Aký má súvis celibát s pedofíliou v cirkvi?
Martin Kováč je kňazom českej Starokatolíckej cirkvi slúžiaci na Slovensku, ktorá oproti tej rímskokatolíckej podporuje práva LGBT komunity a medzi ich duchovenstvom sa dokonca nachádzajú kňazi žijúci v registrovanom partnerstve. Aktuálne je ženatý a má jedno dieťa.
Neverím, že existuje nejaká gender ideológia, ktorú by chcel „zlý Brusel“ presadzovať vo všetkých krajinách. Ide o prekrývanie skutočných problémov.
S Martinom sme sa v rozhovore venovali rôznym témam polarizujúcim cirkev i celkovú spoločnosť ako komunita LGBT, interrupcie, eutanázia či pedofilné škandály v cirkvi.
Objasnil nám svoj názor na celibát a prezradil, prečo má život kňaza v manželskom zväzku mnohé výhody. Martina sme taktiež konfrontovali s tým, ako vníma, keď ho niekto označí za liberálneho extrémistu a prečo nemôže veľmi protestovať, ak niekto označí cirkev za mafiu.
- Ako Martin vníma, keď ho označia za liberálneho extrémistu
- Prečo starokatolíci prijímajú aj homosexuálnych kňazov
- O prípade duchovného, ktorý mal manželku a 4 deti, no neskôr priznal svoju homosexualitu
- O totalitárnom systéme cirkvi a praktikách blízkych mafii
- Prečo by Slovensku prospela odluka cirkvi od štátu
- Ako by sa mala cirkev postaviť k pedofílii vo svojich radoch
- Prečo má súčasná právna úprava interupcií na Slovensku význam
Ako dokážeš prijímať útoky na tvoju osobu, keď ťa napríklad jeden anonym na internetovej diskusii nazval liberálno-náboženským extrémistom?
Nikdy nesadneme každému a neviem, na základe akého kritéria toto niekto napísal, ale samozrejme to zamrzí. Najmä teda, keď to človek myslí dobre a akceptuje aj iné názory. Myslím si, že som človek, ktorý je otvorený aj voči konzervatívcom a dokonca aj ten liberalizmus v našej cirkvi vnímam v tom, že máme aj konzervatívnejšie farnosti. Správny liberalizmus je podľa mňa otvorený konzvervatívcom aj liberálom. Je to o tom, že dokážeme vytvoriť platformu, kde komunikujeme, kde sa dokážeme nazývať bratmi a sestrami napriek tomu, že máme na veci odlišné názory.
V našom spoločenstve máme ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ktorí otvorene žijú vo vzťahu s partnerom rovnakého pohlavia a podporujeme ich k tomu, aby žili v trvalých a zodpovedných vzťahoch.
Musel si z dôvodu svojich postojov čeliť aj vyhrážkam?
Úplne nejakým zásadným vyhrážkam nie, ale nepríjemných situácií bolo viacero a zažil som rôznych neprajných ľudí, ktorí mi písali skutočne hnusné veci. Ale radšej som na ne ani nereagoval a iba som ich zmazal. Zatiaľ to nezašlo do štádia, aby som s nejakou správou musel ísť na políciu, ale v okruhu svojich priateľov mám ľudí, ktorým prišli aj takéto vážne veci. Nie je to ale ľahké. Keď príde človek s kožou na trh a ukáže svoju tvár, nie je mu všetko jedno, a to najmä vtedy, ak má rodinu. Priznám sa, že sú situácie, keď zvažujem, či je moje verejné angažovanie správne, či to vôbec stojí za to.
Na druhú stranu ale určite pociťuješ aj podporu – a rovnako všeobecne Starokatolícka cirkev. Ide prevažne o mladých ľudí alebo o širšie spektrum?
Naša cieľovka je zadefinovaná tak, že sme tu pre ľudí, ktorí si v súčasnom kolorite kresťanstva na Slovensku nevedia vybrať a nájsť svoje miesto. Snažíme sa predstaviť moderné stvárnenie kresťanstva, ale sme otvorení naozaj pre všetkých. A sú to rôzne vekové kategórie od tínedžerov až po dôchodcov.
Nekritická úcta voči svätému mužovi, ktorý slúži omše, musí jednoducho padnúť. Je to človek ako každý iný, páchajúci hriechy a niekedy aj trestné činy, a preto sa z nich musí zodpovedať tak, ako všetci ostatní.
