Nie som veľký fanúšik seba samého, nerád sa dívam na predstavenia, v ktorých účinkujem. Občas ma to však zaujme, pretože sa mi nechce veriť, že som to ja. Zdá sa mi, akoby to bol niekto iný a predvádza sa, hovorí známy komik a humorista.
S legendárnym slovenským hercom, komikom a humoristom Milanom Lasicom (79) som sa mal stretnúť v kaviarni o jedenástej. Chcel som tam však byť skôr ako pán Lasica, tak som prišiel o takmer dvadsať minút skôr. Prišiel som však neskoro, sedel už v jednom z gaučov.
„Dobrý deň pán Lasica, nakoniec ste prišli skôr ako ja, a to som sa veľmi snažil,“ povedal som s úsmevom. Zoznámili sme sa a po pár zdvorilostných frázach som sa opýtal, či si už niečo objednal. „Áno, kávu,“ odpovedal. Snáď teda ešte niekto príde, povedal som s povzdychom. „Pravdepodobne nie, už nikdy,“ poznamenal s úsmevom.
Čo sa v rozhovore s Milanom Lasicom dozvieš:
- Odkiaľ stále berie toľko energie na divadelné predstavenia či relácie v televízii
- Ako často chodieva na internet a ktorých youtuberov pozná
- Ako sa spoznal s Júliusom Satinským a kedy si uvedomil, že je známa osobnosť
- Prečo má rád Seriál Dva a pol chlapa a ktorú komiksovku naposledy videl
- Čo si myslí o nízkej účasti vo voľbách
- Ako vníma dnešnú rôznorodú spoločnosť
- Prečo sú ľudia menej tolerantní, keď sa napríklad hovorí o politike
Ako sa máte, ako sa vám darí?
Darí sa mi celkom dobre. Zdravotne tiež, hoci to bývalo nedávno horšie. Myslím si, že je to teraz ideálne. A pracovne? Mám veľa práce, avšak takej, ktorá ma baví. Zhrnul by som to tak, že je všetko v poriadku.
Priznám sa, bol som celkom prekvapený po telefonáte s výkonným riaditeľom Štúdia L+S. Povedal mi totiž, že máte nabitý program. Odkiaľ beriete energiu?
Neviem. Osobne si myslím, že energiu nemám a že mi chýba celý život. Možno je to len sila zvyku, že som zvyknutý byť v pohybe, byť činný. Jedine takto si to viem vysvetliť.
Zaskočila ma ešte jedna vec. Riaditeľ mi odporučil, aby som vás kontaktoval mailom, vraj určite odpíšete. Často surfujete po internete?
Na internet moc nechodím, no mail sledujem denne. Je to jedna z mála vecí, čo s počítačom viem robiť. Ešte keď niečo napíšem, viem si to uložiť do počítača, prípadne vytlačiť. Na Facebook ale nechodím.
Na internete kolovali a kolujú falošné výroky a dokonca články podpísané pod mojím menom, s ktorými nemám nič spoločné. Viem, že sa proti tomu nedá nič robiť.
Keď som prišiel do kaviarne, čítali ste si noviny, na stole je denník Sme a Nový čas. Slovenské noviny čítate pravidelne?
Čítam denník Sme. Bulvár veľmi nesledujem, nič tam nie je. Na weby denníkov však nechodím, no zrejme začnem, je to totiž omnoho jednoduchšie. Ku kaviarni však podľa mňa patrí prečítať si noviny.
Vyhľadávate články, v ktorých figuruje vaše meno?
Nevyhľadávam, dokonca si neukladám ani zmienky či články o sebe. Nie som do seba tak zahľadený (smiech).
K mobilu máte „vzťah“?
Mobil používam (začne hľadať v taške). Dnes som si ho zabudol, občas sa mi to, bohužiaľ, stáva a potom som bezradný. Raz mi dokonca mobil ukradli a nevedel som, čo mám robiť. Naspamäť totiž žiadne číslo neviem, všetko mám uložené.
Adela: Mysleli si asi, že bez kokaínu nedokážem zvládať toľko roboty (Rozhovor)
29. mája 2019, 9:37
Na sociálne siete nechodíte. Mnohí fanúšikovia by však určite privítali, ak by ste sa im raz za čas prihovorili na svojom profile.
O sociálne siete sa nezaujímam. Viem však, že na internete kolovali a kolujú falošné výroky a dokonca články podpísané pod mojím menom, s ktorými nemám nič spoločné. Viem, že sa proti tomu nedá nič robiť. Ak by to vyšlo v novinách, môžem ich žalovať. Na internete s tým nič nespravíte.
Zamrzelo vás, keď ste sa dozvedeli, že niekto píše pod vaším menom?
Nie je to nič príjemné, keď sa za vás niekto vydáva, bez ohľadu na kvalitu daného textu. Stalo sa mi, že ľudia mi dokonca blahoželali za text, ktorý som nenapísal.
Možno práve takéto incidenty sú dôvod na založenie si profilu na sociálnej sieti. Mali by ste možnosť podobné informácie či texty dementovať.
Kedysi, pred rokmi, sa mi ozvali ľudia, ktorí by mi so spravovaním profilov pomohli. Zanedbal som to, nekomunikoval som. Asi som spravil chybu.
O Satinskom: Spolupracovali sme spolu 40 rokov, takže keď to tak dlho vydržalo, to partnerstvo muselo byť založené na zblížení a porozumení.
Platforma Youtube sa stala fenoménom, zaujala hlavne mladých. Viete, o čom je reč?
Áno, z počutia viem, čo to je.
Poznáte nejakého youtubera?
