Keď sa chuť po moci premení na genocídne praktiky.
V nasledujúcom článku si predstavíme rozpínanie Talianskeho kráľovstva na území Afriky (1869-1935). Jeho chuti odkusnúť si z tretieho najväčšieho kontinentu sveta a nastoliť na územiach dnešnej Etiópie, Eritrey, Somálska a neskôr Líbye tvrdý represívny režim, ktorý by pomohol prinávratiť Apeninskému polostrovu lesk rímskej ríše.
Etiópia – neúspešný pokus o nastolenie koloniálnej ríše
Okolo roku 1790, teda v čase, keď sa prvé benátske expedície osmelili navštíviť severovýchodné oblasti Afriky, žilo na celom čiernom kontinente pozdĺž pobrežia len pár desiatok tisíc Európanov, ktorí obchodovali s otrokmi, slonovinou a korením. Vnútrozemie doteraz zostávalo neprebádané a plné trblietavého bohatstva, na ktoré si "biely muž" čoskoro začal brúsiť zuby. Britské impérium, Francúzsko aj Osmanská ríša v Afrike vytrvalo expandovali, len ekonomicky slabé a roztrieštené Taliansko zostávalo dlho mimo hlavnej geopolitickej hry.
Až v roku 1869 bola vo Florencii založená Talianska geografická spoločnosť (Societá zemepisnom ca italiana) s jasnou a jednoduchou víziou: Taliansko ako kolíska modernej európskej civilizácie má morálne právo preniknúť do Afriky, obrátiť ju na kresťanstvo a prebudovať k obrazu svojmu, inak navždy zostane primitívnym kontinentom s divošským obyvateľstvom.
Rím si zatiaľ nemohol dovoliť drahé vojenské ťaženia, zvolil teda cestu postupného získavania vplyvu prostredníctvom katolíckych misií a obchodníckych osád. Vďaka britským spojencom, ktorí 17. novembra 1869 slávnostne otvorili Suezský prieplav, prenikali Taliani stále hlbšie do Červeného mora až k Adenskému zálivu a zakladali oporné body v povestnom "rohu Afriky". Súkromná spoločnosť Rubattino odkúpila od miestnych sultánov Assabský záliv a ostrov Darmakieh.
Z prímorskej dedinky Assab v dnešnej Eritrei Taliani urobili strategický prístav, pričom trinásť rokov na to tu na 700 kilometroch štvorcových vyhlásili prvú kolóniu, ktorá sa stala odrazovým mostíkom pre ďalšie vedecké a vojenské expedície. Domorodci na belochov hľadeli s veľkou nedôverou a mnoho výprav bolo ešte začiatkom osemdesiatych rokov neúspešných. Časté potýčky znamenali predzvesť desivého krviprelievania, ktoré bude trvať celé desaťročia.
Naopak, priateľského privítania sa Taliani dočkali v regióne Shew (stred dnešnej Etiópie, ktorá netvorila jednoliaty celok, ale niekoľko štátnych útvarov, medzi ktorými malo dominantné postavenie zjednotené habešské kráľovstvo), kde vládol pokrokový kráľ Menelik. Už niekoľko rokov u jeho dvora pôsobili misionári kapucínskeho rádu, biskup Guglielmo Massaja dokonca patril k váženým Menelikovým poradcom. Kráľ výmenou za zbrane poskytol návštevníkom takmer sto hektárov pôdy, na ktorých mohli belosi vystavať svoj prvý oporný bod.
V roku 1883 uzavrel s Talianmi spojeneckú zmluvu, ktorá mu zaručovala prísun modernej vojenskej techniky pre vlastné výboje, avšak na druhej strane dávala Talianom takmer voľnú ruku pri okupácii Eritrey. Menelik toho čoskoro začal ľutovať, ale Pandorinu skrinku už nedokázal zatvoriť. Ostatní vládcovia ho označili pre paktovánie s votrelcami za zradcu. Taliani kráľa formálne rešpektovali ako spojenca, avšak 5. februára 1885 bez jeho vedomia obsadili región okolo obchodného strediska Massawa - nad krajom Shew sa tak pomaly začali usádzať mračná.
Cisár Menelik využíval talianskych úspechov a postupne si vybavoval účty so všetkými protivníkmi. V marci 1889 navyše v jednej z bitiek so sudánskymi rebelmi zahynul spriatelený kmeňový cisár Yoannis IV. a Menelik bol ako najsilnejší lokálny vodca určený jeho nástupcom. Nič lepšie si európski "priatelia" nemohli želať.
