Bývalú novinárku Kočner sledoval niekoľko mesiacov.
Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej prešiel už vyše rok. Údajný objednávateľ aj jeho vrahovia sú vo väzení. Verejnosť sa postupne dozvedá informácie, ktoré ohavným vraždám dvoch ľudí predchádzali. Kočner sledoval viacerých novinárov. „Vzhľadom na to, že jeden z novinárov bol zavraždený, tak sa pýtam, či to náhodou nebolo tak, že si hľadali najľahšiu obeť. Bohužiaľ, stal sa ňou Ján, ktorý ako jediný z nás býval mimo Bratislavy, nemal deti a žil len s Martinou, ktorá často cestovala na východ,“ vyjadrila sa v rozhovore pre Refresher bývalá investigatívna novinárka Zuzana Petková.
Dnes pracuje pre neziskovú organizáciu Zastavme korupciu. „Téma korupcie a porušovania zákonov mocných, ktorej som sa venovala aj ako investigatívna novinárka, je stále tá istá, len ju riešim iným spôsobom.“
Čo sa v rozhovore so Zuzanou Petkovou dozvieš:
- Čo si myslí o vyjadrení prezidenta, že sme mafiánsky štát
- Ako je to s korupciou na Slovensku
- Koľko trvá investigatívnemu novinárovi spracovať tému
- Ako sme na tom s korupciou v porovnaní so zahraničím
- Čo si myslí o tom, že ju sledoval Kočner
- Mení sa Slovensko k lepšiemu?
Po vyše dvadsiatich rokoch ste sa rozhodli opustiť žurnalistickú obec, prešli ste do tretieho sektora. Ako sa novinárčina líši od neziskoviek?
Pri novinárčine sa v zásade snažíte veci iba opisovať, prípadne hodnotiť na základe objektívnych faktov. V mimovládke ich aj riešite. Napríklad, keď prídem na to, že ministerstvo vnútra kupuje predražené kamery pre policajtov, tak to nielen zverejním, ale aj podám podnet na Úrad pre verejné obstarávanie, aby nákup skontroloval a prípadne zrušil.
V neziskovej organizácii Zastavme korupciu pracujete už niekoľko mesiacov. Čo sa vám zatiaľ podarilo?
Podarilo sa nám celkom slušne rozbehnúť investigatívnu reláciu Cez čiaru. Podarilo sa nám tiež zastaviť jeden veľký tender, ktorý mala vyhrať firma Bonul patriaca Norbertovi Bödörovi, štátu sme ušetrili milióny eur. Zorganizovali sme protikorupčný festival PUCUNG v Košiciach, kde boli zaujímavé diskusie, spomeniem napríklad tú s budúcou prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Festival hodnotím ako úspešný projekt, mali sme vypredané.
Po dvadsiatich rokoch je to veľká zmena.
Áno, je to zmena, no len v spôsobe práce. Téma korupcie a porušovania zákonov mocných, ktorej som sa venovala aj ako investigatívna novinárka, je stále tá istá, len ju riešim iným spôsobom.
Ako sa za toľké roky žurnalistika zmenila?
Za najdôležitejšiu zmenu považujem rozmach internetu, ktorý mal pozitívne aj negatívne stránky pre tradičnú žurnalistiku. Pozitívum je to, že sa novinári oveľa ľahšie dostanú k informáciám z celého sveta. Keď som pátrala po firme nejakého podvodníka, nebol problém získať informácie z katastra na Malte či na Cypre.
Negatívum je to, že s rozmachom zdrojov sa rozšírili aj konšpiračné weby. Šíria hoaxy, neúplne či skreslené informácie a veľa ľudí nevie rozlíšiť, čo je to kvalitná a poctivá žurnalistika a čo je lož zakomponovaná do textu. Vnímam to však aj ako príležitosť na to, aby sa tradiční novinári viac snažili a zlepšovali sa, aby si čitateľov získali späť.
Mám však pocit, že polícia skôr naháňa ľudí, čo hoax zdieľajú, ako konšpirátorov.
