Pred rituálmi s mŕtvymi sa vyzliekla do naha. Bola poslednou britskou čarodejnicou alebo podvodníčkou?

Ako vedela o prísne tajnom potopení lode Barham?

Keď ale Price vytiahol röntgenové zariadenie, Helen sa náhle zľakla a utiekla za manželom, u ktorého mala údajne schovať ektoplazmu. Práve podobnú reakciu Price zrejme očakával. Predpokladal totiž, Helen takzvanú ektoplazmu pred obradom prehltla a následne ju dávila von.

Pri ďalších testoch sa však Priceovi podarilo dokázať, že jej takzvaná ektoplazma obsahovala bavlnenú gázu a vaječné bielka. Po tom, ako Price vydal svoju správu, kde Helen označil za podvodníčku, sa k veci vyjadrila aj bývala slúžka rodiny Duncanovcov. Tá sa priznala, že Helen pomáhala s jej trikmi.

25. novembra 1941 prišiel deň, vďaka ktorému si ju história zapamätala. V deň jej 44. narodenín sa totiž potopila britská bojová loď Barham. Počet mŕtvych – 868. V danej dobe o tejto tragédii ale verejnosť netušila. Krátku dobu po potopení Barhamu počas jedného obradu sa ale Helen zjavil mladý námorník s prišitým znakom Barham. 

Helenina klienta bola zhrozená, pretože o potopení lode, na ktorej sa mal plaviť aj jej syn, až do rituálu nič netušila. Informáciu si preto ihneď overila na veliteľstve. Nikto z nich ale nemohol pochopiť, ako sa Helen k tejto skutočnosti dopracovala. Pre Duncan to samozrejme znamenalo obrovskú reklamu a ďalšie množstvo klientov, ktorým umrel niekto blízky.

Žaloba odvolávajúca sa na zákon proti čarodejniciam

3 roky na to, konkrétne 19. januára 1944, bola Helen obvinená z predstierania nadprirodzených schopností za účelom zisku. Anglický súd v tejto veci vychádzal zo zákona proti čarodejniciam s názvom Witchcraft Acts (1735). 

Z toho, že sa v modernom súdnictve poukazovalo na zákon proti čarodejniciam z roku 1735, bol rozčarovaný aj samotný premiér Winston Churchill. Napriek tomu, že Helen za čarodejnicu nikdy neoznačili, bola poslednou súdenou osobou podľa Witchcraft Acts.

Práve preto býva označovaná ako posledná britská čarodejnica. Zákon bol neskôr v roku 1951 nahradený takzvaným Fraudulent Mediums Act.

V prospech Helen Ducan svedčil mimo iných aj muž menom Vincent Woodcock. Ten tvrdil, že bol svedokom obradu, ktorého za zúčastnil so svojou švagrinou. Počas rituálu sa im prostredníctvom ektoplazmy mala zjaviť Woodcockova zosnulá žena. Tá svoju sestru a manžela vyzvala, aby sa vzali.

Túžila vraj po tom, aby ich dieťa malo kompletnú rodinu. Približne rok na to sa mali za Helen Duncan opätovne zastaviť, tentokrát už ako manželský pár. Woodcockova bývalá žena im vtedy údajne požehnala. 

Svedkovia stojaci za Helen považovali jej schopnosti za skutočné a ektoplazmou vytvorené osoby označovali za ich pravých zosnulých. Obhajoba sa ďalej bránila tým, že množstvo ektoplazmy, ktoré z Helen vychádzalo, by určite nebola schopná prehltnúť. Helen dokonca pred sudcom prehlásila, že je ochotná predstúpiť s ukážkovým obradom. Tento variant ale súd rázne zamietol.

Odsúdenie a podozrivé úmrtie

Za svoje skutky bola nakoniec odsúdená na 9 mesiacov a pred súdom sľúbila, že s rituálmi spájajúcimi svet živých a mŕtvych nadobro skoncuje. Vo svojej práci ale v tajnosti pokračovala.

V roku 1956 ju pri jednom z rituálov v meste Nottingham pristihla polícia, ktorá sa na Helen ihneď vrhla. Tým jej pretrhli z úst a nosa vychádzajúcu ektoplazmu, čím údajne Helen spôsobili popáleniny 2. stupňa. Iba 6 týždňov po tejto udalosti Helen Duncan umiera. Podľa oficiálneho stanoviska za jej smrťou stálo zlyhanie srdca, ktoré bolo zapríčinené obezitou.

Istý čas po jej smrti Helenin manžel prezradil, že bol svedkom toho, ako pred obradmi prehĺtala kusy látky. Tajomstvo ohľadom potopenej lode Barham bolo v neskoršom období taktiež oficiálne odhalené. Podľa všetkého malo ísť o únik informácií. Napriek tomu sa do dnešného dňa nájdu ľudia, ktorí jej obrady považujú za autentické a snažia sa meno Helen Duncan očistiť.