Indický režisér M. Night Shyamalan sa snažil o návrat ku koreňom, no namiesto toho urobil poriadny krok vedľa. Toto sme si rozhodne nezaslúžili.
Vyvoleného milujem! Podľa môjho názoru ide o Shyamalanov najlepší film a bezchybné majstrovské dielo, v ktorom je jednoducho všetko správne. Od každého záberu cez dialóg až po ten najmenší detail. Keď sa teda v samotnom závere o šestnásť rokov mladšieho Rozpolteného ukázalo, že postava Kevina (James McAvoy) existuje v tom istom svete ako David Dunn (Bruce Willis) či Elijah Price (Samuel L. Jackson), neskrýval som nadšenie.
A vôbec ma pritom netrápilo, že som bol v plnej sále asi jeden z troch ľudí, ktorí pochopili, čo Willisove cameo vlastne znamená. Po tomto nečakanom odhalení mi ale bolo jasné, že indický režisér so svetom Unbreakable ešte neskončil. Odvtedy ubehli dva roky a teraz na dvere konečne zaklopala snímka Glass, ktorá spája hrdinov oboch predošlých častí a predstavuje záver tzv. Eastrail 177 trilógie.
Po vynikajúcej reklamnej kampani však prišla tvrdá facka od zahraničných recenzentov a ja som pred vytúženou návštevou kina začínal počítať s možnosťou, že by to nakoniec nemuselo dopadnúť podľa mojich predstáv. Ale že to sklamanie bude až také bolestivé, to by mi veru nenapadlo. A pritom mala Shyamalanova novinka veľmi nádejný rozbeh.
Ako sa totiž divák dozvedá v úvodných minútach, z Davida je samozvaný ochranca v zelenom plášti a Kevinove dominantnejšie osobnosti pokračujú tam, kde naposledy skončili, a síce v hľadaní ďalších vhodných obetí pre beštiálneho Beasta. To však David nemieni nechať len tak a vydáva sa po jeho stopách, čo onedlho vyvrcholí vzájomným stretom. Všetko teda pekne šlape až do momentu, keď sa dianie presunie do psychiatrickej liečebne.
Ťažko povedať, či to režisér plánoval už roky dozadu, alebo mu to napadlo až po úspechu Split, no uzavrieť a ešte aj izolovať tak skvelé postavy na viac než polovicu (vyše dvojhodinového) filmu mi ako dobrý nápad rozhodne neprišlo. A aby toho nebolo málo, tak namiesto možnosti nechať im poriadny priestor na vzájomnú interakciu radšej predstavil úplne novú postavu doktorky Ellie Staple (Sarah Paulson) a dal jej na plátne najviac času.
To by možno ani nemuselo tak vadiť, lenže jej postava je maximálne nezaujímavá a bez nejakej výraznejšej či prepracovanejšej motivácie. Koniec koncov, takmer všetko, čo sa odohrá vo vnútri psychiatrickej liečebne, je jedno dlhé a nudné trápenie. Dialógov je tu naozaj požehnane, väčšinou sú ale neuveriteľne otravné, nikam nevedú a pokus o návrat ku koreňom sa tu totálne minul účinku.
M. Night sa podobne ako v prípade Vyvoleného vyjadruje na tému spochybňovania nadľudských schopností, superhrdinského žánru aj komiksov, no akosi mu uniklo, že už nie je rok 2000, a to, čo malo kedysi údernosť či originalitu, dnes už neosloví a pôsobí skôr otravne. O to viac, keď na komiksy odkazuje snáď každá piata veta. Presunom do uzatvoreného prostredia navyše dokonale zabil aj tú poslednú štipku napätia a atmosféry zo sľubného úvodu. A nielen to.