Taliani následne donútili Menelika uzavrieť pakt, ktorý v amharčinskom jazyku hovoril o rovnoprávnosti signatárov a možnosti talianskych úradov zastupovať krajinu Habeš v medzinárodných otázkach, ak to uzná za vhodné. V talianskej verzii však zmluva hovorila niečo iné - cisárstvo dobrovoľne prijalo protektorát Talianska a automaticky mu postupuje riešenie všetkých svojich zahranično-politických problémov. Taliani na základe paktu tak stratili posledné zábrany a pustili sa do drancovania čierneho kontinentu. Cisár Menelik sa márne pokúšal vyjednávať s arogantnými partnermi, ktorí v skutočnosti už boli jeho koloniálnymi pánmi.
Drzé činy bielych mužov nakoniec v roku 1893 donútili Habešanov k povstaniu. Prepukla prvá z taliansko-habešských vojen. Menelik preukázal mimoriadne vodcovské schopnosti, postavil silné vojsko, vyzbrojené modernými francúzskymi a ruskými zbraňami a dvakrát pokoril jednotky talianskeho generála Oresta Baratieriho v krvavých bitkách u Amba Alagi a Macally. Následne však Baratier obsadil mestá Adigrat, Makalle a Adwa, pričom sa chválil, že "zaženie barbara Menelika späť do špinavej klietky". Na Apeninskom polostrove si tým síce vyslúžil povesť ľudového hrdinu, no to ale netušil, že Menelik proti nemu vyrazil do boja so 196 000 vojakmi.
Akonáhle dostal správy o valiacej sa mase nepriateľov, vydal Baratier príkaz k strategickému ústupu, avšak jeho armáda v extrémne náročnom a nezmapovanom terénu zablúdila. Habešania následne obkľúčili Talianov na 45 dní do smrtiaceho kotla, zásoby sa tenšili, vojakov kosili choroby. 1. marca 1896 kráľ Menelik v blízkosti Adwy plnou silou na zbedačeného nepriateľa zaútočil.
Taliani mali k dispozícii len štyri brigády o 14 519 mužoch, 551 dôstojníkov a 56 diel. O piatej hodine rannej prepukla bitka a už druhý deň popoludní bolo po všetkom. 289 dôstojníkov, 2 918 vojakov a 2 000 naverbovaných domorodcov z Eritrey u Adwy padlo – táto udalosť znamenala pre taliansky koloniálny systém pohromu. Cisár Menelik zakázal mučenie a popravy zajatcov, miesto toho nechal všetkých Talianov ponížene pochodovať až do Addis Abeby, kde habešský ľud oslávil triumfálne víťazstvo. Talianska vláda musela za prepustenie vojakov vyplatiť desať miliónov lír.
Európske štáty zmenili svoj postoj k habešskému cisárstvu a začali s ním jednať s patričnou úctou – ako krajinou, ktorá patrí k regionálnej veľmoci. 28. októbra 1896 Rím podpísal mierovú zmluvu, v ktorej uznal úplnú nezávislosť Habeša - nového symbolu boja afrických národov za slobodu.
Menelik zrušil otroctvo, nechal vybudovať prvé cesty a infraštruktúru, pričom vďaka zahraničným investíciám zmodernizoval krajinu. Talianska túžba po pomste za zničenie sna o koloniálnej ríši však nevyhasla. Keď 3. októbra 1935 zaútočilo 417 000 Mussoliniho vojakov z Eritrey a Somálska na Habeš, väčšina Talianov chápala agresiu ako satisfakciu za štyridsať rokov starú potupu. Habeš pod fašistickou nadvládou prežil šesť rokov barbarského teroru a drancovania. To už je však iná kapitola.
Africký roh – talianska agresia
Taliani mimo prenikania do Etiópie nezadržateľne postupovali aj z Eritrey do Afrického rohu. 26. júla 1888 talianske jednotky o sile 2 000 mužov okupovali bohatý Keren, na jeseň potom regióny Asmara, Seraya, pričom sa zamerali aj na úrodné kraje na východnom brehu rieky Jubb. Tie už však patril Keni, respektíve Britskému impériu, ktoré vyslalo na hranice početné jednotky.
Rím zatiaľ zavrhol ďalšiu expanziu a upevňoval moc na dobytých územiach. Taliani vnútili „zmluvu o ochrane“ trom sultanátom, ktoré sa 5. apríla 1908 spojili v protektorát Talianskeho Somálska s jasne vymedzenou hranicou k Britskému a Francúzskemu Somálsku (tzv. Džibuti). V čele nového útvaru stáli generálni guvernéri, ktorí sa po Mussoliniho nástupe k moci regrutovali z radov fanatických fašistov a zavádzali proti miestnemu obyvateľstvu rasistické až genocídne opatrenia.
Líbya – krajina zmenená na koncentračný tábor
Tripolisko a Kyrenaika, tvoriace dnešnú Líbyiu, patrili na konci 19. storočia medzi najzaostalejšie provincie Osmanskej ríše. Talianske firmy predovšetkým v Tripolise chceli ekonomicky expandovať a tlačili na vládu, aby perspektívne severoafrické pobrežie získala pod svoju kontrolu. Keď Francúzsko zabralo Tunis, ležiace len pár desiatok kilometrov od pobrežia Sicílie, tlak zosilnel. Líbya už nesmela padnúť do iných ako talianskych rúk. Vhodná medzinárodná príležitosť sa naskytla na jeseň 1911, keď Osmanská ríša prehrávala v oslobodzovacej vojne balkánskych národov.
