Black Mirror sa pod Netflixom aj naďalej zhoršuje.
Netflix už dávnejšie prebral oťaže nad Black Mirror, pričom natočil dve podarené série a jeden interaktívny film. Seriál si držal kvalitu, avšak niektoré epizódy boli jednoducho menej výraznejšie. Nasledoval Bandersnatch, ktorý síce ponúkol niečo „nové“, no príbehovo sa na kvalitu seriálu nevyšplhal. Kvôli filmu sa odložila 5. séria, no a keď ju Netflix konečne odhalil, fanúšikovia boli smutní. Mali sme totiž dostať len 3 epizódy.
Tie sú odvčera k dispozícii a ja si musím vyprášiť vlasy, keďže v nich mám tak tonu popolu. Tvrdil som totiž, že Black Mirror kvalitatívne prekoná aj Game of Thrones. Och, ako veľmi som sa mýlil. Trojica nových epizód mohla pokojne vyjsť pod akýmkoľvek iným názvom a nikto by sa príliš nebil za to, aby patrili pod značku Black Mirror. Najkvalitnejším aspektom celej série sú herci. Obzvlášť v epizódach Striking Vipers a Smithereens. Epizóda s názvom Rachel, Jack and Ashley Too je kapitolou samou o sebe, ale pekne po poriadku.
Prvá časť nás zoznámi s Dannym (Anthony Mackie) a jeho rodinu spoločne s jeho dobrým kamarátom Karlom (Yahya Abdul-Mateen II – Aquaman). Danny dostane od Karla na narodeniny darček v podobe virtuálnej reality, kam obaja začnú unikať pred životom, ktorý ich až tak nenapĺňa. Ak by mi niekto povedal, že tvorca a scenárista Charlie Brooker chcel počas Pride Month potešiť homosexuálov nejakou LBGTI epizódou, asi by som mu uveril.
Avšak, kiež by to urobil inteligentnejšie. Striking Vipers je nevýrazným príbehom z radov milióna manželských vzťahov. Emočne nezasiahne v žiadnom bode a dostatočne nerozoberá ani otázku neistoty v sexuálnej orientácií. Epizóda je zbytočne dlhá, v prvej polovici značne nudná a plná vaty. Technológie sú tu obmedzené na obyčajnú virtuálnu realitu, ktorá sprostredkúva všetky fyzické dotyky svojmu užívateľovi.
Epizóde chýba drive, akékoľvek napätie či finále. Sme zvyknutí, že Black Mirror má silné punchliny. Bohužiaľ, v novej sérii žiadne nie sú. Nedočkáš sa zvratov, zaujímavých dejových liniek ani odhalení. Technológie tu viac-menej hrajú druhé husle a postavy nie sú natoľko sympatické a jedinečné, že by ti na nich záležalo a boli by tak schopné potiahnuť to.
Striking Viper nerezonuje ani z hľadiska sociálnej témy či technologickej hrozby. Je to nudný, neoriginálny a ničím výnimočný príbeh, aké sme videli už stovkykrát. Akurát je okorenený virtuálnou realitou, a tak je to Black Mirror. 5,5/10
O čosi lepšie je na tom epizóda Smithereen. V nej exceluje najmä vynikajúci Andrew Scott (Sherlock) a Topher Grace ako CEO najpopulárnejšej sociálnej siete. Nebyť ich hereckého umenia, slušne by sme sa pri sledovaní tejto epizódy nudili. Práve Andrew dokáže podať aj (na kvality a štandardy BM) banálny príbeh o tom, že počas jazdy autom sa nemáš hrať s mobilom, na vyššiu úroveň.
Pointa sa však mohla zvrtnúť na všelijaké výraznejšie témy. Dopad závislosti na našich mobiloch/sociálnych sieťach na náš každodenný život alebo sociálny úpadok... Smithereen však po týchto témach len neisto kĺže a sústredí sa na hlavnú pointu. Aj v tomto prípade sme však svedkami niečoho, čo už bolo natočené tisíckrát a divákovi odrastenom na Black Mirror to príde príliš obyčajné.
Iste, v každej epizóde vrátane tejto sa nájde pár svetlých momentov, na koncept tohto seriálu je ich však žalostne málo. Nakoniec, po včerajšom zhliadnutí už vo mne jednotlivé príbehy absolútne nerezonujú a úplne mi vyfučali z hlavy. 6/10
Čím sa dostávame k epizóde číslo 3 (Rachel, Jack and Ashley Too) s Miley Cyrus a Angourie Rice (Nice Guys). Aj v tomto prípade dostávame zbytočný diel plný vaty a umelo natiahnutých scén. Absentujú uveriteľne predané emócie a vlastne aj akékoľvek sympatie k postavám. Hlavnou hrdinkou je 15-ročná Rachel, veľká fanúšička popovej hviezdy Ashley O (Cyrus). Po presťahovaní nemá veľa kamarátov, a tak túži po robotickej bábike s osobnosťou Ashley.
Rachel je prototypom naivného, otravného a nesympatického dievčaťa vo filmoch/seriáloch, o ktoré divák ani nezakopne. Inak na tom nie sú ani ostatné postavy až na samotnú Ashley. Tú stvárnila hviezdička Miley Cyrus veľmi presvedčivo. Až ma mrzí, že na konci dostala také debilné scény a málo priestoru.
Epizóda číslo 3 si drží klasický Black Mirror štandard až do úvodu tretieho dejstva. Nemienim spoilovať, čo sa stane následne, ale ak budeš pľuť znechutenie a otrávenosť, vôbec sa ti nebudem čudovať. Black Mirror sa tu transformoval na rodinnú komédiu z 90. rokov. Ako sa zbaviť bodyguarda? Povedz mu, že si prišiel zbaviť jeho dom škodcov a potom sa vypýtaj na záchod. 120 kilový ochrankár sa kedykoľvek môže prebrať a zabiť ta? Nie, políciu nevoláš, to predsa nedáva zmysel.
Cheesy dialógy, doslova trápne rozuzlenie a riešenia „dramatických“ situácií spoločne s tou doslova tupou konverzáciou v aute počas finále ma neuveriteľne rozhodili. Sledujem nejaký nepodarený rodinný sitcom s Hannah Montanou alebo Black Mirror skutočne tak veľmi kleslo?
Scenár k tejto epizóde je jednoducho tak primitívny, až som pri sledovaní odmietal uveriť, že skutočne sledujem preslávenú britskú show. Seriózne písal scenár k tomuto dielu ten istý človek, ktorý vymyslel koncept samotnej show a spísal všetky ostatné? Odmietam tomu veriť. 4/10
Zhrnuté a podčiarknuté, 5. séria Black Mirror je priemernou 3-dielnou zábavou na jednu noc. Ako regulérne pokračovanie seriálu rozhodne neobstojí. Jej najsvetlejším momentom sú herecké výkony. Asi sám pri porovnaní s každou predošlou sériou uznáš, že je to obrovský problém. Chýbajú emócie, akékoľvek napätie, sympatie k postavám či dostatočne premyslený a úderný sociálny dopad. Nijako nešokuje, nechytí za srdce, nepredstaví nič originálne a popravde je to veľká nuda.
Chýbali aj akékoľvek hororové (alebo humorné) scény, futuristické technológie sa dostali do úzadia a všetky epizódy boli zbytočne natiahnuté. Dalo by sa povedať, že celá táto séria bola úplne zbytočná a ja som veľmi rád, že tých epizód nebolo viac. Ak majú byť takéto tragické... to asi budeme radšej, ak seriál skončí úplne.
