Z vrcholu až na dno.
V najbližších riadkoch si predstavíme príbeh námorneho pešiaka, ktorého na konci druhej svetovej vojny poznali a oslavovali snáď všetci Američania. Pri spomienke na jeho meno sa mnohým ľudom však vybabí len jedno slovo - Iwó-džima.
Ira Hamilton Hayes sa narodil v mestečku Sacaton v Arizone, v malej indiánskej rezervácii. Jeho otec Joseph Hayes pracoval ako poľnohospodár a jeho matka Nancy učila v škole pri miestnom kostole. Ira bol tichý chlapec, vďaka láske ku knihám sa naučil veľmi dobre po anglicky, čo vtedy medzi hrdými Indiánmi nebolo bežné. Keď ukončil základnú školu, nastúpil na strednú školu pre Amerindov vo Phoenixe. Jeho blízki ho opisovali ako intovertného mladíka, vyhýbajúceho sa dievčatám a stále zahrabaného v knihách. Potom však prišiel útok na Pearl Harbor, USA vstúpilo do vojny a Ira sa rozhodol, že narukuje k námornej pechote. V júni 1942 úspešne ukončil svoje štúdium a v očakávaní vyčkával na povolávací rozkaz.
Ten prišiel 24. augusta 1942. V San Diegu bol Ira zaradený do výcvikového kurzu pre nováčikov námornej pechoty a po jeho ukončení pokračoval v pokročilom výsadkárskom výcviku. Indiáni rozhodne neboli u výsadkárov častým zjavom, takže si od svojich spolubojovníkov okrem šikany vyslúžil i prezývku "náčelník Padajúci oblak". Po úspešnom absolvovaní tréningu bol zaradený k 3. divízii námornej pechoty, s ktorou odišiel koncom októbra 1943 do prvého boja na ostrov Bougainville.
Výsadkárske jednotky námornej pechoty boli však začiatkom roku 1944 rozpustené, nakoľko sa ukázali v Pacifiku ako ťažko využiteľné a ich príslušníci boli preradení k bežným jednotkám. Hayes sa dostal k rote E do 2. práporu 28. pluku 5. divízie námornej pechoty, v tej dobe umiestnenej v Kalifornii. Jednotky prechádzali ďalším tvrdým výcvikom, ktorý ich mal pripraviť na oveľa náročnejšie strety než tie, ktoré poznali z malých stredotichomorských ostrovov. V októbri 1944 zaútočili Američania na Palauské ostrovy, kde zasiahli do nevídane brutálnych bojov. Všetky tieto krvavé skúsenosti boli starostlivo analyzované a bol podľa nich upravený výcvikový program odrážajúci zfanatizovanú obranu Japoncov.
Hayes so svojou rotou prešiel touto simuláciou na Havajských ostrovoch, na čo následne putoval na zatiaľ neznámy ostrov, ktorý sa mal čoskoro stať hrobom pre vyše 6 000 amerických vojakov - Iwó-džimu.
Iwó-džima je ostrov na polovici cesty z Mariánskych ostrovov do Japonska. Dlhé desaťročia išlo iba o bodku stratenú v Pacifiku, ale po obsadení dôležitého súostrovia v Oceánii a vybudovaní letísk pre diaľkové bombardéry sa z neho stal cieľ prvoradej dôležitosti, nakoľko bombardéry B-29 útočiace na Japonsko potrebovali letisko, kde by mohli pristáť v prípade núdze. Zbor náčelníkov štábov rozhodol, že ostrov bude obsadený obojživelnou operáciou, ktorá ponesie názov "Detachment". Veliteľom bolo jasné, že ostrov bude tvrdým orieškom aj pre veteránov námornej pechoty, pretože Japonci vybudovali takmer dokonalý obranný systém. Celému ostrovu, majúcemu tvar hrušky, dominuje vyhasnutá sopka Mount Suribachi, ktorú Japonci pekopali 18 kilometrov dlhými tunelmi.
Podľa japonského generála Kurabajašiho sa malo za každú cenu upustiť od samovražedných útokov a namiesto toho sa mali jednotky čo najdlhšie brániť v prakticky neviditeľných bunkroch. Treba povedať, že táto taktika bola veľmi úspešná, pretože na ostrove sa nakoniec bojovalo štyri týždne (miesto plánovaných pár dní), a to v podmienkach porovnateľných snáď len s bojmi na Peleliu (najkrvavejšia bitka v dejinách americkej námornej pechoty).
