Golonka: Zlatá medaila bola pohrebom slovenského hokeja, z dôchodku si cestu do Košíc na Slovákov nezaplatím (Rozhovor)

Legendárna Žiletka je neodmysliteľnou a dôležitou súčasťou slovenského hokeja. Jozef Golonka zaznamenal mnoho hokejových úspechov – je držiteľom striebornej medaily zo ZOH 1968 v Grenobli, striebro má aj z MS 1965, 1966 a 1968. Na ZOH 1964 v Innsbrucku získal bronz a kov rovnakého lesku vybojoval aj na MS 1959, 1964 a 1969. 

„Buď sme vyhrali, alebo prehrali, nič medzi tým, no a ja som prehry neznášal. Mne ani večera nechutila, keď sme dostali 8 banánov, niekto však bol spokojný, keď dá na 8:1. Moje motto bolo presnosť, zodpovednosť a učiť sa nové veci, taký som dodnes,“ povedal v rozhovore pre Refresher bývalý hokejista.

Verí, že Slovensku sa na domácich majstrovstvách sveta bude dariť. „Kto neverí, tak nie je pravý Slovák. Máme veľmi schopných mladých ľudí, múdrych a výkonných. Patrí im svet,“ povedal s tým, že jedným z favoritov bude susedné Česko. „V Bratislave budú mať domáce prostredie. Robia dobrú prácu, stačí si všimnúť nové mená.“

Ste známy ako húževnatý chlap, ktorý sa nezastavil pred ničím. Čo vás hnalo vpred?

Hnalo ma dopredu to, že som vyrastal v chudobnej rodine. Nechcel som tak ďalej žiť. Vyrastali sme spolu so sestrou a rodičmi v jednoizbovom byte, moja mama robila na kúpalisku a otec robil v plynárňach. Hovoril som si, že keď už niečo robím, budem to robiť poriadne, chcel som niečo dokázať. Darilo sa mi to aj vďaka môjmu otcovi, ktorý bol popri svojej robote profesionálny futbalista, bola to v tej dobe rarita. Pomáhal mi s tým, aby som bol úspešný.

Predtým, ako ste sa začali venovať hokeju, ste hrali tenis.

Áno, mal som talent na tenis. V tom období bol Wimbledon jediný turnaj, kam tenistov z našej krajiny púšťali. Bol som prvý v dorasteneckom rebríčku, no z Prahy mi prišiel list, že nie som vo forme a poslali tam niekoho iného. Bol som veľmi nahnevaný. Otec ma prinútil, aby som sa zúčastnil o dva týždne neskôr majstrovstiev Československa, kde môžem poraziť všetkých.

Chlapca, ktorý na Wimbledon cestoval miesto mňa, som porazil vo finále. Hneď nato, vtedy som mal 17 rokov, som zahodil raketu a začal hrať hokej. Krátko nato som sa dostal aj do národného mužstva, v Štokholme sa mi dokonca podarilo streliť môj prvý gól, i keď náhodou (smiech).

Prirovnali ste sa k Johnovi McEnroevi. Boli ste nervák?

Bol som divoký (smiech). Nervák nie, no nepáči sa mi nespravodlivosť. A to aj dnes, keď už nešportujem. Keď ma niekto naštval, šiel som ako motorová píla. Raz som odstrelil rozhodcu, za čo som si vyslúžil mesačný dištanc. Naštvaný som bol aj vtedy, keď ma neposlali na Wimbledon, mal som dostať nové rakety, oblečenie. To, že som bol divoký, sa mi nakoniec vyplatilo v hokeji.

Trénovali ste viac ako ostatní, chceli ste byť lepší. Myslíte, že tak rozmýšľajú aj dnešné deti?

Mám, žiaľbohu, zlé skúsenosti. Už naše deti boli tak trochu „rozhýčkané“. Nehovorím teraz len o ostatných rodičoch, ale aj o mne a mojich deťoch. Pripravili sme im až príliš dobré podmienky, my sme si ich museli často vybojovať. Keď získaš všetko, čo potrebuješ, otupuješ túžbu byť lepší. Nič ťa k tomu jednoducho neženie.

