Tomáš nám porozprával o svojej ceste stopom zo Slovenska až do Afriky.
Tomáš Pastierik patrí medzi netradičných cestovateľov. Má za sebou veľa ciest na odľahlé kontinenty a turistické miesta nevyhľadáva. Zaujíma ho najmä skutočná miestna kultúra a ľudia.
Na jednu zo svojich najdlhších ciest sa vydal stopom priamo zo Slovenska až do Afriky.
Tomáš nám porozprával o prvej časti svojej cesty v tomto článku. V ďalšej časti jeho dobrodružstva sa stretol s rôznymi osudmi, navštívil miesto, ktoré mu pripomínalo koniec sveta a skončil v nevestinci.
- O tom, ako na Tomáša pôsobila Západná Sahara a v čom sa líši od zvyšku Afriky
- Ako prežil na tejto ceste jedny zo svojich najkrajších narodenín
- S akými ťažkými osudmi sa na svojej ceste stretol
- Ako sa Tomáša zľakol malý chlapec, keď uvidel, že je biely. Belocha asi videl prvý krát v živote
- Ako ich chceli oklamať na hranici Senegalu a po jej prekročení skončili vo verejnom dome
- O tom, ako sa z Tomáša stal na pár dní učiteľ matematiky
Púšť a pustatiny
Tomášova a Šimonova cesta pokračovala Západnou Saharou. Ide o samostatný štát, ale pod správou Maroka. Tomáš tvrdí, že už len keď sa tam približovali, boli obklopení iba samou púšťou a pustatinami. „Mestá neboli od seba vzdialené každých dvadsať kilometrov, ale aj dvesto,“ dodal Tomáš.
V Maroku žije okolo tridsaťdva miliónov ľudí, pričom v Západnej Sahare, ktorá rozlohou nie je oveľa menšia, žije len pol milióna ľudí. Podľa slov Tomáša to bolo aj dosť cítiť. Západná Sahara je pustatina, do ktorej skoro vôbec nechodia turisti. To sa aj odrazilo na tom, že do každého mesta, do ktorého Tomáš so Šimonom prišli, v ľuďoch vzbudzovali radosť, že vidia niekoho zo Západu. „Tešili sa, že sem chcú ľudia vôbec chodiť. Boli veľmi milí a pohostinní a to ešte viac ako v Maroku. Priateľskosť domácich tu bola až taká extrémna, že sme väčšinou nemuseli používať stan. Často sme skončili u niekoho doma.“
Prežil tu jedny z jeho najkrajších narodenín
Dobrodruh tvrdí, že práve v Západnej Sahare prežil jedny z jeho najkrajších narodenín.„Na moje narodeniny, 14. novembra nás k sebe domov pozval jeden milý chalan. Veľmi nám tým v tom čase pomohol, lebo sme sa obaja so Šimonom cítili už neskutočne unavení zo všetkého.“
Tomáš nám prezradil, že ich hostiteľ pracoval na nelegálnej benzínovej pumpe, každý deň od rána do večera a okrem toho sa staral aj o svojich rodičov. „Mal naozaj ťažký život. Napriek tomu nás však pozval k sebe domov a pohostil, aj z toho málo čo mal,“ povzdychol si Tomáš.
Na ceste stretávali ľudí s ťažkými osudmi
S prívetivým domácim je Tomáš doteraz v kontakte a sem tam si napíšu. „Študoval angličtinu, ale moc sa tam s tým neuplatnil. Na prepočet na naše zarábal tak sto eur za mesiac a to napriek tomu, že robil od rána do večera. Niekedy nám na našej ceste prišlo smutno, lebo s takýmito osudmi sme sa tam stretávali takmer denne.“
Veľa z nás sa podľa dobrodruha sťažuje na to, ako sa má zle, avšak bezdôvodne. „Robíme protesty, nadávame a pritom sa máme ako prasce v žite. Keď sa Slovák zamyslí nad tým, že koľkokrát bol v živote naozaj hladný, tak to naráta možno na jednej ruke. U nich to je na dennom poriadku.“
Keď sme tam išli po ceste, ktorá vlastne ani neexistuje, lebo to nie je betónová cesta, je to len prašná cestička, sme sa cítili ako v postapokalyptickom filme. Púšť, vraky áut a nikde ani živej duše
Podľa slov Tomáša nebola Západná Sahara natoľko zaujímavá historickými pamiatkami ako Maroko, o to viac však bola zaujímavá práve tými ľuďmi, ktorí tam žijú.
„Keď sa už približuješ k Západnej Sahare s veľa pamiatkami sa nestretneš, domáci sú tu ale o to srdečnejší, lebo nie sú zvyknutí na cudzincov. Naša cesta bola odtiaľ to už hlavne o príbehoch ľudí, čo bolo zároveň z našej cesty aj to najlepšie.“
Prišli pred hranicu krajiny nikoho a ničoho
Cestovatelia sa zo Západnej Sahary vybrali do Mauritánie, ktorá bola pre nich pre úplné neznámo. „Nepoznali sme dovtedy nikoho, kto by už túto krajinu navštívil, aj na internete sme sa o nej dočítali len naozaj málo.“ Tomáš vnímal túto krajinu, ako obrovskú púšť. Mauritánia je totižto dvadsať-krát väčšia ako Slovensko a žijú tam štyri milióny ľudí, zaľudnenie krajiny je preto úplne minimálne.
Túto krajinu od ostatných delí kuriózna hranica, ktorá je posiata vrakmi starých áut. „Je to totálna púšť, v okolí sú len mínové polia a do toho ešte vraky z áut,“ popísal Tomáš svoj prvý dojem z Mauritánie.
Keď zisťovali u domácich, čo tam vlastne tie vraky áut robia, prezradili im, že ich tam ľudia nosia, lebo ich nemajú kde skladovať.„Keď sme tam išli po ceste, ktorá vlastne ani neexistuje, lebo to nie je betónová cesta, je to len prašná cestička, sme sa cítili ako v postapokalyptickom filme. Púšť, vraky áut a nikde ani živej duše.“
Domáci aj zazerali
Tomáš a Simon sa obávali, či nebudú mať problémy na hranici pri vstupe do krajiny, ale nakoniec to prebehlo bez problémov. Víza mali v poriadku, čiže ich pustili. Hneď za hranicou stretli chalana, ktorý tam obchodoval s peniazmi, Tomáš ho opísal ako takú živú zmenáreň.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa Tomáša zľakol malý chlapec, keď uvidel, že je biely
- Ako ich chceli oklamať na hranici Senegalu a po jej prekročení skončili vo verejnom dome
- O tom, ako sa z Tomáša stal na pár dní učiteľ matematiky
- O tom, ako fungujú úplatky na hranici medzi Mauritániou a Senegalom
- Tomáš prezradil, ktoré momenty z celej cesty mu najviac utkveli v pamäti
