Krvavý konflikt ideologicky nezmieriteľných bratov.
V nasledujúcich riadkoch si povieme niečo o Kórejskej vojne - jej príčinách, priebehu a dôsledkoch, ktoré nás v podobe atómového hríbu strašia dodnes.
Na konci 2. svetovej vojny, kedy sa Japonské cisárstvo otriasa v základoch a je len otázkou času, kedy kapituluje, sa pozornosť víťazných mocností obracia na bývalé kolónie „padlého samuraja“ ako na ďalší voľný priestor, ktorý je treba ideologicky vyplniť. Medzi dŕžavy „vychádzajúceho slnka“ (pod nadvládou Japonska od roku 1910) patrí aj Kórejský polostrov. O dôležitej strategickej bašte sa rozhodne už vo februári 1945 na Jaltskej konferencii – polostrov má spadať na dobu piatich rokov pod spoločnú správu víťazných mocností a potom sa stať nezávislým štátom. Ako sa však ukáže, dohody a podpísané zmluvy sa stanú len ďalším kusom papiera zadupaným do zeme pod ťažobou vypočítavosti, chamtivosti a vízie nekončiacej moci.
Týždeň pred kapituláciou Japonska totiž vypovedá Sovietsky zväz ostrovnému štátu vojnu a svojou vojenskou mašinériou začína obsadzovať kórejské územia na severe. Generál MacArthur (hlavný veliteľ vojsk USA v Pacifiku) však zareaguje rýchlo a navrhne Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu podľa 38. rovnobežky, proti čomu nemá Stalin žiadne výhrady. Na juhu vzniká pod záštitou USA krehká demokracia, naopak na severe komunistický totalitný režim, ktorý sa bude snažiť využitím sily prinavrátiť časy minulosti.
Kórejsky národ sa tak po japonskej okupácii nedočká vytúženej samostatnosti. Na území o rozlohe 220 748 km² sa začína pomaly budovať pandorina skrinka, po ktorej otvorení nastane jeden z najkrvavejších konfliktov studenej vojny.
Počas postupného pádu Japonského cisárstva začali na kórejskom polostrove vznikať rôzne politické zoskupenia či ľudové výbory, ktoré sa snažili svojimi aktivitami znova nastoliť suverenitu krajiny. Hlavným cieľom týchto zoskupení bolo odstrániť Japoncov a ich prisluhovačov z dôležitých úradníckych a politických postov. Túto očistu spoločnosti podporovali na severe aj prítomné sovietskej jednotky, pričom osobne pomáhali „zbedačenému proletariátu“ zbaviť sa utlačovateľov minulosti.
Do okruhu nepriateľov štátu sa však čoskoro dostali aj nevinní Kórejčania nepodporujúci červenú hviezdu, inteligencia či majetní veľkostatkári. Prvoplánové očistenie od japonského vplyvu sa tak rýchlo zmenilo pod taktovkou Rusov na brutálny očistec a nástup nového komunistického režimu. Na jeho čele mal stáť Kim Ir-sen, ktorý sa zo ZSSR vrátil späť do vlasti, kde bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy (doma inak neznámy človek, ktorý počas 2. svetovej vojny žil v Číne a Rusku). Vďaka podpore sovietskeho Ruska získaval mladý zapálený marxista na popularite, pričom sa mu dostalo toľko moci, že bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu v štáte i vlastnej strane. Stal sa tak jediným pravým vodcom severokórejského ľudu a začal si pomaly budovať svoj kult osobnosti – Čučche.
Situácia na južnej strane 38. rovnobežky však bola úplne odlišná. Američania so silnou antikomunistickou rétorikou okamžite zastavili aktivitu a vznik ľudových výborov. Začali podporovať stabilných veľkostatkárov a vplyvných ľudí na vrchole spoločenského rebríčka – v mnohých prípadoch aj samotných kolaborantov. Tento fakt podkopával kredibilitu Ameriky v regióne, ktorá do popredných pozícií tlačila prozápadne orientovaného aktivistu a politika I Sung-mana. Nestabilnú atmosféru mala na oboch stranách zažehnať Dočasná komisia spojených národov pre Kóreu, ktorá začala organizovať voľby na polostrove.