Nesmierne mi tu totiž chýbal režisérov cit pre vizuálnu hravosť a dôraz na detaily. Shyamalan v Unbreakable predsa jasne dokázal, že aj komorný príbeh dokáže byť úžasnou pastvou pre oči. Keď už teda mal ambíciu napodobniť svoje kultové dielo, mohol sa aspoň v rámci vizuálnej a technickej stránky posnažiť o čosi viac. V pocitoch nudy a občasného zúfalstva ma však častokrát dokázal aj nesmierne potešiť.
Či už išlo o doposiaľ nevidené zábery natočené pre Vyvoleného, útržky geniálnej pôvodnej hudby od Jamesa Newtona Howarda alebo niekoľko ďalších nostalgických momentov, vyvolalo to vo mne presne tie emócie, ktoré mi pripomenuli, prečo mám tohto indického tvorcu rád. Škoda len, že namiesto geniálneho Howarda dostal soundtrack na starosti West Dylan Thordson (pracoval už na Split). Jeho hudba v Glass síce nebola zlá a dokázala viacero scén pekne dokresliť, no Howard je úplne iná liga. A najviac to bolo cítiť práve vtedy, keď sa po kinosále rozniesli tóny z Unbreakable.
Za zmienku stojí aj výkon Bruca Willisa, ktorý po dlhých rokoch konečne vyzeral tak, že si hranie skutočne užíva a snaží sa. Mrzí ma akurát skutočnosť, že nedostal viac priestoru. Na strane druhej, až príliš veľa času dostal James McAvoy. Necháp ma ale zle. Ide o vynikajúceho herca, ktorý to po Rozpoltenom znova fantasticky rozbalil a v Glass jasne ukázal, že so striedaním tónu hlasu či mimiky jednotlivých osobností doslova zo sekundy na sekundu nemá problém ani pri dvadsiatke rôznych identít (za čo obrovský klobúk dole).
Ako som však spomenul vyššie, McAvoy nás svojím nemalým talentom ohúril už v predošlom filme. Tentokrát teda do diania vôbec nebolo potrebné nasilu a samoúčelne tlačiť ďalšie osobnosti, ktoré pre príbeh či jeho napredovanie nemajú absolútne žiadny význam a iba zbytočne naťahujú už tak prepálenú stopáž. No a čo sa Samuela L. Jacksona týka, ten zasa dlhý čas trpí najmä kvôli scenáru, ktorý mu nedáva priestor predviesť sa.
Pre diváka tak začne byť zaujímavý oveľa neskôr, než by som si pred návštevou kina pomyslel. Samozrejme, Shyamalan si ani tentokrát neodpustil nejaký ten príbehový zvrat, rozhodne ti však nebudem prezrádzať, koľko ich je a kde približne sa nachádzajú. No napíšem aspoň toľko, že zatiaľ čo s niektorými som sa stotožniť dokázal, iné mi prišli už trochu nevhodné. Záleží tak len na tvojom rozpoložení, či ti vo filme sadnú. Ako by som to teda celé zhrnul na záver?
Glass je pre mňa bezpochyby sklamaním a je mi neuveriteľne smutno, že to dopadlo práve takto. Shyamalan na poli príbehu a akcie jednoducho neponúkol nič strhujúce, iba prevažne neaktuálne témy, nelogické momenty, nenápaditý a fádny vizuál či nezáživné dialógy. Snímka však potešila najmä hereckými výkonmi niekoľkých zúčastnených, zopár super momentami a predovšetkým tými nostalgickými pomrknutiami, vďaka ktorým moje fanúšikovské srdce neraz zahorelo šťastím.
Vo výsledku tak filmu nemôžem udeliť viac než priemerných päť bodov z desiatich, aj keď veľmi nerád. Moje hodnotenie ale určite neber ako nejaké odrádzanie od návštevy kina. Myslím si totiž, že Glass bude divákov poriadne rozdeľovať, a pritom je podľa mňa úplne jedno, či si alebo nie si fanúšik série Eastrail 177. Pokojne sa teda môže stať, že ty snímku zvozíš pod čiernu zem a niekto iný zasa vychváli do nebies.
