Všetci si vraj pod pracovníkmi v kultúre predstavujú tých 5 hercov, ktorých dookola vidia v telke. „Nie všetci si žijeme na vysokej nohe,“ hovorí herec a komik Števo Martinovič.
Nachádzame sa v priestoroch aktuálne opusteného bratislavského divadla La Komika. Okrem prázdneho javiska a ešte prázdnejšieho hľadiska sa v divadle nachádza pár hercov a režisér Karol Vosátko.
Hovoria nám o tom, aké náročné obdobie aktuálne zažíva slovenská kultúra a ako opatrenia vlády v súvislosti s koronavírusom úplne zamedzili chod divadiel. Pracovníci z oblasti kultúry totiž zostávajú dlhé mesiace bez príjmu a mnohí sa momentálne musia obzerať za dočasnou zmenou povolania.
Jednou z ústredných postáv divadla La Komika je aj známy herec a komik Štefan Martinovič, ktorého pandémia koronavírusu pripravila o veľkú časť práce a tým pádom aj zárobkov. „Niektorí kolegovia už pomaly riešia existenčné problémy, mnohí už predávali autá, alebo sa museli vysťahovať. Ja zatiaľ, chvalabohu, nie som v takejto hraničnej situácii, no ktovie, ako dlho to ešte potrvá,“ hovorí v rozhovore.
- Čím sa živí, keď sú divadlá zatvorené
- Prečo sú podľa neho ľudia nahnevaní na hercov a posielajú ich k lopatám
- Ako jeho hereckí kolegovia aktuálne musia riešiť existenčné problémy
- Prečo by váhal, či sa zaočkovať, keby je u nás dostupná vakcína proti koronavírusu
- Prečo je náročnejšie tvoriť pre detského diváka
- Či sa nehanbí za účinkovanie v Rodinných prípadoch a ako sa na to s odstupom času pozerá
- Prečo sa nepovažuje za stand-up komika
Kultúra na Slovensku sa takmer úplne pozastavila. Myslíte, že jej obnovenie po skončení pandémie bude náročne?
Obávam sa, že áno. Hoci, už po skončení prvej vlny v lete sme sa báli, že bude problém dostať ľudí do divadla, no boli sme prekvapení, koľko ľudí sa doň priam hrnulo. Aj keď poväčšine šlo o open air podujatia. Bolo pre nás až dojímavé, aký mali ľudia záujem. A tiež boli predpoklady, že budeme mať prázdno. Ťažko povedať. Nebude to jednoduché, ale možno práve absencia kultúrnych podujatí u divákov spôsobí efekt, že okamžite, keď bude tá možnosť, budú sa do divadiel hrnúť.
Čo vám aktuálne chýba najviac?
Myslíte pracovne?
Vo všeobecnosti počas pandémie.
Ak by som mal odpovedať čisto sebecky bez ohľadu na to, čo sa vo svete deje, tak ja som mal pred koronou 15-18 predstavení mesačne a večery som trávil prevažne v divadle. A trvalo to 18 rokov. Celý deň predtým som mal vždy rozlietaný a nestály, buď som niečo nakrúcal alebo som bol v rozhlase alebo som mal voľno.
Avšak, tie večery v divadle, kedy sa na nás prišli pozrieť diváci a odohrali sme im predstavenie, boli vždy taká istota. To mi chýba asi najviac. Teraz sa mi večery zlievajú, keďže som stále doma. Tak teraz musím hrať sám pre seba a snažiť zabaviť seba. A musím povedať, že to je ešte ťažšie.
Prečo?
Ja som náročný divák (smiech).
Väčšinu vašich bežných pracovných povinností aktuálne nevykonávate. Ako si doma v karanténe krátite čas?
Snažím sa veľa písať. Či už sú to nejaké stand-upy alebo predstavenia, snažím sa nejako autorsky rozvíjať. Kedy inokedy, ak nie práve teraz, keď som celý čas doma? Je to pre mňa aj taká psychohygiena, keď si sadnem za počítač a len píšem a vymýšľam. Okrem toho som veľmi aktívny aj na sociálnych sieťach. Niekedy až príliš (smiech). A potom úplne bežné veci, upratujem, varím atď.
Nemôžem objať vlastnú mamu, lebo nikdy nie je stopercentná istota, že som negatívny a nenakazím ju. Človek si teraz musí dávať pozor na úplne bežné prejavy lásky.
Do akej miery koronavírus ovplyvnil nielen váš pracovný, ale aj súkromný život?