Ako viem rozoznať, ktorý článok je kvalitný?
Keď sa ma to pýtajú napríklad študenti, poviem ako prvé to, aby čítali len články podpísané autorom. Vieme, kto to je, nehanbí sa pod svoj text podpísať, je zaň zodpovedný. Články, ktoré sa šíria webmi ako Hlavné správy a sú podpísané pseudonymom, sú nedôveryhodné. Autor utajuje svoju identitu, lebo sa buď hanbí, alebo bojí trestného stíhania, lebo šíri nezmysly, respektíve extrémne názory. Informácie by sme mali čerpať z médií, ktoré sú rokmi overené.
Bývalý policajný prezident Tibor Gašpar sa celkom často vyjadruje pre Hlavné správy. Nie je to irónia?
Pán Gašpar sa svojím pôsobením na čele policajného zboru, keď neriešil veľké kauzy s politickým pozadím, ocitol na okraji spoločnosti, preto sa vyjadruje pre okrajové médiá. Nie je to z jeho strany zodpovedné. V tom hneve a pocite ublíženia, keďže si nepriznal zodpovednosť za dianie v krajine, koná takto skratovo.
Spomenuli ste, že niektoré médiá nepodpisujú články a šíria nezmysly. Prečo ich nik nenahlási, nedostane sa to pred súd?
Máme v tom veľké medzery, aj ako štát a aj ako občianska spoločnosť. Donedávna sa netrestali šíritelia hoaxov, polícia ich neriešila. Začína sa to postupne meniť, mám však pocit, že polícia skôr naháňa ľudí, čo hoax zdieľajú, ako konšpirátorov.
Veľakrát si povieme nechám to tak, nebudem si s takýmito ľuďmi špiniť ruky. To je chyba. V rámci mimovládok napríklad vznikla skupina, ktorá monitoruje nenávistné prejavy voči neziskovým organizáciám. Stali sa totiž vhodným terčom konšpiračných teórií a dezinformačných kampaní. Následne žiadame od šíriteľov neprávd opravu, pokiaľ ju neurobia, podávame žaloby. Pred niekoľkými mesiacmi som sa napríklad stala terčom záujmu Martina Daňa, vo videách o mne šíril lži. Podnikám teraz právne kroky, bránim sa.
Na sociálnych sieťach to je boj s veternými mlynmi.
Áno, skostnatenosť Facebooku a Youtube. Keď požiadate o odstránenie nejakého obsahu, veľmi dlho im trvá, dokým zareagujú. Majú výrazné medzery, je to veľký problém.
Na sociálnych sieťach sa množia nenávistné prejavy, klamstvá sa šíria rýchlo a sú úderné. Dá sa proti tomu bojovať?
Je to ťažká otázka, na ktorú nevedia odpovedať ani svetové veľmoci. Podcenili sme to, aj Európska únia sa sústredila hlavne na propagandu, ktorá sa šírila z Ruska, no oveľa nebezpečnejšie sú skupiny, ktoré máme doma a šíria lži. Rastie radikalizmus, vnímam to ako veľké nebezpečenstvo pre Európu a demokraciu.
Vidíme, čo sa deje vo Veľkej Británii, Briti si aj na základe lživých kampaní odhlasovali brexit – hovorili o tom, že ich zaplavia migranti, že Turecko sa stane členom EÚ a rôzne iné hoaxy. Dnes si nevedia poradiť s tým, ako vystúpiť z únie tak, aby to nemalo fatálne ekonomické dopady.
Nedávno súd rozhodol, že nezruší stranu Mariana Kotlebu.
Nie som právnička, neviem teda odhadnúť, ako právne silné boli dôvody, ktoré uviedol generálny prokurátor vo svojom návrhu. Myslím si však, že bola chyba, že najvyššiemu súdu trvalo tak dlho, kým o tom návrhu vôbec rozhodol. V konečnom dôsledku to kotlebovcom naženie viac hlasov. Doteraz sa mohli tváriť, že sú martýri, po rozhodnutí súdu je to legitímna strana. Otázkou tiež je, či by sme si zrušením strany pomohli, mali totiž pripravenú novú stranu, ktorá mohla získať paradoxne ešte viac percent.