V Bratislave vedieš spoločenstvo s názvom Starokatolíci, ktoré sa vyznačuje liberálnymi postojmi. Majú u vás miesto aj ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou?
Áno, samozrejme. Starokatolícke cirkvi predstavujú na Slovensku neštandardnú vetvu cirkvi a v európskom kontexte sú napriek svojmu názvu veľmi progresívnymi teologickými silami. Konkrétne v našom spoločenstve máme ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ktorí otvorene žijú vo vzťahu s partnerom rovnakého pohlavia a podporujeme ich k tomu, aby žili v trvalých a zodpovedných vzťahoch. Liberalizmus u nás nespočíva v tom, že by sme podporovali neviazanosť.
Medzi inými spomenul aj homosexuálov a prehlásil, že „veď aj ja sám som gej“. A týmto sa pre neho začalo jeho životné peklo, protestovali proti nemu aj veriaci a dokonca sa pokúsil spáchať samovraždu.
Cestu kresťanského života pre gejov a lesby vidíme v tom, že žijú v zodpovedných vzťahoch, ktoré sú založené na rovnosti a ochote obetovať sa pre toho druhého. Nebezpečenstvo súčasnej doby nevnímam v stabilných homosexuálnych vzťahoch, ale v striedaní partnerov bez ohľadu na orientáciu.
Homosexuálny duchovný, ktorý žije s partnerom vo vernom vzťahu, teda pre vás nie je prekážkou.
Presne tak. Ja som súčasťou českej Starokatolíckej cirkvi, slovenská je, žiaľ, konzervatívnejšia. V tej našej však máme aj kňaza, ktorý žije v registrovanom partnerstve, máme diakona, ktorý žije v registrovanom partnerstve. Je ich viac a vieme to o nich otvorene, povzbudzujeme ich, aby žili v trvalých a zodpovedných vzťahoch a v českom priestore majú výhodu, že môžu vstúpiť do registrovaného partnerstva, a touto formou záväzku vyjadria to, že svoj vzťah myslia vážne.
Stretli sa menovaní duchovní s urážkami či šikanou od ortodoxnejších veriacich?
Určite áno. Minimálne o dvoch z menovaných viem, že si v rímskokatolíckej cirkvi kedysi zažívali vlny neprijatia. Jeden z našich kňazov bol napríklad v istej reholi, žil v kláštore a našiel si partnera z cirkevných kruhov. Obaja si priznali svoju orientáciu a vstúpili do registrovaného partnerstva. A až po rokoch si v sebe vybojoval aj to, že vstúpil do našej cirkvi a začal sa uchádzať o to, že chce byť vysvätený za kňaza.
Ak má kňaz manželku, dieťa, zažíva tie isté radosti a starosti ako každý iný.
Ako by postupovala cirkev, keby sa katolícky kňaz verejne priznal k homosexuálnej orientácii? Mohol by ďalej slúžiť?
V rímskokatolíckom prostredí je to také zvláštne. Oni hovoria, že homosexuálna orientácia nemusí byť pevne daná. Veľakrát ale vravia o akomsi homosexuálnom cítení. Akoby tým hovorili, že homosexualita nie je pevne danou súčasťou ľudskej identity. Sú tam samozrejme aj kňazi, ktorí sú síce homosexuáli, no na kazateľniciach kážu agendu tradičnej rodiny a žijú dvojitý život. V Českej republike však veľmi dobre poznám kňaza a diakona z rímskokatolíckej cirkvi, ktorých orientácia dostala z tohto prostredia preč.
Pretože som do Prahy prišiel ako konzervatívny chlapec zo Slovenska a zrazu som sa musel prvýkrát vysporiadať s tým, že v lavici vedľa mňa sedia chalani, ktorí sa držia za ruky a majú sa radi.
O akých prípadoch hovoríme?
Jeden z prípadov bol pedagóg na Katolíckej teologickej fakulte Karlovej univerzity Jaroslav Lorman. U neho neho to bolo špecifické v tom, že bol trvalým diakonom, čo v rímskokatolíckej cirkvi môže byť aj ženatý muž. Mal teda manželku a štyri deti, no hovoril, že od začiatku ich vzťahu aj jeho manželka vedela, že je gej a to manželstvo bolo len akýmsi krytím reality a zrejme aj snahou zmeniť sa. Po čase sa teda rozhodli, že takto to už ďalej nejde. Jaroslav priznal, že je gej. Bol suspendovaný a odňali mu možnosť slúžiť v cirkvi.
