Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
Refresher Slovensko
Otvoriť v aplikácii Refresher
Stiahnuť
X
18. februára 2019, 13:46
Čas čítania 0:00
Matúš Majer

Ladislav umýva mŕtvoly: Čistil som aj 2 roky rozložené telo plné červov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit

Ladislav umýva mŕtvoly: Čistil som aj 2 roky rozložené telo plné červov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit
Zdroj: Refresher – Matúš M.
REFRESHER SMRŤ
Uložiť Uložené
Citlivý obsah
Článok môže obsahovať:
  • produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
  • sex, nahotu a iný NSFW obsah
  • násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
mám nad 18 rokov (zobraziť obsah)
späť na hlavnú stránkuSpäť

Ladislav kvôli svojej práci prestal veriť v Boha. Keď videl všetky mŕtve deti a bábätká, bolo mu jasné, že to je len výmysel a spravodlivosť neexistuje.

V rozhovore sa spomínajú citlivé témy ako smrť, rakovina či podrobné opisy mŕtvych tiel; takisto obsahuje znepokojujúce fotografie.
Neodporúčame ho čítať slabším povahám.

V živote sa dá robiť mnoho rozličných zamestnaní a niektoré z nich sú natoľko nezvyčajné, že o nich nikto v detstve ani len neuvažuje. Len málokto si ako prácu snov predstavuje starať sa o mŕtvych, no pre 66-ročného Ladislava Kányaia z Bratislavy je to dennou rutinou už desaťročia.

Už 42 rokov pracuje s mŕtvolami. Videl zhnité ľudské telá plné červíkov rozkladajúce sa aj dva roky, ľudské pozostatky mu raz boli odovzdané v igelitovom vreci a zosnulých pripravuje na ich poslednú cestu. Po práci s mŕtvolami dokonca prestal veriť v Boha.

Odporúčané
Z ich tela vytečie stolica, moč aj krv. Marek upratuje byty po mŕvolách, smrdí to odporne, hovorí Z ich tela vytečie stolica, moč aj krv. Marek upratuje byty po mŕvolách, smrdí to odporne, hovorí 19. apríla 2019, 14:39

Oblieka ich, umýva stolicu, moč či zvratky a najhoršie mu je, keď vidí roztrhané ľudské mäso. Ako vyzerá práca, na ktorú potrebuješ snáď najsilnejší žalúdok spomedzi všetkých zamestnaní?

V tomto článku sa dozvieš:
  • Kde končia mŕtvoly po smrti a ako sa pripravujú na pohreb
  • Čo sa deje, keď je telo natoľko rozložené, že je plné červíkov
  • Prečo niekto skrýva mŕtvolu aj 2 roky
  • Ako sa mŕtvola upravuje pred pohrebom a čo všetko z nej po smrti vytečie
  • Či býva Ladislavovi zle pri mŕtvolnom smrade a či nemáva zlé sny
  • Čo sa robí s odseknutými nohami alebo rozkúskovaným ľudským telom
  • Prečo ľudia pri tejto práci pijú alkohol
  • Ako je možné, že mŕtvoly vydávajú zvuky
  • Koľko si takýto „upravovač“ mŕtvol dokáže zarobiť

Umývač zosnulých: Môj najhorší prípad bolo 2 roky rozložené telo plné červíkov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit
Umývač zosnulých: Môj najhorší prípad bolo 2 roky rozložené telo plné červíkov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit Zdroj: Refresher – Matúš M.

Ako sa vlastne nazýva vaše zamestnanie?

Nemá to presný názov, všade je to inak. Pracujem v rôznych pohrebníctvach. V jednom z nich, v Marianume, sa to volá vodič a obliekač zosnulých. Tak je to evidované aj v registroch. Ľudovo je to pohrebák, ale tí zvyčajne len vozia mŕtvoly. Ja ich vozím, nakladám telá v rozklade, čistím ich...

Ako sa človek dostane k úprave mŕtvol?

Musí sa na to človek narodiť. Toto nemôže robiť hocikto. A takisto k tomu nejako prídeš, ja som začal v pohrebníctve po vojne cez nevlastného otca, ten mi ponúkol prácu. A niektorí to možno robia kvôli peniazom. Ale neviem, na Slovensku tie odmeny také dobré nie sú.

Bol som veriaci, ale po tom, ako vidím tie mŕtve telá detí a bábätiek, už neverím, že Boh existuje.

Vo vašom prípade to však nie je len úprava mŕtvol.

To veru nie. Dokopy mám s parťákom tak 30 až 35 pohrebov na mesiac, všetko v pracovné dni. Vždy po tú mŕtvolu treba ísť, najčastejšie na patológiu, kam telá prichádzajú z nemocníc. V Bratislave sú tri takéto výdajné miesta mŕtvol na Antolskej, Sasinkovej a na onkológii na Kramároch.