Celý ostrov Iwó-džima je tvorený len skalami, pieskom a sopečným popolom, v ktorom je problémové sa poriadne zakopať a v ktorom zapadajú aj samotné vozidlá. Plánovači vybrali vyloďovaciu pláž tesne pri úpätí Mount Suribachi, aj keď si boli vedomí, že vyloďujúce vojská tam budú pod priamou paľbou. Nedalo sa s tým ale nič robiť, na zvyšku pobrežia boli totiž strmé útesy.
Za deň "D" bol určený 19. február. Predinvázne ostreľovanie a bombardovanie bolo síce veľmi mohutné, Japonci však mali v podzemných tuneloch dobré krytie a utrpeli len minimálne škody. Keď vyrazili jednotky 4. a 5. divízie námornej pechoty k pobrežiu, japonskí obrancovia sa vôbec vojensky neozvali a vyčkávali, aby na seba neprilákali paľbu lodných diel. Až po vylodení sa Američania zrazu ocitli pod paľbou z takmer neviditeľných úkrytov, ktoré museli následne pracne ničiť plameňometmi, bazukami a náložami.
Postup bol zúfalo pomalý a straty veľké, navyše pred japonskou paľbou nebolo úniku – potomkovia samurajov mali pláže ako na dlani a strieľali po všetkom, čo sa pohlo. Obetami ničivej palby boli okrem vyloďovacích vozidiel i samotní ranení vojaci - čakajúci na medika či odvoz sa stávali ľahkou korisťou ostrelovačov.
Američania chceli najskôr Japoncom uštedriť smrteľnú ranu na Mount Suribachi, zaistiť si tým relatívny pokoj na plážach a až potom postupovať do severných častí ostrova. Podarilo sa im to však až štvrtý deň po vylodení, kedy sústredená námorná paľba, nálety lietadiel a pozemné útoky umlčali nepriateľské postavenia. Keď Japonci prestali opätovať paľbu, vyrazili po úbočí hory prieskumné hliadky a po ich návrate bola vyslaná podporná čata, aby obsadila vrchol. Vojaci so sebou niesli vlajku prevzatú z lode USS Missoula, ktorú hore hodlali víťazne vztýčiť.
Cestou nenarazili na odpor a bez ťažkostí dosiahli vrchol kráteru, kde zaujali palebné postavenie. Niekoľko vojakov priviazalo vlajku na trúbku, ktorú cestou našli a o 10:20 ju prvýkrát vztýčili nad Iwo-džimou. Tento akt pozdvihol morálku Američanov, zatiaľ čo Japonci ho niesli ako veľkú potupu.
Vzhľadom k tomu, že vlajka bola zle viditeľná, bola vyslaná rota E, aby ju vymenila za väčšiu. Tentoraz zapožičala vlajku tanková výsadková loď LST-779. S jednotkou vyrazil aj fotograf agentúry Associated Press Joe Rosenthal, ktorý vyfotografoval skupinu šiestich vojakov pri jej vztyčovaní. Tak vznikla asi najznámejšia americká vojnová fotografia, ktorá obletela celú krajinu, pričom samotné noviny s ňou na titulke boli vypredávané a musela byť niekoľkokrát učinená dotlač. Dostala sa až na stôl prezidenta Roosevelta, ktorého ihneď zaujala. Rozhodol sa preto, že ju využije na propagáciu vojnových dlhopisov.
Ozbrojená mašinéria USA spotrebovávala obrovské množstvo všetkých možných zdrojov, surovín a výrobkov. Navyše Spojené štáty ako krajina založená na slobode jednotlivca museli všetky výrobky priamo nakupovať a nemohli po vzore ZSSR či nacisitckého nemecka vytvoriť pracovné tábory. Jedinou cestou tak bolo pridávať do obehu nové peniaze, avšak za účelom potlačenia inflácie sa vytvorili tzv. vojnové dlhopisy (mali menšiu tendenciu výnosu a boli k dispozícií pre čo najširšiu skupinu obyvateľov), ktoré klasicky sprevádzalo burcovanie a odvolávanie na vlastenectvo.