V druhom prípade išlo o dominikánskeho kňaza z Prahy, ten sa počas jednej adventnej nedele postavil na kazateľnicu a povedal, ako nás advent učí, aby sme sa skláňali k tým ľuďom, ktorí sa cítia vylúčení. Medzi inými spomenul aj homosexuálov a prehlásil, že „veď aj ja sám som gej“. A týmto sa pre neho začalo jeho životné peklo, protestovali proti nemu aj veriaci a dokonca sa pokúsil spáchať samovraždu. Našťastie teda neúspešne. Odišiel z rehole, bol rovnako suspendovaný a dnes žije na okraji kresťanského sveta.
Ten systém je vlastne totalitárny, nie je tam žiadna forma demokracie. Česť výnimkám, ale na diecéznej úrovni nie je financovanie vôbec transparentné.
Čiže podobných prípadov, kedy priznanie svojej homosexuálnej orientácie dostalo kňazov do problémov, poznáš zjavne viacero.
Áno, je ich viac. Spomeniem napríklad ešte jedného mladého chalana, ktorý sa chcel stať kňazom a v priebehu prípravy, tuším ešte v prvom ročníku, prišiel na to, že je gej. Na spovedi povedal svojmu spovedníkovi, že je asi homosexuál, ale že chce žiť v celibáte. Spovedník mu povedal, že ak to nepovie predstavenému seminára, nemôže dostať rozhrešenie. A tým na fakulte skončil. Najzaujímavejšie je ale vyústenie príbehu, pretože iní homosexuáli, ktorí boli v tom seminári, si ťukali na hlavu a povedali mu: „Ty hlupák, prečo si o tom hovoril?“
Si ženatý a máš jedno dieťa. Ako z tvojho pohľadu vnímaš celibát? Nemyslíš si, že ide o odopieranie prirodzených biologických pudov?
Napriek tomu, že sám žijem v manželstve, si myslím, že existujú ľudia, ktorí sú povolaní k celibátu, ale je ich určite menej, ako je ich aktuálne v kňazskej službe. Inými slovami, nie všetci kňazi, ktorí dnes žijú v celibáte, sú k nemu naozaj povolaní. Osobne vnímam celibát ako povolanie, ktoré má človek prirodzene v sebe, že nie je stvorený na manželstvo a svoju energiu investuje do iných činností, a tak to môže byť záslužná vec. Problém ale vidím v tom, ak je celibát povinnou podmienkou na to, aby sa niekto mohol stať kňazom. Vnímam veľkú úlohu aj v tom, ak kňazi majú rodinu. Ukazuje to istú normálnosť.
Starokatolíci v susednom Rakúsku už 20 rokov požehnávajú homosexuálne zväzky a svätia ženy za kňazov.
Aké sú najväčšie rozdiely v tom, ak kňaz žije v manželskom zväzku?
Ak má kňaz manželku, dieťa, zažíva tie isté radosti a starosti, ako každý iný. Ak má na krku hypotéku, prípadne civilné zamestnanie, ako niektorí u nás v cirkvi, tak si myslím, že ho to robí oveľa chápavejším voči problémom tých ľudí, ktorým sa venuje. Celibát ako aj život v manželstve má svoje radosti i starosti, výhody aj nevýhody. Kňazi v celibáte zasa majú nepochybne viac času. Môžu ho venovať od štúdia, cez akademickú dráhu až po sociálnu činnosť, ale človeka žijúceho s rodinou to niekedy blokuje, to treba priznať. Ja som na sebe spoznal, že pre celibát povolaný nie som, ale nešlo o kľúčovú vec, pre ktorú som vstupoval do Starokatolíckej cirkvi.
Z akého dôvodu si sa teda rozhodol pre vstup ku starokatolíkom?
Vyrástol som v rímskokatolíckom prostredí a keď som mal 18 rokov, už som chodil so svojou súčasnou manželkou, takže som videl, že cestou celibátu to nepôjde. Súbežne som študoval katolícku a evanjelickú teológiu. Prišiel som tam ako katolík, ale väčšie prijatie sa mi dostalo u evanjelikov. Katolíci mi napríklad vyčítali, že prečo študujem aj evanjelickú teológiu. Dospel som časom do štádia, keď mi najmä klerikálny spôsob života začal prekážať.