Tak pracovný vieme asi všetci, bolo nám úplne zamedzené hrať v divadlách. Tým pádom je práce podstatne menej. V súkromnom živote nastal aj pozitívny efekt, že máme teraz na seba viac času, aj v rámci rodiny, sme v kontakte a informujeme sa aj o takých maličkostiach, na ktoré počas uponáhľaného pracovného tempa nebol čas.
Je mi však na druhej strane ľúto, že sa nemôžeme stretávať, nemôžeme sa dotýkať. Nemôžem objať vlastnú mamu, lebo nikdy nie je stopercentná istota, že som negatívny a nenakazím ju. Človek si teraz musí dávať pozor na úplne bežné prejavy lásky.
Mnohí ľudia aktuálne kritizujú hercov, že nevedia, čo je skutočná práca a že keď teraz zostali bez príjmu, majú ísť pracovať do „normálnych“ manuálnych zamestnaní.
Skutočná práca. Čo je skutočná práca? Zrazu všetkých posielajú k lopate, akoby nič iné neexistovalo. Je pre nich len buď umenie, alebo lopata. Nič medzi. Čo sa tu ide kopať nejaký kanál? Alebo malé Benátky? Alebo z akého dôvodu by mali všetci robiť len s lopatou? Mrzí ma, že sa u ľudí vyvolal takýto hnev voči zamestnancom v kultúre.
Prečo sa podľa vás ľudia hnevajú?
Myslím si, že sa len zle odkomunikovalo to, o čo nám v skutočnosti ide, či už zo strany ministerstva alebo zo strany obyčajných ľudí prispievajúcich na internete. Ľudia totiž majú pocit, že chceme niečo navyše, čo nám neprináleží. Všetci si totiž pod pracovníkmi v kultúre predstavujú 5 hercov, ktorých dookola vidia v telke a ktorí sú „za vodou“. Ale tiež sa k tým financiám dostali svojou zásluhou a talentom. Ľudia si však mylne myslia, že si všetci žijeme na vysokej nohe.
Čím sa teraz živíte?
Herectvo má, našťastie, viacero odvetví, nie nutne len divadlo. V mojom prípade to je napríklad dabing, čomu som nesmierne vďačný. Do toho aj sociálne siete, ktorými sa v mojom prípade síce nedá živiť, no dokážem si nimi privyrobiť. V poslednom období sa snažím práve orientovať na ten online priestor a zisťovať, akí sú tam diváci a čo sa pre nich dá robiť. Stále to však len skúšam. Možno si tým raz budem vedieť aj niečo viac zarobiť. Ale aj to sa vo svojej podstate stále točí okolo herectva.
Niektorí kolegovia už pomaly riešia existenčné problémy, mnohí už predávali autá, alebo sa museli vysťahovať. Ja zatiaľ, chvalabohu, nie som v takejto hraničnej situácii.
Divadlá sú zatvorené, predstavenia a iné kultúrne podujatia sú zrušené a mnohí herci sú bez práce. Myslíte si, že táto situácia bude pre pracovníkov z oblasti kultúry likvidačná?
Nie bude, ale už je. To je dôležité povedať. Niektorí kolegovia už pomaly riešia existenčné problémy, mnohí už predávali autá alebo sa museli vysťahovať. Ja zatiaľ, chvalabohu, nie som v takejto hraničnej situácii, no ktovie, ako dlho to ešte potrvá. Mám nejaké peniaze nasporené, takže najbližšie dva-tri mesiace by som ešte mohol fungovať aj s absolútne zníženým príjmom.
Aké opatrenia by ste teda pre slovenskú kultúru zaviedli vy, aby u niektorých hercov nehrozilo, že nebudú mať žiaden príjem, ale zároveň, aby boli divadlá bezpečné z hľadiska koronavírusu?
To je veľmi ťažká otázka. Ja mám pocit, že sa dostatočne nesústreďovala pozornosť na to, v ktorých oblastiach sa vírus šíri najviac. Nebral sa totiž ohľad na to, aké budú mať opatrenia negatívne dôsledky na ďalšie sféry. Tiež je dôležité povedať, že kultúra a konkrétne divadlo nie je podľa štatistík takmer vôbec rizikové, keďže nie sú takmer žiadne preukázateľné prípady nákazy koronavírusu z divadelného prostredia. Ale na druhej strane, je ťažké hodnotiť to, keďže ide o záujmy chrániť ľudské zdravie.
Ako vám v tejto situácii pomohlo Ministerstvo kultúry?
