Krása a telesné postihnutie si v žiadnom prípade neodporujú. Presvedčí ťa o tom Sinéad Burke.
Od plnoštíhlej Věstonickej venuše až po nezdravo vychudnuté modelky na módnych prehliadkach sa ideál krásy naprieč históriou neustále obmieňal. V dnešnej dobe už síce hovoríme o akomsi ukončení prihliadania na koncept ideálu krásy, avšak stále existuje úzka skupinka ľudí, ktorú módny priemysel bohužiaľ ešte stále prehliada. Sú ňou ľudia so zdravotným postihnutím.
V posledných dvoch vetách sme si dovolili parafrázovať írsku žurnalistku pracujúcu okrem iného pre britské vydanie magazínu Vogue, Sinéad Burke, ktorá je jednou z nich. „Moje telo je iné ako tie v módnych kampaniach a nájsť oblečenie, v ktorom si môžem byť istá svojou vlastnou krásou, býva výzvou.“ Sinéad je tým, čo u nás nazývame palček, trpí achondropláziou, najbežnejšou formou dedičnej disproporčnosti postavy
Okrem žurnalistiky pracuje ako učiteľka a advokátka. Pri komunikácii s deťmi sa podľa jej vlastných slov často stretáva s otázkami, na ktoré sú dospelí príliš opatrní opýtať sa. Svojim žiakom sa však pokúša „otvoriť oči“ a naučiť ich, že ľudia vo svete sú rozmanití, každý z nich je svojim spôsobom krásny.
„Spoločnosť často predstavuje určitú podobu toho, čo považujeme za normálne. Pokiaľ som sa ale vo svojom živote niečo dozvedela, je to to, že nikto nie je normálny. Život je komplexný – zložitý, plný výziev a rozdielov. Rada by som vedela, ako to vnímajú moji študenti.“
V detstve zvažovala bolestivú procedúru, po ktorej by došlo k predĺženiu jej končatín. Vo veku jedenásť rokov si teda musela zodpovedať niekoľko vážnych otázok a rozhodnúť sa. Uvedomila si však, že jej jedinou ambíciou bolo zapáčiť sa ostatným, zmierniť ich nepohodlie s jej postihnutím, skrátka priblížiť sa k podobe, ktorú považujeme za normálnu.
„Spolu s rodičmi sme dospeli k záveru, že pokiaľ ma ľudia nemajú radi len preto, že som postihnutá a malá, je to ich problém, nie môj.“ Operáciu teda nepodstúpila a neskôr začala s hrdosťou oslavovať svoju rozdielnosť.