Čo ti na ňom prekážalo?
Uvedomil som si, že systém cirkvi je tak mocensky nastavený, že ja ako laik nemám šancu ani len vymeniť farára vo svojej farnosti, nemám rozhodovaciu právomoc, ktorá by mi umožnila zmeniť veci, s ktorými nesúhlasím, a nevidím, ako sa míňajú financie. Ten systém je vlastne totalitárny, nie je tam žiadna forma demokracie. Česť výnimkám, ale na diecéznej úrovni nie je financovanie vôbec transparentné.
Vyvrcholilo to aj kauzou Bezák. Hnevalo ma, že ako laik nemám žiadnu moc zmeniť to. Neskôr som sa dostal na študijný pobyt do Prahy, kde som objavil maličkú starokatolícku farnosť a videl som, že to je otvorená, demokratická cirkev. Farnosti si volia farárov, existuje synoda – orgán, ktorý môže dokonca voliť a odvolať biskupa.
Je tam aj pravidlo, že v cirkevných orgánoch musí byť viac laikov ako duchovných, čo má brániť klerikalizmu, a Starokatolícka cirkev je otvorenejšia k ženám. Keď som bol svätený za diakona, tak ma svätili spolu s ďalšími dvoma ženami. Taktiež otvorenosť voči LGBT bola niečo, čo sa vo mne zlomilo. Pretože som do Prahy prišiel ako konzervatívny chlapec zo Slovenska a zrazu som sa musel prvýkrát vysporiadať s tým, že v lavici vedľa mňa sedia chalani, ktorí sa držia za ruky a majú sa radi.
Kritika agnostikov a neveriacich, že aj oni svojimi daňami prispievajú na chod cirkvi, je úplne legitímna.
Hovoríš, že ide o demokratickú cirkev, ktorá je otvorenejšia k ženám. Sú ich práva na rovnakej úrovni k mužom?
V rôznych krajinách je to odlišné. My nemáme pápeža a na čele samostatných štátnych cirkví stojí biskup a tí medzi sebou tvoria vlastné spoločenstvo. Starokatolíci v susednom Rakúsku už 20 rokov požehnávajú homosexuálne zväzky a svätia ženy za kňazov. V našej českej cirkvi je proces o niečo pomalší, zatiaľ svätíme ženy za diakonky, ale nemáme farárku. Avšak verím tomu, že keď raz budeme mať pred sebou kandidátku na kňaza, ktorá preukáže, že je k tomu naozaj povolaná a bude za ňou stáť jej farnosť, určite jej to bude umožnené.
Aký máš postoj k tomu, keď niekto tvrdým spôsobom označí cirkev za mafiu?
S úsmevom musím povedať, že to občas robím aj ja. Lebo tá skúsenosť so slovenskou cirkvou je taká, že je aj dnes mocenskou organizáciou s rozhodujúcou autoritou a politickou mocou. Dokáže pred voľbami uprednostniť alebo dehonestovať politika, dokáže odstaviť človeka, ktorý sa vyjadrí kriticky či prejaví nesúhlas, no a samozrejme tu máme netransparentné financovanie. To sú praktiky, ktoré by sme mohli označiť ako blízke tým mafiánskym.
Na Slovensku napríklad pred časom Ministerstvo kultúry požiadalo cirkvi, aby predložili zoznam majetku, ktorým disponujú a odpoveď bola, že to je nemožné. To je jedna z vecí, ktoré podľa mňa túto inštitúciu robí nedôveryhodnou. A myslím si, že kampane organizácií ako Aliancia za rodinu, ktorého sú viac či menej podporované cirkvami, v istom zmysle zakrývajú iné veci, ktoré by mali riešiť.
Vytvárajú fiktívneho nepriateľa ako homoloby, Instanbulský dohovor, gender ideológia. Sú to zástupné problémy. Neverím, že existuje nejaká gender ideológia, ktorú by chcel „zlý Brusel“ presadzovať vo všetkých krajinách. Ide o prekrývanie skutočných problémov.
Keď už si spomínal financovanie cirkvi, súhlasíš s odlukou cirkvi od štátu?
