípade, ak by spor vyhrali aktivisti a Sarah Baartmanová by sa mohla skutočne slobodne rozhodnúť, čo bude robiť.
Prirovnali ju k opici a orangutanovi
Keď si Hotentotskú venušu užili Briti do sýtosti, dvojica zamestnávateľov Sarah previezla v roku 1814 do Francúzska, kde sa jej ujal nový „majiteľ“ s prezývkou Reaux. Svojich pôvodných zamestnávateľov, ktorí jej sľúbili návrat do Afriky, už nikdy nevidela. Aj táto skutočnosť poukazuje na to, že Sarah vnímali skôr ako majetok než ako človeka.
Portál The Culture Trip informuje, že Sarah sa v Paríži dostala do ešte hrozivejších podmienok. „Existujú určité dôkazy, ktoré naznačujú, že jej v istom bode dali na krk obojok,“ tvrdí profesor histórie Clifton Crais. Presnými inštrukciami ju vraj využívali na to, aby pri vystúpeniach poslúchala na slovo ako zviera. Ďalej sa predpokladá, že ju nový zamestnávateľ predával na prostitúciu, dôsledkom čoho začala vo veľkých množstvách popíjať alkohol.
Počas obdobia v Paríži o ňu podľa knihy Encyclopedia of the African Diaspora prejavil veľký záujem prírodovedec a anatóm Georges Cuvier a Reaux jeho žiadosť o navštevovanie venuše odobril. Cuvier zistil, že venuša okrem svojho rodného jazyka vedela rozprávať plynule po holandsky, francúzsky a anglicky.
Tvrdil, že je veľmi inteligentná a má skvelú pamäť na tváre. Na druhej strane jej fyzické črty prirovnával k zvieratám. „Projekcia dolných častí tváre a hrubých pier ju evidentne približuje ku kmeňu opíc,“ cituje zápisky Cuviera web Ministerstva medzinárodných vzťahov a spolupráce Južnej Afriky.
K opiciam prirovnával aj jej pohyby a genitálie Baartmanovej mu pripomínali tie, ktoré pozoroval pri orangutanoch. Odkazoval tak na jej výrazne predĺžené pysky, píše The Conversation. Tie boli v prípade ženskej časti kmeňa Khoinov relatívne bežné. Web Bionity s odkazom na knihu The Hottentot Venus z roku 1974 píše, že viseli približne 10 centimetrov pod vaginálnym otvorom.
Cuvier sa okrem iného preslávil svojimi rasovými teóriami, na ktorých podporu malo slúžiť aj preskúmanie Sarah Baartmanovej. Cuvier považoval bielu rasu za najkrajšiu a nadradenú.
V roku 1815 zomrela v Paríži ako 26-ročná následkom zápalového ochorenia. Predpokladá sa, že jej úmrtie mohlo mať súvis s alkoholizmom, so syfilisom, s kiahňami alebo so zápalom pľúc. Pokoj od zvedavých Európanov však nemala ani po smrti.
Prírodovedec Cuvier spravil z jej tela sadrový odliatok, ktorý vystavovali v parížskom Musée de l’Homme spoločne s jej pohlavnými orgánmi a mozgom uloženými do pohárov až do roku 1974, píše BBC.
Prezident Južnej Afriky Nelson Mandela v roku 1994 oficiálne požiadal francúzsku vládu o navrátenie pozostatkov Sarah Baartmanovej do krajiny, kde sa narodila. V lete 2002 jej pozostatky nakoniec uložili v meste Hankey. Na pohrebný obrad, ktorý sa vysielal aj online, sa podľa The New York Times pozeralo zhruba 10 000 ľudí.
Táto týraná ľudská bytosť nebola obludnou. Obludnými boli tí, ktorí ju týrali. Osamelá Afričanka v Európe, odcudzená od svojej identity a vlasti, nebola barbarom. Nimi boli tí, ktorí s ňou zaobchádzali s barbarskou brutalitou. (úryvok z pohrebného príhovoru z roku 2002)