Znie to tak, ako by správne riešenie neexistovalo.
Ťažko povedať, čo je lepšie. S tým, ako vnímať kotlebovcov, sa nevedeli v minulosti vysporiadať ani novinári. Mysleli sme si, že najlepšie je o nich nepísať, pretože v opačnom prípade im budeme len naháňať hlasy a robiť propagandu. Avšak tým, že sme nepoukazovali na ich pravú tvár, sa dostali do parlamentu.
Kauza Bašternák ukázala, že ani známosti na najvyšších miestach podvodníkom nezabezpečia beztrestnosť.
Koľko trvá investigatívnemu novinárovi spracovať tému?
Záleží od témy, ako dlho trvá spracovanie. Riešili sme prípad nemocnice v Košiciach a dozvedeli sme sa, že lekári na čele s chirurgom robia biznis s operáciami. Za peniaze operovali Angličanky a inkasovali peniaze. Mali sme podozrenie, že zanedbávali operácie, ktoré sú vo verejnom záujme. Nemali sme žiadne dôkazy, no na internete sa nám podarilo nájsť cestovnú kanceláriu, ktorá zabezpečuje turistiku za plastickou operáciou. Urobili sme mystery shopping, tvárili sme sa, že sme z Anglicka a máme záujem o operáciu. Podarilo sa nám dohodnúť si termín v Košiciach, naposielali sme fotografie, čo si chceme nechať upraviť a predstierali sme, že ideme na riadnu operáciu.
Do Košíc sme už prišli ako novinári a konfrontovali sme vedenie nemocnice a lekárov s našimi zisteniami. Kauzu začalo riešiť ministerstvo zdravotníctva, poslali kontrolu a odvolali vedenie oddelenia. Polícia začala prípad vyšetrovať, začalo sa trestné stíhanie. Celý proces, od získania prvotnej informácie po odhalenie, trval asi pol roka.
Pol roka je celkom dlhá doba. Stáva sa, že novinár obetuje veľa času aj na prípad, ktorý nakoniec nemá hmatateľný výsledok?
Áno, stáva sa to veľmi často, je to frustrujúce. Na druhej strane, spravodlivosť niekedy príde aj po dlhom čase. Ešte keď som písala pre Pravdu, spolu s kolegom zo Žiliny sme ako prví opísali kauzu, ktorá neskôr bola známa ako Nástenkový tender. Po desiatich rokoch za to súd právoplatne odsúdil dvoch exministrov za SNS. Šli do basy za to, že mali štát pripraviť o milióny eur na eurofondoch. Podobne to bolo s kauzou Bašternák alebo s Kočnerom.
Práve Trend prišiel s kauzou Bašternák.
Áno. Popravde, myslela som si, že kauza nebude mať takú koncovku, akú má. Ladislav Bašternák bol vplyvný človek, mal kontakty na špičky Smeru a zozačiatku to vyzeralo tak, že ho minister vnútra Robert Kaliňák kryje. Polícia, dokým sme na prípad neupozornili, skôr jeho prípad zametala pod koberec. Kauza Bašternák ukázala, že ani známosti na najvyšších miestach podvodníkom nezabezpečia beztrestnosť.
„Korupciu v najvyšších kruhoch nemožno stíhať, pretože neexistuje,“ povedal bývalý minister vnútra Kaliňák. Je to pravda?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Koľko miliárd sa na Slovensku stratí pre korupciu
- Čo si myslí o vyjadrení, že sme mafiánsky štát
- Čo či myslí o sledovaní novinárov
- Kto sa Petkovej pre jej prácu vyhrážal vyhrážal
- Ktoré média na Slovenskú sú nezávislé
- Mení sa Slovensko k lepšiemu?
