James Grey prichádza s dlho očakávanou novinkou
Posledné roky je dobrým zvykom, že v druhej polovici roku sa pravidelne do kín dostáva ambiciózne vesmírne dobrodružstvo. Dočkali sme sa tak Gravitácie, Marťana, Interstellaru alebo vlaňajšieho Prvého človeka. Každý z nich je iný a o niečom inom. Všetky však boli vynikajúce (tých pár frfľošov snáď odpustí) a ide jednoznačne o budúce klasiky.
Tento rok do kín prichádza Ad Astra. Hlavnú úlohu ukoristil Brad Pitt, o réžiu sa postaral veľmi zaujímavý James Gray (Stratené mesto Z, Noc patrí nám) a trailery sľubovali veľkolepú sci-fi s potenciálnym presahom. Vznikla teda ďalšia úžasná udalosť?
22. storočie. Ľudstvo sa technologicky mimoriadne posunulo. Mesiac a Mars sú dostupnými destináciami a v hlbokom vesmíre prebiehajú projekty nadväzujúce kontakt s mimozemskými civilizáciami.
Na hlavnej z týchto staníc dochádza k tajomným výbojom, ktoré ohrozujú ľudstvo. Úlohu vypátrať ich pôvod dostáva astronaut Roy McBride (Brad Pitt). Za všetkým totiž možno stojí jeho zdanlivo mŕtvy otec (Tommy Lee Jones).
Na začiatok rovno napíšem, že oddelenie starajúce sa o propagáciu nás zase raz poriadne napálilo. Ad Astra nie je v žiadnom prípade prvoplánovo diváckym dielom. Omnoho viac sa hodí do programov klubových kín. To však nie je výčitka. Skôr také malé (alebo dosť veľké) upozornenie.
Tempo je pomalé, dej riedky a aj atrakcie sľubované v traileroch sú skôr povinnou obetou ziskuchtivým producentom než podstatnou súčasťou príbehu. Ak teda očakávaš adrenalínovú jazdu, budeš veľmi zaskočený a pravdepodobne aj rozčarovaný.
Ad Astra je aj napriek veľkoleposti vesmírnej prázdnoty veľmi komorným filmom. Najviac mi pripomenul Soderberghov remake Solarisu. Avšak, formou, ktorá má veľmi blízko Terrencovi Malickovi.
Krásne zábery Hoyta van Hoytemu (Interstellar, Dunkirk), sú v paralených alebo retrospektívnych montážach popretkávané (veľmi často) monológmi hlavnej postavy. A aj celá dejová linka s ohrozením ľudstva je skôr McGuffinom než plnohodnotnou súčasťou rozprávania.
Zvuková kulisa kombinuje avantagardnú hudbu Maxa Richtera (Perfect Sense) a Zimmerovho žiaka Lorna Balfa (Terminator: Genysis) s pôsobivou prácou s ruchmi a tichom. Na epické motívy teda môžeš zabudnúť.
Všetky tieto štýlotvorné prvky vytvárajú veľmi pôsobivú atmosféru, v ktorej sa odohráva osobná odysea hlavného hrdinu. A práve na ňom letí ťažisko filmu. Brad Pitt nezlezie z plátna a vedľajšie postavy sú iba figúrkami, ktoré mu dávajú potrebné informácie.
Takisto veľmi zaujímavý svet budúcnosti je iba načrtnutý a jeho fungovanie (plné zaujímavých maličkostí) pred divákom utajované. Otázkou je, či je podobný prístup funkčný a vyvolá v tebe zamýšľanú emóciu. A tu sa dostávame k jadru pudla.
Je jasné, že Ad Astra sa dočká omnoho kontroverznejšieho prijatia než tituly spomínané v úvode článku. Za seba musím povedať, že to fungovalo viac než dobre. Atmosféra a zvolené výrazové prostriedky mi sadli a občas doviedli k nadšenému kývaniu hlavou.
James Grey sa veľmi snaží a s prehľadom úplného profesionála servíruje jednu pôsobivú scénu za druhou. Či už ide o meditatívne cesty vesmírom, emotívne pochody hlavného hrdinu alebo sporadické akčné scény.
Určité pasáže si budem na domácom nosiči určite často prehrávať a aj základná myšlienka mi prišla dostatočne podnetná. Aj keď nie je nijako originálna a v úplnom závere až príliš prvoplánovo podaná.
Aj keď práve zmienený režisér je trochu problémom. Respektíve jeho schopnosti v kombinácii s ambíciami. Všetky jeho predchádzajúce filmy sú veľmi kvalitné. Na to, aby sa stali nezabudnuteľnými kúskami, im však vždy kúsok chýbal. Tentoraz má však obrovskú oporu v Bradovi Pittovi.
Ten už dávno dokázal, že nie je iba peknou tváričkou z dámskych magazínov, ale aj mimoriadne schopným hercom. Navyše je tentoraz na úplnom vrchole síl a predvádza jednu zo svojich najlepších kreácií.
Uveríš mu jeho absolútnu profesionalitu, váhanie aj postupne rastúce emócie. Ide o výkon hodný minimálne oscarovej nominácie a potvrdzuje, že po Vtedy v Hollywoode má skutočne špičkovú formu. Ako som spomínal vyššie, všetci ostatní herci sú v jeho tieni. Vrátane hviezdnych spoluhráčov ako Liv Tyler, Tommyho Lee Jonesa alebo Donalda Sutherlanda. Tí majú v podstate iba cameá.
Ak sa teda obávaš pomalého tempa, tak sa máš vďaka ústrednej postave čoho chytiť. Ide iba o to, nakoľko si ochotný urobiť krok vpred a akceptovať, že naozaj nejde o žiadny nabušený blockbuster, ale skôr film pre náročnejšieho diváka s univerzálnou myšlienkou.
Ad Astra to bude mať s obecenstvom ťažké. Kampaň bola totiž poriadne zavádzajúca a mnoho zábavychtivých divákov čaká poriadne studená sprcha. Pre ľudí s túžbou po "vysokom umení" bude naopak príliš doslovný. Ak sa však dokážeš naladiť na vlnu niekde medzi týmito dvomi typmi kinematografie, budeš veľmi spokojný.
Mojich osem z desiatich tak bude pre mnoho našich čitateľov stropom, od ktorého budú znechutene odpočítavať. Ale určite sa nájde aj veľa z vás, ktorí budú nadmieru spokojní a Greyov počin sa bude pohybovať v rebríčkoch o najlepší film roku pekne vysoko.
