Nacistická puška na ľadové medvede aj výsmech z Čechov. Milan zvládol výpravu na Špicbergy, kde je zakázané zomrieť (Rozhovor)

Súostrovie Svalbard, ktoré sa často nazýva podľa hlavného ostrova len ako Špicbergy, je snom mnohých dobrodružnejších cestovateľov. Našiel by si ho v Severnom ľadovom oceáne vysoko nad kontinentálnou Európou. Neďaleko už leží aj samotný severný pól, a tak sa musíš pripraviť na komplikované počasie, ktoré ti dá zabrať.

Kedysi boli pre bežného Slováka Špicbergy prakticky nedostupné, ale s rýchlym rozvojom leteckých spojení po celej Európe sa aj na súostrovie Svalbard vieš v súčasnosti dostať za niekoľko stoviek eur. My sme preto vyspovedali Milana, ktorý sa tam vybral na výpravu ešte v roku 2010. Odvtedy už pochodil aj Austráliu či Južnú Ameriku, ale ako hovorí aj dnes, Špicbergom sa po dobrodružnej stránke už nikdy nič nevyrovná.

Na miesto, kde žije niekoľkonásobne viac ľadových medveďov ako ľudí, sa treba trochu fyzicky aj psychicky pripraviť, čo Milan so svojím kamarátom zvládli na výbornú. A keby si chcel na Špicbergoch zomrieť, potom máš smolu, je to tam jednoducho zakázané.

Ľudské pozostatky na súostroví nemôžu pochovávať, pretože miestna zima spôsobuje, že sa telá nerozkladajú a len sa konzervujú. V drvivej väčšine prípadov tam preto obyvatelia ani neprichádzajú na svet, ale ani nezomierajú.

Ako ste sa na Špicbergy dostali?

S kamarátom som bol na roadtripe po Fínsku a Nórsku. Keď sme sa dostali na Nordkapp, čiže najsevernejší bod Európy, a sledovali sme polnočné slnko tesne nad obzorom, rozmýšľali sme, čo leží ešte ďalej na sever. A tam sú Špicbergy.

Čo vás motivovalo zájsť tam?

Divočina. Celé súostrovie Svalbard aj s jeho najväčším ostrovom Špicbergy tvorí prírodnú rezerváciu. Krajina je tam až na pár výnimiek nedotknútá. Okrem iného tam žijú aj ľadové medvede, ktoré sú ohrozené. Chceli sme tam zažiť tú krásu prírody, kým sa to tam celé neroztopí, keďže Arktída aj Antarktída sa topia z roka na rok rýchlejšie.

Je cesta na Špicbergy niečím špecifická či náročná?

Cesta tam v podstate nie je náročná. Niekoľkokrát týždenne tam lieta regulérna komerčná linka nórskej spoločnosti SAS. My sme leteli do Osla a odtiaľ cez Tromso na Špicbergy.

Ktorý mýtus o Špicbergoch ste si vyvrátili, keď ste dorazili?

Ísť na Špicbergy s nejakými mýtmi v mysli nie je práve najlepší nápad. My sme mali na pláne zájsť do divočiny a boli sme na to aj patrične pripravení.

Čo vás tam najviac zaskočilo?

Takých vecí bolo viacero. Dorazili sme tam ako veľkí polárnici, vonkajšia teplota sa pohybovala okolo -20 stupňov Celzia, a v Longyearbyene sme narazili na úplne normálny život. Deti hrali futbal, išli na bicykli zo školy, matky sa prechádzali s kočíkmi a pred potravinami boli odparkované psy husky so záprahom.

Napadla mi jedna zaujímavá historika. Nie som veľmi dobrý lyžiar a už vôbec nie skialpinista. Aj preto sme mali podľa pôvodného plánu prejsť z Longyearbyenu do Barentsburgu s pulkami (sane, čo sa ťahajú za sebou) na snežniciach.

Keď sme náš plán oznámili v informačnom centre, tak sa nás hneď spýtali, či nie sme Česi, lebo je to fakt zvláštny nápad a to je väčšinou devíza Čechov. Takisto informačné tabule sme videli asi v 6 svetových jazykoch a k tomu aj v češtine, takže to nebude len tatranský fenomén.