Mohli sme si požiadať o grant, ktorý bol však opäť veľmi chaotický a zle odkomunikovaný, kvôli čomu si ľudia myslia, že si chceme zobrať niečo viac, čo nám neprináleží. Pritom v čase, kedy sme mali dostať nejakú kompenzáciu za prvú vlnu, tak ministerstvo prišlo s tým, že ju dostaneme len za nejaký projekt, ktorý im každý individuálne navrhneme a zrealizujeme.
Takže tu začali zo dňa na deň vznikať mnohé predstavenie, ktoré v konečnom dôsledku pravdepodobne ani nikdy neuzrú svetlo sveta, ale tí herci to píšu už zo zúfalstva, aby sa dostali aspoň k nejakým peniazom. Ide o jednorazovú odmenu 1 500 až 3 000 eur, ktorú aj tak koniec koncov musíte vydokladovať, na čo všetko ste ju v rámci daného kultúrneho projektu použili, takže to nie sú peniaze na to, aby ste vyžili, ale na realizáciu predstavenia.
Tvoriť pre detského diváka je ešte ťažšie. Deti totiž nemajú trpezlivosť a sú veľmi kritické a priame. Pokiaľ sa im niečo nepáči, dajú to jasne najavo.
Počas karantény sa aktívne venujete aj TikToku, na ktorom si väčšinou robíte srandu z koronavírusu a bezpečnostných opatrení. Považujete aktuálne opatrenia za nezmyselné?
Skôr mi príde, že tie opatrenia sú len improvizované a veľmi zle odkomunikované. Práve to som sa snažil pranierovať. Niektoré znenia opatrení sa totiž menili každým dňom a bol v tom veľký chaos. Nie je to však kritika, skôr sa tú celú situáciu snažím odľahčiť.
V jednom videu ste si robili srandu z vedľajších účinkov vakcíny proti koronavírusu. Dali by ste sa zaočkovať, keby je u nás dostupná?
Úprimne, neviem. Teraz je to tak 50 na 50. Vakcínam sa vo všeobecnosti nebránim, veľakrát som sa nechal zaočkovať. Ale v prípade vakcíny proti koronavírusu by som sa o nej najprv snažil zistiť čo najviac informácií, pretože žijeme v dobe, kedy sa na nás z každej strany valí množstvo dezinformácií a hoaxov. Preto by som sa snažil z relevantných zdrojov zistiť, aké má účinky, riziká atď a podľa toho by som sa rozhodol. Dnes vám to však s istotou povedať nemôžem.
Drvivá väčšina používateľov TikToku sú deti. Vy sám sa netajíte, že máte k detskému publiku veľmi blízky vzťah. Robili ste aj projekty ako Pohni kostrou a boli ste aj súčasťou Spievankova. Je ľahšie tvoriť pre detského diváka?
Nie. Práve naopak, je to ešte ťažšie. Detský divák totiž nemá trpezlivosť a je veľmi kritický a priamy. Pokiaľ sa mu niečo nepáči, dá to jasne najavo. A ak ho do pár sekúnd nezaujmete, môžete sa rovno pokloniť a odísť. Deti sú veľmi nekompromisní diváci.
Jednoduchšie je to ale možno aj v tom, že pre deti nemusíte hrať až tak presvedčivo. Nevadí im, keď sa pri tom pomýlite či zasmejete a môžete to posúvať až do afektu a šialených polôh.
To je veľmi individuálne. Závisí to od viacerých faktorov. Je možno pravda, že to má vždy nejakú infantilnú rovinu, pretože na deti nemôžeme ísť v intelektuálnych inotajoch. Je ale potrebné, aby to bolo rafinované a zároveň tiež náučné, no nie tak, aby ste tie deti unudili.
Keď už hovoríme o nepresvedčivom hraní. Aký máte názor na sériu Rodinných prípadov, v ktorej ste účinkovali?(Smiech). Viete čo, tu ide o veľmi špecifický žáner. Treba brať do úvahy aj to, že každý diel bol iný a niektoré boli lepšie, iné horšie z toho dôvodu, že v niektorých účinkovali aj ne-herci, čo sa určite podpísalo aj na kvalite danej epizódy. Tiež je veľmi ťažké, keď ne-herec stojí proti hercovi. Kým herec má školený hlas, úplne inú artikuláciu, dikciu a je počuť to remeslo, tak u ne-herca všetko toto absentuje. A keď tieto dve polohy idú do kontrastu, tak hrany sa zväčšia a ne-herec vyznie o to horšie a herec pôsobí veľmi umelo.
Tieto strety nie sú dobré a treba s tým veľmi citlivo pracovať. Mnohokrát to robia ľudia vo filme, no tam je na to podstatne viac času. Jeden diel rodinných prípadov, ktorý trval 50 minút, sa natáčal dva dni. Myslím si, že vzhľadom na tú „sériovú výrobu“, to vyzeralo veľmi príslušne tomu, čo sa do toho vložilo.