Poznám len youtuberov standupistov. Iných, žiaľ, nepoznám.
Ako ste sa dostali k herectvu?
K herectvu som sa dostal ako amatér, nemám žiadne herecké školy. Spojili sme sa s Júliusom Satinským a začali sme robiť komické dialógy. To ma dostalo na javisko.
Kto bol váš najväčší vzor?
Je veľa komikov, ktorí sa mi páčili. Boli to napríklad českí komici Jan Werich a Václav Vorlíček, ktorí robili typ humoru, ktorý sme sa pokúšali so Julom nie napodobňovať, ale vychádzať z neho. Veľa svetových komikov z filmov, ktoré som videl, ma taktiež inšpirovali.
Ako ste sa spoznali s pánom Satinským?
Boli sme spolu na vysokej škole a tam sa naskytla príležitosť na spoločné vystupovanie. Najskôr to bolo len vyslovene amatérske vystupovanie, potom sme usúdili, že by sme to mohli skúsiť aj profesionálne. A urobili sme to.
Julo Satinský odišiel do hereckého neba na konci roku 2002. Ako si naňho ako na človeka spomínate?
Len v dobrom, inak nie. Spolupracovali sme spolu 40 rokov, takže keď to tak dlho vydržalo, to partnerstvo muselo byť založené na zblížení a porozumení. Inak by to netrvalo štyri desiatky rokov.
Máte spomienku, na ktorú si vždy s radosťou spomeniete?
Mám veľa takých spomienok. Nechcem preháňať, ale povedal by som, že na neho spomínam skoro denne. Vždy sa mi vynorí spomienka, väčšinou veselá.
V Soirée zaznelo životné krédo Smiech a plač. Aké je to vaše?
Nemám žiadne životné krédo (smiech). Sú to väčšinou prázdne, no veľmi pekné reči. Človek sa podľa toho však nemôže, respektíve nedokáže riadiť. Každá pekná veta môže byť životné krédo, no potom zistíte, že ste na to jednoducho krátky.
Nie. Nikdy sme nerobili typ satiry, ktorý by narážal na také nepríjemnosti. Naozajstná satira sa aj tak, pochopiteľne, robiť nedala. A taká, čo bola povolená, tá nás zas nezaujímala.
Spomínate si na moment, kedy ste si povedali, že ste známy či slávny?
Šlo to postupne, no na naše pomery pomerne rýchlo. Začínali sme veľmi mladí a tu, v Bratislave, sme sa veľmi rýchlo stali známymi. Chvíľu to potom trvalo, kým sme sa stali známymi v celom Československu. To trvalo asi 10 rokov.
Bolo ťažké presadiť sa na území Česka?
Mali sme šťastie, že sme pre Čechov boli akousi „novinkou“. Keď sme vystupovali prvýkrát v Prahe v divadle Semafor s naším programom, tak sme mali obrovský úspech. Dovolím si povedať, že taký úspech sme odvtedy nikdy v živote nezažili. Česi pravdepodobne nečakali, že sa pred nimi objaví humoristická dvojica práve zo Slovenska.
Robili ste humor, čo bolo v socializme veľmi náročné, museli ste ho vedieť „skrotiť“. Mali ste na to nejaký recept?
Každý umelec mal v sebe akúsi autocenzúru. V duchu sme si hovorili s týmto opatrne, toto už nie. Cenzúrne zásahy totiž boli nepríjemné. Museli sme preto predvídať, čo bude vadiť, bola to hra „na slepú babu“. Nakoniec sme si však vždy aj tak povedali, že si povieme, čo chceme a uvidíme.
Provokovali ste niekedy cielene?
Nie. Nikdy sme nerobili typ satiry, ktorý by narážal na také nepríjemnosti. Naozajstná satira sa aj tak, pochopiteľne, robiť nedala. A taká, čo bola povolená, tá nás zas nezaujímala.
V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že hru Náš priateľ René považujete za tú najlepšiu. Prečo?
Mám k tej hre najbližšie. Myslím si, že sme tam dosť zásadne a veselo definovali určité postoje nás, Slovákov. Dalo sa to zároveň vnímať aj v širších súvislostiach.
Keď však občas pozerám zábavné či súťažné programy, tak sa mi zdá, že sa účinkujúci zabávajú viac, ako diváci, ktorí sa na to dívajú.
Máte, naopak, takú, ktorú považujete za menej vydarenú?
Ťažko by som niečo také mohol povedať (smiech). Menej vydarená, čo to znamená? Naše predstavenia boli väčšinou divácky úspešné, hrávali sme ich dvesto, tristokrát, čo nie je zanedbateľné. Po tejto stránke nemôžem o ničom povedať, že nebolo úspešné. O veciach, ktoré sme napísali a o ktorých som mal pochybnosti, hovoriť nebudem. Nebolo ich však veľa. Keď sme totiž mali o niečom pochybnosti, tak sme od toho buď jeden, alebo druhý upustili.
Vedeli ste sa aj pohádať?
Nepamätám si, že by sme sa preli pri písaní (smiech). Občas možno došlo k nejakému nedorozumeniu alebo konfliktu, no dalo sa to prekonať do niekoľkých minút.
Sledujete televíziu?
Občas áno.
Ako vnímate dnešný humor, ktorý sa vysiela v televízii? Vie vás niečo z novodobej tvorby nadchnúť?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo dnes chýba slovenskej zábave
- Čo si mysli o fráze humor je vážna vec
- Prečo sa na seba nerád díva v televízii
- Na aké filmy chodieva do kina
- Ako vníma dnešnú spoločnosť a či uvažoval o vstupe do politiky