Mŕtve telá naložíme do auta, do rakvy, a vezieme ich k nám. Všetko koordinujú príbuzní, tí vyberajú rakvu, vence a diktujú aj to, ako bude zosnulý vyzerať. Ako ho máme oholiť, ostrihať či obliecť. Jednoducho mŕtvolu premeníme na slušného zosnulého, ktorý ide na úctivú poslednú cestu. Jedna úprava trvá tak do dvoch hodín plus prevoz.

A v akých stavoch tieto telá bývajú?

V dobrom aj v zlom. Na tých z Kramároch napríklad vidno tú rakovinu. Je to hrozné. Najmä mladí ľudia. Pozerať sa im do tváre.

Raz som dostal človeka v igelitovom vreci. Rozmetaného na kúsky po výbuchu.

Čo je najhoršie?

Sú prípady, kedy ich nájdu až dva-tri mesiace po smrti. Telá sú v rozklade, všade sú biele červíky. To potom naložíme, no musí sa to spopolniť, keďže je to hygienicky závadné.

Vymieňate všetko oblečenie, aj spodné prádlo?

Ako kedy. Niekedy sa tomu nevyhneme. Ale je to odporné. Ten dotyk, je to studené, nechutné. Zimomriavky na celom tele, sú to neopísateľne zvláštne pocity.

Majú mŕtvoly otvorené oči?


Niektoré áno, ale radšej sa tam nepozerám. Keď som začínal, tak som to robil a vždy som bol rozklepaný. Dejú sa však omnoho horšie veci. Keď toho človeka upravujem, tak tie telá vydávajú zvuky. Vnútri sa prevaľujú hnijúce vnútornosti, zvyšky tekutín a unikajú z nich aj plyny, najmä z tých tlstých. 

Zrejme to poriadne smrdí.

Neopísateľne. Nie je to vtip. Človek je všežravec, takže smrdí ešte viac ako mŕtve kone či kravy, ktoré sú bylinožravcami. A ak prídeš na byt, kde sú dokonca dva alebo tri mesiace staré telá, totálne rozložené a hnilobné prípady, tak sa ti to dostane medzi zuby. Sú to extrémy, tri dni si to cítim v ústach a ani žuvačka nepomôže.

Môj najhorší prípad bola psychicky chorá žena, ktorá nechala svojho mŕtveho manžela 2 roky hniť na posteli vedľa seba. 

Mal niekto oddelenú končatinu?

Kvôli rozkladu nie, tak to nefunguje. Kosti vždy ostanú pokope, červíky a baktérie a iný hnus zožerú iba mäso. To len vražda alebo havária zničia kostru.

Ale v Dúbravke raz električka zrazila človeka a ten mal obidve dolné končatiny mimo. To sa ale najprv pošle na súdnu pitvu, keďže ide o kriminálny čin.

Boli aj extrémnejšie prípady než nohy odrezané električkou?

Kedysi v bratislavskom podsvetí úradoval mafián prezývaný Tuti, veľmi známy a vplyvný človek. Bolo to po revolúcii. Zomrel vo výbuchu. Dostal som ho vo vreci, totálne rozmetaného. Kusy tela, ruky, ucha. S tým sa už nedá nič robiť.

Môj najhorší prípad bola psychicky chorá žena, ktorá nechala svojho mŕtveho manžela 2 roky hniť na posteli vedľa seba. Dva roky trvalo susedom zistiť, čo sa deje. Že zmizol a prečo smrdí celé poschodie.

Čo sa s telom deje na súdnej pitve?

Tam to rozrežú, zoberú si histologické materiály, čiže vzorky z orgánov a potom nám to vrátia. 

Čiže oni rozrežú človeka a zoberú si z neho kúsky mäsa?

Áno, väčšinou vyberú orgán po orgáne, kvôli vyšetrovaniu.

Vrátia potom orgány na patričné miesta?

Nie, len to nejak nahádžu dnu, nech sa to pomestí, a zašijú ho.

Prišijú mu kvôli dôstojnosti odrezané končatiny späť?

 
Nie, toto je súdna pitva. Tam riešia zákon a viac ich nezaujíma. Nám hodia to telo s rozhádzanými vnútornosťami vnútri a dve zabalené nohy.

Potom, hypoteticky, keby nás o to príbuzní požiadajú, tak ich prišijeme, spálime alebo čokoľvek chcú. V tomto prípade sa položili k nemu a obliekli, akoby ani neboli oddelené.

Z oddelenej nohy vám nie je zle?

Trčia z toho surové a hnijúce kusy mäsa, čiže odpoveď si domyslíš. Navyše vidím kosti, roztrieštené veci. Je to hrozné vidieť takto zničeného človeka.

Mŕtvoly však treba aj umyť, nie?

Áno. Každý človek, keď zomrie, tak z neho vyteká všetko. Moč, stolica, aj cez ústa. Kedysi, keď zomierali v nemocnici alebo napríklad v domove dôchodcov, tak sa o nich sestry postarali, dnes to ale za 600 € mesačne robiť nebudú, tak to ostáva nám.

Nebýva vám zle?


