Cestujúci si často myslia, že šoférujem „auto bez volantu“. Byť električkárom nie je len o stláčaní gombíkov, tvrdí vodič Hugo

„Treba si uvedomiť, že vodič MHD je pre cestujúceho prirodzene prvou kontaktnou osobou na riešenie problémov. Ľudia si preto niekedy vylievajú zlosť práve na nás a úplne bezdôvodne,“ prezrádza 29-ročný Hugo Abdallah, ktorý od roku 2013 pracuje v Dopravnom podniku Bratislava na pozícii vodiča električky. Do svojej pohyblivej kancelárie chodí takmer vždy s radosťou a teší sa na svoju službu. Ako malému sa mu síce viac páčili trolejbusy, napokon si však ako svoje povolanie vybral inú trakciu.

Prečo si však milovník trolejbusov napokon vybral električku? Je komplikované jazdiť so 40-tonovým kolosom po uliciach hlavného mesta? Čo všetko na to treba mať v peňaženke a v hlave? Toto a množstvo ďalších vecí sa dozvieš v našom rozhovore.

Prečo si si vybral práve toto povolanie?

Už odmalička som vedel, že chcem a raz budem riadiť vozidlá mestskej dopravy. Keď som mal dvadsať rokov, chcel som si spraviť vodičský preukaz skupiny D, ktorý mohli do roku 2012 mať už dvadsaťjedenroční. Začiatkom ďalšieho roka však vstúpil do platnosti nový zákon a na „déčko“ bolo potrebné mať aspoň dvadsaťštyri.

Novelu zákona som nejako rozdýchal, ale keďže som mal verejnú dopravu stále rovnako rád, rozhodol som sa, že to skúsim na električkách. Napokon som dokonca prišiel na to, že to je väčšia sranda. Spočiatku som si myslel, že riadiť električku je ľahšie – v podstate presne to isté, čo si myslia tí, ktorí električku nikdy neriadili.

Pravda je taká, že naozaj len posúvam jednu páčku dopredu a dozadu, kontrolujem si nastavenie výhybiek, dávam smerovky a otváram a zatváram dvere. Druhá vec je, že šoférovať 40-tonový stroj s desiatkami ľudí vnútri a hnať ho predpísanou rýchlosťou cez rušné centrum mesta je naozaj psychicky náročné. Autobus má volant, okrem brzdenia sa vie prekážke aj uhnúť. Mne v prípade núdze zostávajú len dve veci – brzdiť a zvoniť.

Bolo ťažké prebojovať sa autoškolou a testami až za panel?

Každý vodič musí pred nástupom okrem autoškoly, ktorá vlastne nie je úplne autoškolou, skôr električkoškolou, absolvovať aj lekársku prehliadku a psychotesty. Tie sú zamerané na krátkodobú pamäť, pozornosť pri robení monotónnych činností, rýchlosť a správnosť reakcií, toleranciu frustrácie, sebakontrolu, situačný prehľad a uvedomovanie si zodpovednosti. Všetky potrebné oprávnenia som nakoniec dostal – evidentne som mentálne spôsobilý robiť osem- až desaťhodinové služby s cestujúcimi.

Aký si mal pocit zo svojej prvej jazdy?

Zvláštny, pretože som nikdy predtým nič podobné nezažil. Keď som po prvý raz vyšiel s autoškolskou električkou von, ocitol som sa v premávke, na koľajach, na ktorých som mohol naozaj robiť len dve veci – zrýchľovať alebo brzdiť. A ten pocit, že človek sedí v kabíne, ktorá nie je nad predným podvozkom, ale pred ním, z toho robí adrenalínový zážitok. Koľaje už dávno zabáčajú a ešte niekoľko desatín sekundy to vyzerá tak, že električka zlezie z trate. Ale zvykol som si.

Keď som dokončil autoškolu, ešte nejaký čas som jazdil s tabuľkou Vodič v zácviku a vedľa mňa sedel skúsenejší kolega, ktorý mi pomáhal s navigáciou po výhybkách, s obsluhou palubného počítača alebo ma upozorňoval na možné nástrahy, ktorých je na bratislavských cestách neúrekom.

Moja prvá služba bez inštruktora bola ranná osemhodinovka na linke 4 a svojich prvých cestujúcich som nabral na zastávke Zlaté piesky. Pamätám si, že vtedy som mal električkovú súpravu Tatra T3/VI.SUCS číslo 7745 + 7746, ktorá už niekoľko rokov nezasiahla do premávky. Vtedy som ešte bol zaradený vo vozovni Jurajov dvor, kde boli pred ôsmimi rokmi tieto dnes už historické stroje súčasťou každodennej výpravy.

Dnes jazdím za vozovňu Krasňany, druhú z dvoch električkových vozovní v Bratislave. Okrem tých sú tu ešte vozovne Trnávka, Petržalka a Hroboňova, tie však nevypravujú električky, iba trolejbusy a autobusy.

Ako sa električka ovláda?

Ako som už hovoril, riadenie električky je ťažké psychicky, samotné ovládanie je pomerne jednoduché. Na začiatku musím zdvihnúť zberač, niekedy nazývaný aj pantograf, ktorým zbieram elektrický prúd z vedenia. Potom mi stačí zapnúť vozidlo, zvoliť smer jazdy vpred alebo vzad, podobne ako na automatickej prevodovke auta, a „pridať plyn“, čo my električkári nazývame ako „zadať jazdu“.