Samozrejme. A je len otázkou, na aký model by sa prešlo. Myslia si to dokonca aj niektorí konzervatívni teológovia na Slovensku. Pretože kritika agnostikov a neveriacich, že aj oni svojimi daňami prispievajú na chod cirkvi, je úplne legitímna. Zásadný problém je, že cirkvi nedostávajú peniaze len na sociálnu alebo charitatívnu činnosť, ale na svoje najzákladnejšie fungovanie – platy duchovných a financovanie biskupstiev.
Súhlasím, aby štát prispieval na školy, nemocnice a ďalšie veci, ktoré sú verejné prospešné. Toto sú veci, ktoré cirkev vždy v histórii robila a štát v nich často zlyhával. V týchto veciach je verejný záujem. Štát by však mohol požadovať, že dané služby bude cirkev poskytovať všetkým občanom, a tak na ňu môžu byť prispievané aj štátne peniaze.
Aktuálny model, ktorý prijala ešte komunistická vláda v roku 1949, aby mohla cirkvi prostredníctvom financií ovládať, však podľa mňa nie je vhodný. Navyše ide o nenaplnenú požiadavku demonštrantov z roku 1989.
Prešiel by som aj k ťažšej téme a spýtal sa ťa, či si už počul o poľskom dokumentárnom filme Nikomu to nepovedz, v ktorom filmári spolu s obeťami pedofílie konfrontujú duchovných predstaviteľov?
Áno, aj som ho videl. To je jeden z tých najzásadnejších problémov, o ktorých som hovoril. Už sme spomínali aj tému celibát. Ja si ho vážim, pokiaľ to nie je nanútená vec. Pretože ak to tak je, vznikajú rôzne podobné problémy. Všetky tieto pedofilné kauzy cirkvi vnímam ako obrovský škandál a najmä kvôli tomu, ako sa to niektorí snažia aj v našom slovenskom prostredí zľahčovať. Niektorí hovoria, že za to môžu homosexuáli, a preto by sme im mali zakázať byť kňazmi.
Problém je ale oveľa hlbší. Pápež František to dobre pomenoval, keď povedal, že zdrojom celého zla je ten klerikalizmus, ktorý nadraďuje kňaza a robí z neho nadľudskú, nedotknuteľnú bytosť. Potom akonáhle obeť otvorí takýto škandál, ľudia neraz radšej uveria kňazovi než samotnej obeti. Kňaz musí byť braný ako normálny človek.
Ako by sa podľa teba dali obmedziť prípady pedofílie v cirkvi?
Dôležité je o tom hovoriť a som rád, že vznikajú aj dokumenty ako Nikomu to nepovedz, pretože to povzbudzuje ostatné obete. Treba o tom hovoriť a zároveň vzdelávať už malé deti. Je potrebné, aby v rodine bola otvorená atmosféra, nech dieťa povie, keby sa mu podobná vec stala. Dieťa sa nemôže v tomto prípade duchovného obávať. A aj keď sa niečo takéto stane v cirkvi, treba ísť normálne na občiansky súd. Nekritická úcta voči svätému mužovi, ktorý slúži omše, musí jednoducho padnúť. Je to človek, ako každý iný, páchajúci hriechy a niekedy aj trestné činy, a preto sa z nich musí zodpovedať tak, ako všetci ostatní.
V dokumente s názvom Male And Female He Created Them, ktorý začiatkom júna vydal Vatikán, sa píše o zmene pohlavia ako o neprípustnom kroku. Ako na transrodové osoby hladia starokatolíci?
Priznám sa, že neviem, či máme v našej cirkvi transrodového človeka. Osobne sa ale o túto problematiku zaujímam, s transrodovými ľuďmi sa stretávam a viem, čím si museli často prejsť. Prístup, ktorý by som mal ja, je taký, že prijímame každého človeka tak, ako sa on chápe a identifikuje. Ale je to ešte otázka, ktorá sa v našom prostredí otvára ťažšie než homosexuálne partnerstvá.
Akým spôsobom spolupracuješ s komunitou homosexuálnych veriacich s názvom Gay Christians?
S týmto spoločenstvom som sa stretol ešte počas štúdia na vysokej škole. Ide o malé a neformálne spoločenstvo kresťanov z viacerých cirkví, ktorí organizujú mesačné stretnutia, kam si pozývajú duchovných z rôznych kresťanských tradícií. Neskôr som sa stal jedným z nich. Spoločne sme iniciovali prvý kresťanský sprievodný program PRIDE-u na Slovensku – v Košiciach. Minulý rok sa konal už druhýkrát. Pozývame sem ľudí z rôznych kresťanských cirkví a riešime ich vysporadúvanie sa so svojím postavením v cirkvi i vo svete a taktiež mávame bohoslužby.