Taliani opäť využili slabosti protivníka a kategoricky požadovali (kvôli ochrane svojich obchodných záujmov) odstúpenie oboch provincií. Keď sa nedočkali kladnej odpovede, vyhlásili sultánovi vojnu. Dňa 3. októbra 1911 sa 35 000 mužov vylodilo v Tripolise a behom niekoľkých hodín obsadilo mesto. Okupanti svižne postupovali po pobreží na Tobruk, Al Khums, Darnah a Benghází. Slabé osmanské jednotky sa rozpŕchli po púšti. Len pár veliteľov, napríklad zakladateľ moderného Turecka Mustafa Kemal (Atatürk), s podporou beduínskych náčelníkov kládlo krátkodobý odpor.
V októbri 1912 podpísali bojujúce strany vo švajčiarskom Lausanne mierovú zmluvu. Osmanský sultán sa vzdal Kyrenaika a Tripoliska v prospech Ríma, postavenie kalifa (najvyššieho moslimského vodcu) mu však naďalej zaručovalo dohľad nad náboženskými záležitosťami a dodržiavaním práva šaría. Talianom spadla do lona tučná korisť, ale problémy na seba nenechali dlho čakať. Kočovní bojovníci, zvyšky osmanskej armády a vplyvné obchodné spoločnosti sa nehodlali zmieriť s nadvládou Európanov a začali viesť partizánsky odpor.
Oddiely púštnych Sanusiov vedené Ahmedom aš Šarífom zvádzali s Talianmi prudké boje na Kyrenaike, vo Fezzanu i južnom Tripolisku. Prvá taliansko-sanusijská vojna v rokoch 1914-17 sa vyvíjala podľa aktuálnej situácie v prvej svetovej vojne. Kým Taliansko bojovalo na strane centrálnych mocností, Sanusiom prúdila početná materiálna pomoc od Francúzov z Tuniska, keď ale v roku 1915 Taliansko zmenilo bojujúcu stranu a pridalo sa ku krajinám dohody, púštni ozbrojenci začali talianskych vojakov zabíjať puškami nemeckej výroby.
Keď Taliani na začiatku roka 1916 obkľúčili povstaleckého veliteľa Šarífa v blízkosti Benghází, na poslednú chvíľu utiekol do Turecka na palube nemeckej ponorky. Jeho nástupca Idrís sa snažil do konfliktu vtiahnuť Britov s argumentom, že Taliani si robia nárok na Egypt a Suezský prieplav. Boje v Líbyi Rím nesmierne finančne vyčerpávali. V januári 1917 preto radšej uzavrel so Sanusimi prímerie - sľúbil rešpektovanie práv moslimov, autonómiu Tripolisu a politické slobody. Ponechal si však status protektora a čakal na vhodnejšiu chvíľu k prebratiu absolútnej moci.
Benito Mussolini v októbri 1922 pochodom na Rím ovládol Taliansko. Ako fašista nebol priaznivcom dohôd s menejcennými národmi a hneď v januári 1923 vydal rozkaz zaútočiť na tábory Sanusiov v blízkosti Benghází. Druhá vojna, trvajúca osem rokov, dostala chudobnú Líbyu na pokraj kolapsu. Hoci Taliani vypaľovali celé dediny, popravovali bojaschopných mužov a ženy mrzačili, víťazstvo zostávalo stále v nedohľadne. Sanusiov viedol brilantný a húževnatý stratég Umar al Mukhtar prezývaný Lev púšte (v roku 1981 o ňom bol natočený rovnomenný vojnový velkofilm, v hlavnej úlohe s Anthony Quinnom).
Mussolini v roku 1929 vyslal na rozpálenú africkú zem generála Rudolfa Grazianiho, ktorý sa stal iniciátorom všetkých neľudských činov. Krutý veliteľ nechal miestne obyvateľstvo zámerne vyhladovať, zabíjal beduínske stáda, bombardoval oázy. Pozdĺž hranice s Egyptom talianska armáda roztiahla nepriestupné bariéry z ostnatého drôtu, položila mínové polia a premenila tak Líbyu v jeden veľký koncentračný tábor.
Grazianiho beštiálne kolonizátorské metódy s úspechom prevzali jeho kolegovia v Somálsku, Eritrei a Etiópii. Fašisti doviedli teror v afrických kolóniách k dokonalosti. So zámerom pokoriť barbarov a za každú cenu prinavrátiť Taliansku stratenú slávu, zdecimovali celé miestne národy a kmene.