Poznamenám len, že mám vzhľadom na svoju prácu americký prízvuk angličtiny. Dali sme teda radšej na radu miestnych a požičali sme si snežný skúter, čo sa ukázalo ako naozaj veľmi nápad a umožnilo nám to vidieť oveľa viac.

Je tam naozaj množstvo krásnych miest. Zrejme najkrajší pocit prišiel vtedy, keď sa človek rúti na snežnom skútri 80 kilometrov za hodinu cez nekonečné zasnežené pláne a zálivy.

Všetci miestni sú tam vlastne dočasne. Ľudia sa tam nerodia a neumierajú.

Aká je tam situácia s ľadovými medveďmi?

Na súostroví Svalbard žije okolo 5 000 ľadových medveďov, čo je niekoľkonásobne viac ako ľudí. Sú to najväčšie šelmy tejto planéty. Dospelé jedince majú od 200 do 800 kilogramov, sú skvelí plavci a dokážu bežať po snehu rýchlosťou cez 40 kilometrov za hodinu.

Zároveň sú veľmi zvedavé a majú vynikajúci čuch, preto si treba dávať obrovský pozor. Aj mláďa vás dokáže zabiť. Keď nie ste sneh, pre ľadového medveďa ste potom potrava. Keď sa chystáte na Svalbard na expedíciu na vlastnú päsť, musíte mať patričné špeciálne poistenie, oficiálne svoj plán oznámiť správcovi ostrova (Sysselmannen) a požiadať si o povolenie na nosenie zbrane na obranu proti ľadovým medveďom.

S týmto povolením môžeme ísť do miestnej požičovne zobrať si guľovnicu. My sme dostali starý nacistický Mauser, ktorý sme mali stále pripravený. Je to zvláštny pocit, zaspávať s nabitou zbraňou v stane s pocitom, či vás niečo zobudí alebo nie.

Môžete si prečítať aj krátku príručku, kde sa dočítate, keď vidíte toho istého ľadového medveďa druhý deň po sebe, tak vás zrejme sleduje a aj kam ho v krajnom prípade streliť. To samozrejme nikto nechce, a preto sa najväčší dôraz kladie na to, ako sa medveďovi vyhnúť a ako sa správať, keď ho už stretnete, aby nedošlo k žiadnym stratám na životoch.

Usmrtenie ľadového medveďa je vážny čin a vyšetruje sa ako vražda – beztrestne vyviaznete iba vtedy, ak strieľate v krajnej núdzi. Preto, keby ste chceli vidieť ľadového medveďa v jeho prirodzenom prostredí, tak odporúčam zaplatiť si výlet v skupine so skúsenými vodcami a možno budete mať šťastie. My sme to šťastie nemali, možno nabudúce.

Navštívili ste aj Barentsburg?

Jasná vec. Tam smerovala prakticky naša prvá cesta z Longyearbyenu. Barentsburg je ruské mestečko, v ktorom sa doteraz ťaží uhlie. Ako sa hovorí, Rusi majú aj trpaslíkov najväčších a podľa toho to tam aj vyzerá. Ťaží sa už málo, žije tam len hŕstka ľudí. Nájdete tam prázdne chátrajúce budovy, obrovské nástenné maľby, všade čierny popol a napríklad aj olympijský bazén.

Aká atmosféra panuje na Špicbergoch, ako vyzerajú tamojšie dni?

Svalbard leží na 78. rovnobežke. Polroka je tam tma a polroka zase svetlo. My sme tam boli koncom marca, keď končilo obdobie polárnej noci a začínalo obdobie polárneho dňa, a tak sa nám striedali noci a dni približne ako u nás. Keď sme prišli, tak slnko vychádzalo cca o 5:00 a zapadalo okolo 19:00. Každý deň pribudlo približne 15 minút denného svetla. Po týždni tak už slnko vychádzalo o cca 4:15 a zapadalo o 20:00.

V akej najnebezpečnejšej situácii ste sa ocitli?