Čím môže dúhový PRIDE pomôcť LGBT komunite?
Na Slovensku a v stredoeurópskom kontexte sa PRIDE démonizuje. Aj v médiách bývajú často kontroverzné veci, ktoré som na PRIDE osobne nikdy nevidel. Tým myslím extravagantne oblečených alebo dokonca nahých ľudí. Keď sa na to pozrie konzervatívne vychovaný Slovák, prirodzene pociťuje nechuť a nepochopenie. Treba povedať, že pochody v Bratislave, v Košiciach a najnovšie aj v Banskej Bystrici sú pokojné. Najzásadnejší význam na Slovensku vidím vo zviditeľnení problematiky a v tom, že sa ukazuje, že tí ľudia sú medzi nami.
Samozrejme treba do PRIDE-u rátať aj rôzne filmy, diskusie či vzdelávacie akcie. Som hlboko presvedčený, že registrované partnerstvo je najlegitímnejšou požiadavkou, po ktorej LGBT komunita dlho volá a je škandál, že v roku 2019 patríme medzi tých málo krajín, ktoré registrované partnerstvá stále nemajú.
Slovensko dalo OSN prísľub, že do 5 rokov uzákoní registrované partnerstvá homosexuálov. Príde ti tento krok dostačujúci alebo by si nebol proti, ak by sa u nás uzákonili aj manželské zväzky párov rovnakého pohlavia?
Nemal by som problém, aby sa zo zákonného hľadiska dali párom rovnakého pohlavia práva a povinnosti vyplývajúce z manželského zväzku medzi dvoma osobami. Otázka je však, ako to chápať v cirkevnom kontexte. Aj starokatolíci vnímajú manželstvo ako sviatostné a aktuálne starokatolícka cirkev v Nemecku a v Holandsku rieši, ako sa k tejto veci postaviť.
V katolíckej tradícii je totiž manželstvo definované dvoma kritériami: spoločným životom, teda zjednotením, ale zároveň aj plodením. Na druhej strane, dnes cirkevné manželstvo môžu uzavrieť aj ľudia, o ktorých je preukázané, že sú neplodní. Táto podmienka sa teda zotiera a je otázka, akým spôsobom to prekonať a či je to vôbec možné.
Považuješ právnu úpravu interrupcií na Slovensku za dostačujúcu?
Myslím si, že súčasný stav, aký máme na Slovensku, je akýmsi európskym konsenzom, s ktorým súhlasím a určite by som tento zákon nesprísňoval ani nezjemňoval. Treba ale povedať, že interrupcia nie je nikdy správnym riešením a mala by byť braná ako krajná možnosť. Inšpiráciu by som však možno hľadal v Nemecku, kde sa žena, ktorá ide podstúpiť interrupciu, poradí s licencovaným odborníkom.
Tam teda žena dobrovoľne príde a je jej vysvetlené, ako môže byť dieťa vychované, aké existujú formy sociálnej pomoci, aké sú riziká a podobne. Od nich dostane pečiatku a keď ju má, môže nakoniec prísť na kliniku. A niečo také by mohlo myslím fungovať aj na Slovensku. Rozhodnutie ale musí z môjho pohľadu zostať vždy na žene. V rímskokatolíckej cirkvi vidím najväčší problém v tom, že povedia nie interrupciám, ale zároveň nie antikoncepcii.
Ako vnímajú starokatolíci eutanáziu?
Osobne mám pred touto otázkou rešpekt a je tu veľká dilema, či človek dokáže spraviť rozhodnutie, ktoré je konečné a nezvratné. Otázne je aj to, za akých okolností to umožniť. Je to téma, ktorá je pomerne nová a ako starokatolík k nej pristupujem s otvorenosťou a bázňou. Konečné rozhodnutie je však samozrejme na človeku. Pretože keď sa rozhoduje, tak sa nepýta, čo mi o tom hovorí alebo nehovorí cirkev. Tá sa ale musí potom rozhodnúť, či takýchto ľudí pochová. Vyvoláva to teda aj veľa teologických otázok.