Demokratické princípy však Sever nechcel rešpektovať a komisiu nevpustil na svoje územie. V máji 1948 sa tak konali demokratické voľby iba v južnej časti polostrova, ktoré boli úspešné pre favorita I Sung-mana. Reakciou na vznik prezidentskej republiky boli ľudové voľby na severe a následný vznik Kórejskej ľudovodemokratickej republiky na čele s neohrozeným Kim Ir-senom.
Situácia tak bola pre obe mocnosti vyriešená. Koncom roka 1948 sa začali zo severnej časti Kórey sťahovať sovietske vojská, ktoré tu zanechávajú výzbroj a armádnych poradcov. Tí máju spoločne s vojenskou juntou dohliadať na 200 000 dobre vycvičených a živených mužov. Na druhej strane rovnobežky sa na jar 1949 sťahujú aj americké sily, tie však zanechávajú kórejskú armádu slabo vycvičenú i vyzbrojenú o sile približne 90 000 mužov. Týchto okolností chce využiť náčelník operatívy generálneho štábu Kórejskej ľudovej armády Ju Son-čchola a s povolením vodcu započal na jeseň roku 1948 prvé strategické plány na zjednotenie polostrova.
Tomuto ambicióznemu plánu požehnal i samotný Stalin, ktorý sa však odmietol podieľať na priamej vojenskej intervencii (bál sa rozpútania tretej svetovej vojny a jadrových zbraní) a miesto toho ponúkol technickú, logistickú a zdravotnú pomoc. Naopak, etnickí Kórejčania z Číny i samotní veteráni z partizánskych bojov z Pekingu vo veľkom narukovali do severokórejských ozbrojených síl. Začiatkom roku 1950 tak Severná Kórea prevyšovala svojho demokratického brata vo všetkých rozhodujúcich vojenských a strategických prvkoch.
Pred východom slnka, 27. Júla 1950, za podpory delostrelectva a letectva prekročili severokórejské vojská hranice južného suseda s jediným cieľom – opätovne zjednotiť rozdriapaný polostrov pod vedenie Komunistickej strany práce. Samotný Kim Ir-sen veril v rýchle a nekrvavé víťazstvo, nakoľko sa domnieval, že jeho vojaci budú vítaní ako osloboditelia spod nadvlády skorumpovaného kapitalistu I Sung-mana a samotné prekročenie 38. rovnobežky spôsobí masové povstanie obyvateľstva po celej krajine. Nestalo sa tak a juhokórejsky ľud sa rozhodol bojovať proti presile „červenému teroru“ a uhájiť si tak novonadobudnutú slobodu.
Pre porovnanie, podzemné vojsko Severnej Kórey čítalo cez 175 000 mužov, 150 tankov typu T-34 a až 172 vojenských lietadiel. Na strane druhej mala Južná Kórea len niečo cez 90 000 mužov, prakticky žiadnu obrnenú techniku a len pár desiatok ľahkých lietadiel (väčšina slúžila iba na tréning). Aj kvôli týmto neúprosným počtom bolo komunistické ťaženie v prvých mesiacoch vojny úspešné. Po troch dňoch dobyli severokórejské vojská mesto Soul a drvivé kliešte sa uzatvárali aj pri mestách Kesong, Čchungčchong, Inčchon a Kjonggi. Hoci sa blesková vojna, ľudové povstanie a destabilizácia politického systému nekonali, v strede augusta 1950 už bolo 90 % územia Južnej Kórey obsadené armádou KĽDR.
Vypuknutie konfliktu na kórejskom polostrove bolo pre USA a jeho spojencov veľkým prekvapením. Údiv však čoskoro vystriedal strach z komunistickej expanzie a tzv. Dullesovej pyramídy – myšlienky, že ak padne za komunistického ťaženia ďalšia krajina, vyvolá to lavínu radikálne ľavicových reakcií, ktoré by mohli mať pre svetovú stabilitu fatálne následky. Okamžite preto vláda USA evakuovala všetkých občanov západných krajín z vojnovej zóny a začala mladú demokratickú baštu zásobiť výzbrojou. Zároveň na apel OSN vzniká spojená armáda, ktorá má viest proti komunistickému agresorovi rázny protiútok.
