Vrba a Wetzler sa do histórie zapísali veľkými písmenami.
V koncentračnom a vyhladzovacom tábore v poľskom Osvienčime zahynulo dohromady viac ako 1,5 milióna ľudí. Na takomto čísle panuje všeobecná zhoda medzi väčšinou historikov, aj keď niektorí argumentujú, že by mohlo ísť o viac či menej obetí. Rudolf Vrba a Alfred Wetzler odhadovali, že len do apríla 1944 nacisti vyvraždili v tomto tábore 1 765 000, čo je odhad založený na informáciách priamo zvnútra Osvienčimu.
Ako je to možné? Ak si o Vrbovi a Wetzlerovi nikdy v živote nepočul, títo dvaja slovenskí hrdinovia výrazne ovplyvnili priebeh druhej svetovej vojny. Nešlo o historikov, ako by mohlo vyplývať z prvých viet, ale o dvoch Židov, ktorí boli na začiatku 40. rokov minulého storočia transportovaní do vyhladzovacieho tábora, strávili tam približne dva roky a napokon vďaka prefíkanému plánu utiekli.
Obaja sa do okupovaného Poľska dostali v roku 1942, ale prvýkrát sa spoznali až priamo v tábore. Nikdy predtým sa nevideli a až v Osvienčime vzniklo kamarátstvo, o ktorom v tom čase ani netušili, že na dejinách zanechá obrovskú stopu.
Wetzler sa narodil na území dnešnej Trnavy v roku 1918, Vrba bol o niekoľko rokov mladší, narodil sa v roku 1924. V roku 1918 zároveň skončila prvá svetová vojna, čo znamenalo, že Nagyszombat ležiaci v Rakúsko-Uhorsku sa v priebehu niekoľkých mesiacov zmenil na československé mesto.
Wetzler v rokoch pred začiatkom druhej svetovej vojny pracoval ako robotník, zatiaľ čo Vrba odišiel z rodných Topoľčian do Bratislavy, kde študoval na gymnáziu, odkiaľ musel kvôli svojmu pôvodu odísť.
Židia mali v tom čase aj na Slovensku ťažkú situáciu. Od 14. marca 1939 existovala Slovenská republika ako samostatný štát, ktorý bol satelitom nacistického Nemecka, a tak na našom území platili veľmi podobné protižidovské zákony ako za hranicami.
Vrba si po vyhodení z gymnázia privyrábal ako robotník, neskôr chcel z domovskej krajiny utiecť do Anglicka, kde pôsobila aj československá exilová vláda. Na svoj útek plánoval využiť Maďarsko, ktoré vtedy Hitler nevnímal ako prioritu, čo sa koniec koncov zmenilo až po nacistickej okupácii Maďarska v marci roku 1944. Avšak, cesta do Maďarska neskončila šťastne, Vrba bol zadržaný a po transporte do koncentračného tábora Majdanek skončil až v Osvienčime.
Obaja muži sa nestretli ani počas transportov. Keď Vrba prišiel do Osvienčimu, Wetzler tam už bol väznený. Mali šťastie, že boli v mladom veku, veď Vrba mal iba 18 a Wetzler zase 24 rokov.
Vďaka fyzickej zdatnosti a sile neskončili hneď po príchode v plynových komorách, práve naopak, Vrba bol spočiatku robotníkom na viacerých oddeleniach tábora, v jednej chvíli musel dokonca vykopávať mŕtve telá zabitých väzňov, aby mohli byť spálené.
Napokon získal prácu v Kanade, čo bolo stredisko, kde väzni odsúdení do otroctva selektovali osobné veci od väzňov prichádzajúcich na rampu na začiatku tábora.
Vďaka tejto práci si Vrba mohol v mysli zaznamenávať, koľkých transportov sa stal svedkom a ako boli nacistami samotní väzni selektovaní. Vo svojej správe Vrba a Wetzler uviedli, že až 90 % prichádzajúcich ľudí bolo odsúdených na smrť v plynových komorách a len zostávajúca desatina pokračovala v práci v rámci táboru. Hovorilo sa, že títo ľudia boli aj tak odsúdení na smrť, len pomalšiu.
Na druhej strane, Wetzler pracoval v miestnej márnici, kde mohol zaznamenávať počet ľudí, ktorí tam končili. Nešlo pritom o osoby zavraždené v plynových komorách, často skôr o väzňov upracovaných či dobitých na smrť.
V koncentračnom tábore však takúto utajenú činnosť nevykonávali len Vrba s Wetzlerom. Medzi väzňami sa postupom času vytvorila odvážna vrstva ľudí, ktorá bola považovaná za vnútorný odboj.
Vrba s Wetzlerom vďaka tomu získali dôverné údaje a správy priamo z plynových komôr, kde oni samotní nikdy nepracovali a nemali tak spôsob, ako by sa mohli stať priamymi svedkami vyvražďovania v komorách a pri kremačných peciach.
Nebyť kontaktov na týchto rôznych pracoviskách, Vrba s Wetzlerom by z tábora nemohli vyniesť etiketu z chemikálie cyklónu B, ktorá verejnosť presvedčila, že si svoje svedectvá z tábora nevymysleli.