Aj dnes máme kopu talentov, sú zarytí a snažia sa. Doba je však taká, že šport je o peniazoch, nie je o cti. Hodnotí sa podľa toho, kto koľko zarobí. Myslím si, že hráč by sa nemal hodnotiť podľa toho, koľko zarobí a ako sa darí jednotlivcovi, ale pozerať sa na tím ako celok. Ja som hral vždy na 100 % pre mužstvo – keď mi tréner povedal, že mám hrať na krídle, tak som hral na krídle. Dodržiaval som pokyny trénera, aj keď sa mi to nepáčilo. Mal som pevnú vôľu, to dnes možno mladým chýba.

Buď sme vyhrali, alebo prehrali, nič medzi tým, no a ja som prehry neznášal. Mne ani večera nechutila, keď sme dostali 8 banánov, niekto však bol spokojný, keď dá na 8:1. Moje motto bolo presnosť, zodpovednosť a učiť sa nové veci, taký som dodnes.

Odporúčané

Dušan Cinkota: Vo väzení je prostitúcia, milostné vzťahy. Tí, čo rozhodujú o drogovej legislatíve, by mali zmúdrieť (Rozhovor) 9. apríla 2019 o 14:21

Ktorú hokejovú spomienku považujete za tú najcennejšiu?

Môj prvý gól v Štokholme, keď som mal 17 rokov. Druhá je tá, keď som sa vrátil po ťažkej chorobe na ľad a tretia je rok 1968 a porážka Rusov na olympiáde, bol som kapitán. Potom sme ich o rok porazili opäť.

Poznáme vás ako temperamentného a výbušného muža. Dokážete sa ešte aj dnes rozohniť? Trebárs pri pozeraní hokeja?

Vonkoncom nie. Pozerám na hokej ako na odbornú záležitosť. Napríklad, keď vidím, ako nevieme dať 5 na 3 gól, tak mám niekedy pocit, akoby hráči nemali poňatia, ako to majú zahrať.

Ako sa vám darí zdravotne?

Nedávno som navštívil lekára, boli sme v Malage na výlete. Bol som veľa na slnku, opálil som sa a potom som si ľahol, bol som unavený. Začal ma bolieť krk, bol som na injekciách. Cítim sa už lepšie.

Mám už 81 rokov, ťažšie sa mi chodí, kĺby mám načaté, mám po celom tele viac ako 300 štichov po šiestich operáciách. Avšak držím sa, sledujem si váhu, nepijem alkohol. Zdravotne som zatiaľ fit, držím si kondíciu. Nikdy ale neviete, čo vás čaká. Ja by som už mohol spokojne umrieť, pretože som sa postaral o svoju rodinu.

Takto nehovorte.

Môže sa to stať, je to otázka sekúnd. Už 10 mojich spoluhráčov odišlo.

Už ste na dôchodku, oddychujete. Ako trávite svoj voľný čas?

Neviem, čo je to voľný čas (smiech). Ráno vstanem, o pol deviatej si dáme s manželkou kávu. Následne si rozdelíme robotu, kto má čo v ten deň spraviť. Ja chodím hlavne nakupovať, je to moje hobby. Viem všetky ceny v obchodoch, kde je čo zlacnené. Nakúpim, čo potrebujeme.

Rád chodím do divadla a na módne prehliadky, aby som mal prehľad, čo sa deje. Zároveň sa rád pekne obliekam, nechodím ako „šupák“. Moja manželka mi nedovolí, aby som chodil zle oblečený. Ráno mi prichystá podľa počasia, čo si mám obliecť. Zároveň musím byť oholený a navoňaný, žiaden chlap, ktorý smrdí, nikoho nezláka.

Zájdete občas do kina?

Málo. Skôr si pozriem niečo v televízii, napríklad historické dokumenty. Históriou sa zaoberám takmer na profesionálnej úrovni. Rovnako to platí aj o letectve, to bol môj sen – chcel som byť stíhacím pilotom. Žiaľ, nesplnilo sa mi to, život som zasvätil hokeju.

Akú hudbu počúvate?

Mám rád funky, The Beatles, Micka Jaggera, Freddieho Mercuryho. Vypočujem si aj vážnu hudbu.

Poznáte slovenských raperov?