Prezident nariadil stiahnutie šiestich vyfotografovaných vojakov z bojov a prevelil ich do USA. Tou dobou už však žili len traja z nich, Ira Hayes, John Bradley a Rene Gagnon. Ich ďalšou úlohou bolo cestovať po Štátoch a podporiť svojou prítomnosťou predaj vojnových dlhopisov. Pre samotných vojakov bol návrat späť obrovským šokom - zrazu sa stali superhviezdami, ľudia ich obdivovali ako hrdinov, vystupovali na vypredaných štadiónoch a guvernéri sa s nimi objímali pred kamerami. Tento marketinogvý ťah však mal nakoniec veľký úspech a na siedmu vojnovú pôžičku bolo upísaných neuveriteľných 24 miliárd vtedajších dolárov.
Americká pošta vydala v júli 1945 známku s vyzobrazením vztyčovania vlajky na Iwó-džime aj napriek tomu, že inak striktne dodržiavala pravidlo, že na známkach nebudú zobrazované žijúce osoby. Po ich uvedení do predaja stáli pred poštovými úradmi dlhé fronty ľudí, ktorí si ich chceli čo najskôr kúpiť.
Akonáhle skončila vojna, vrátil sa Hayes späť do civilného života. nikdy sa ale nevyrovnal s vojnovými zážitkami ani s tým, že bol neustále oslavovaný ako hrdina. Stále to bol tichý muž, ktorému vadili búrlivé oslavy a ceremónie. O vojne hovoril málo, ale nikdy nie s ľútosťou, bol hrdý na to, že bol príslušníkom námornej pechoty. V roku 1949 nakrúcal John Wayne film Piesky Iwó-džimy, v ktorom Hayes s Bradleym a Gagnon opäť vztyčovali vlajku na Mount Suribachi rovnako ako pred štyrmi rokmi. Niečo sa však zlomilo. Ira Hayes stále viac prepadal alkoholu, nebol schopný si nájsť trvalú prácu a žiť normálnym životom, prežíval ako poľnohospodársky pracovník či česač bavlny.
Paradoxne bol aj naďalej pozývaný na oficiálne oslavy a večierky, dokonca pózoval pri otvorení obrovského pamätníka bojov na Iwó-džime, súčasne sa však stále viac uzatváral do seba. Uniesť úlohu hrdinu pre neho bolo čím ďalej ťažšie. Veteráni síce mohli získať štátne štipendium na univerzite a armáda im prispievala na doliečenie vojnových zranení, ale ich psychický stav vtedy nikto nesledoval, a tak sa ich duševné zdravie, poznačené brutálnymi zážitkami v Tichomorí, postupne zhoršovalo.
Duševné poruchy sa prehlbovali a pre Hayesa, rovnako ako pre mnohých jeho spolubojovníkov, sa stala jediným bezpečným útočiskom fľaša alkoholu. Kedysi tichý a vzorný Indián sa premenil na agresora bez životného cieľa – bol 55-krát zatknutý za priestupky pod vplyvom alkoholu a jeho druhým domovom sa stala väzenská cela.
Večer pred smrťou, 23. 1. 1955, Ira Hayes popíjal a hral karty so svojimi dvoma bratmi a ďalšími Indiánmi v bare. Na druhý deň za mrazivého rána našli jeho telo ležať v kaluži krvi u zchátraného domu v jeho rodnom mestečku. Aj keď vzniklo podozrenie, že zomrel počas bitky, súdny lekár nakoniec vyniesol rozhodnutie, že smrť nastala bez cudzieho zavinenia vyčerpaním a snáď aj otravou alkoholom. Ďalšie policajné vyšetrovanie bolo preto zastavené.
Na pohrebe Ira Hayesa na Arlingtonskom národnom cintoríne sa zúčastnili aj posledný dvaja jeho spolubojovníci z fotografie a samotná vlajka, ktorú kedysi tak hrdo vztyčoval, teraz kryla jeho rakvu. Na cintoríne stále stojí bronzový pamätník verne zobrazujúci oných šesť mužov s námahou dvíhajúcich stožiar s hviezdnatou vlajkou. Dnes sú už všetci vojaci z najznámejšej snímky mŕtvi, ale v mysliach Američanov žijú naďalej ako symbol odvahy a túžby po víťazstve.