Z tohto už nie. Bývalo mi, keď som začínal. Najmä smrad tých prípadov v rozklade. No ale rýchlo ich umyjeme, oholíme, oblečieme. Dávame aj protézy niekedy (smiech). Všetko podľa požiadaviek zosnulých, musí to byť dôstojné.

Maskujete zranenia?

Ak je to nejaká normálna rana, tak to obviažeme, nech nezašpiní oblek.

A ak má odstrelenú časť hlavy?

Tak to zvyčajne neodporúčame vystavovať na pohrebe. Povieme rodine, že nie. Ale keď na tom trvajú, tak nastupujú špecialisti, ktorí to vedia maskovať.

Za tú dobu už ste si určite vybudovali nejakú imunitu. Stále však ide o ľudské schránky.

Áno. Uvedomujem si to a robí mi to problémy, najmä deti a mladí ľudia. Bol som katolík, pokrstený, ale po tom ako vidím, ako zomierajú deti a bábätká, už neverím, že Boh existuje. V tejto práci som zistil, že to nie je pravda. 

Včera som pochovával 29-ročnú ženu, krásnu modelku. Má dcéru, je slušná a poctivá. Zomrela na rakovinu. A potom uvažujem, kde je spravodlivosť.

Pri tejto práci je vraj alkohol nevyhnutnou súčasťou.

Podľa toho, ako to myslíte. Starostlivosť o zosnulého a celý ten proces robia ľudia triezvi. Ale pijú potom a pijú veľa, veľmi veľa. Boja sa toho, čo videli a čo uvidia zajtra.

Je niečo, čo vám vadí najväčšmi?

Jednoznačne obézni ľudia. Raz sme nakladali 250-kilové telo. A to dať z nosidiel do rakvy, to dvaja ľudia nezvládnu. Veď je to neforemné, je s tým strašne veľa námahy a potom to obliekať, to je poriadna fuška.

Je takto náročná práca aspoň dostatočne ohodnotená?


Ako v každom zamestnaní, všade je to inak. My sme dvaja a za jedno obliekanie aj s vývozom a všetkým berieme okolo 70 € až 100 €, podľa prípadu. Keď to prerátame, mesačne to je asi 1 000 € každému. A k tomu penzia 420 €.

Uvažovali ste niekedy nad tým, že by ste otvorili vlastné pohrebníctvo?

Áno, ale už som na to asi starý. Moja manželka má menšie pohrebníctvo, robím aj pre ňu. Pre štyri firmy robím stále, pre ďalších päť-šesť občasne. Ale som rád, radšej viac roboty ako menej.

Umývať stolice mŕtvych ľudí asi nie je atraktívne pre mladých ľudí.

To veru nie. Mladí ľudia od tejto práce utekajú. Prvýkrát vidia človeka od stolice a okamžite idú preč. A pritom, asi 90 % zosnulých ľudí je normálnych, ale potom je tu tak 10 % odporných asociálov, to je hrozné. Ale aj tie najlepšie prípady sú dostatočne odporné, aby odplašili nových ľudí.

Čiže by sme mladých ľudí v tejto profesii našli ťažko?


Kedysi vôbec, ale zlepšuje sa to. Dávnejšie túto prácu robili všelijakí vagabundi, bývalí väzni, ľudia na okraji spoločnosti. Ale to sa zmenilo.

Poznám mladého chalana, Slováka, čo študuje pohrebníctvo vo Francúzsku. Moja 36-ročná známa je tiež v tejto oblasti, tá zasa mŕtvoly opravuje. Keď majú napríklad odstrelenú časť hlavy, ona to dokáže špeciálnou látkou domodelovať späť. A mám aj 26-ročného kolegu, ktorému odovzdávame vedomosti.

A čo je odlišné?

No, samotná kvalita pohrebníctva je vyššia. Iná dimenzia. Prišla nová doba, už dávno sú preč dedinské pohreby a oplakávanie. Dnes je to elegantné a moderné. Ľudia na pohreby už ani nechodia v čiernom. Sú iné rakvy, iné vence, iné výzdoby. Pohreb už nie je ako voľakedy.

A je to dobre. Pohrebníctvo by mala byť poctivá práca a mali by to robiť snaživí ľudia. Ak mal človek slušný život, zaslúži si slušný odchod.

Vy o svojej práci dokonca píšete aj knihu.

Áno, píšem román menom Hrobár. O mojom živote, ako sa desaťročia starám o mŕtvoly. Nahovorili ma na to blízki a pôjde o poriadne zaujímavé čítanie, keďže žalúdok na takúto prácu naozaj nemá hocikto.

Umývač zosnulých: Môj najhorší prípad bolo 2 roky rozložené telo plné červíkov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit
Umývač zosnulých: Môj najhorší prípad bolo 2 roky rozložené telo plné červíkov a hniloby. Pozerať sa mŕtvym do očí je hrozný pocit Zdroj: Refresher – Matúš M.
Domov
Zdieľať
Diskusia