Otázka znie, keby Rodinné prípady točili v Hollywoode tiež dva dni s rovnakým scenárom a s rovnakými rekvizitami, či by to nevyzeralo úplne rovnako.
Je to schválne, že niektoré herecké výkony či opisovanie príbehu a emócií po každej jednej scénke sú také zlé, alebo tam naozaj bolo množstvo tých ne-hercov?
To závisí od konkrétnej epizódy. Museli by sme sa rozprávať o konkrétnom hereckom výkone. Ten herec je vždy ten posledný, ktorý to presúva na diváka a je najviac hodnotený. Ale za tým sa skrýva práca kameramanov, rekvizitárov, režiséra, atď. Taká kamera môže hercovi pomôcť, ale aj mu pokaziť jeho snahu pri zlom snímaní. Rodinné prípady sme natáčali v holo-bytoch, kde sme sa len tvárili, že sme doma. Tam boli holé poličky, steny a podobne. To diváka môže vyrušiť.
A bolo tam viacero takýchto ruchov. Je to skrátka rýchlo-výroba a aj ten scenár bol jednoduchý a naivný, to si nalejme čistého vína. Čiže aj keby som to hral ako Anthony Hopkins, tak to divákovi tak nepríde. Otázka znie, keby to dva dni točili v Hollywoode s rovnakým scenárom a s rovnakými rekvizitami, či by to nevyzeralo úplne rovnako.
Mnohí si z toho konceptu robia srandu, vy sa asi ale nehanbíte za tú skúsenosť?
Určite som bol v tom období vďačný, že prišla takáto ponuka. Mohol som si vyskúšať prácu s kamerou, keďže väčšina sme vychovávaní ako divadelní herci. Spoznal som množstvo zaujímavých kolegov. A v neposlednom rade som si aj zarobil. Určite to neľutujem.
Začínali ste ako mím, neskôr ste okúsili filmy, seriály, televíziu, dabing, stand-up, sociálne siete, no najčastejšie sa venujete divadlu. Čo z toho vás baví najviac?
Určite to divadlo. To je niečo, čo sa nedá opísať slovami. Zmiešaný adrenalín s tou energiou, ktorá sa v tom momente odohráva. Herci na javisku žijú tu a teraz. Inak to nejde. Tam musíte byť prítomný. Hráte to iba raz, iba v ten moment, sú tam prítomní práve títo diváci, práve takto reagujú a vy tú energiu prijímate a musíte s ňou pracovať tu a teraz. A to je na tom úžasné.
Krivdil by som kolegom stand-upistom, ktorí sa tomu venujú par excellence a ktorí sú v tom vynikajúci, keby označím seba za stand-up komika.
Dá sa povedať, že práve to divadlo je z tých všetkých odvetví najťažšie?
Hmm, ťažko povedať. Pre mňa osobne je omnoho náročnejší stand-up. V divadle sa totiž môžete skryť za tú postavu, ktorú hráte. Zatiaľ čo na stand-upe vystupujem za Števa Martinoviča a pokiaľ mi nevyjdú hneď prvé tri fóry, tak si ľudia povedia, že trápny som ja, nie tá postava, ktorú hrám.
Považujete sa za stand-up komika?
Skôr nie. Som skôr herec, ktorý načrtol aj do týchto vôd a vysporiadal sa s tým po svojom. Ale krivdil by som kolegom, ktorí sa tomu venujú par excellence a ktorí sú v tom vynikajúci, keby označím seba za stand-up komika.
Vystupujete pod Temnými kecami. Registrujete to napätie a konkurenčný boj, ktorý je medzi vami a Silnými rečami?
Ja veľmi nie. Ja to aj na sociálnych sieťach vždy komunikujem za seba a keď tam som, tak som medzi kamarátmi. Tam sa prišli pozrieť diváci na nás a my im chceme zaručiť čo najlepšie vystúpenie. A čo sa odohráva na sociálnych sieťach alebo v kuloároch, to ja veľmi neriešim. Ja nie som organizátorom ani majiteľom značky. Ja si len prídem vystúpiť a predviesť svoj stand-up materiál.
Do akej miery je obsah vášho stand-upu vymyslený či prikrášlený?
Ja robím skôr taký storytelling. Ja to musím mať založené na vlastnej skúsenosti. Vidím tie farby, počujem tých ľudí, viem to opísať. Samozrejme, je to trochu prehnané, ale ten základ sa mi naozaj stal. Inak by som to nedokázal povedať.
