Niektorí miestni obyvatelia sa nechcú len pozerať na to, čo sa s ich krajinou deje a aktívne proti tomu bojujú.
To, v akom zlom stave je naše životné prostredie, netreba nikomu zvlášť pripomínať. Ide o globálny problém, pričom vo veľkej miere ho pociťujú aj krajiny známe ako exotické raje charakteristické svojou výnimočnou prírodou a druhmi v nej žijúcich. Odlesňovanie i záujmy developerov však „ležia v žalúdku“ mnohým miestnym obyvateľom, ktorí sa len s hrôzou pozerajú na to, čo sa s ich krajinou deje. Niektorí však neostanú len pri rečiach a kvôli jej záchrane riskujú životy.
Jedným z najstarších, najväčších a najrozmanitejších dažďových pralesov je i ten, ktorý sa nachádza na filipínskom ostrove Palawan. Prívlastok ako raj na zemi či najkrajší ostrov na svete nie sú prehnané. No práve ochrana jeho dažďového pralesa je jednou z najväčších ochranárskych priorít globálneho významu. To, čo ho ohrozuje, sú ťažba dreva, poľovníctvo i rýchla urbanizácia.
Organizácia Rainforest Trust upozorňuje, že medzi najohrozenejšie ekosystémy patria lesy okolo vrcholu Cleopatras Needle. Cieľom Rainforest Trust preto bolo vytvoriť spolu s miestnou organizáciu rezerváciu, aby sa zabránilo ničeniu týchto lesov. Lenže tlak na ochranu životného prostredia začali vyvíjať aj menšie skupiny populácie. Nazvať by sa dali aj environmentálnymi križiakmi. V lesoch číhajú na tých, ktorí tam nelegálne ťažia drevo. O tom, že táto ekologická misia, je mimoriadne nebezpečná, niet pochýb. Podľa agentúry AFP sú pre ekologických aktivistov jednou z najnebezpečnejších krajín na svete - hneď po Brazílii a Kolumbii - práve Filipíny. V predminulom roku ich malo byť zabitých, spolu s pracovníkmi mimovládnych organizácii a bežnými ľudí zaujímajúcimi sa o ochranu životného prostredia, najmenej 200. Úmrtia na Filipinách však narastajú.
„Odvetvia ako baníctvo, ťažba dreva či agropodnikanie šliapu po ľudských právach a podieľajú sa na rozhodnutiach, ktoré ničia krajinu a životné prostredie,“ povedal Billy Kyte z medzinárodnej organizácie Global Witness.
Medzi lídrov miestnych environmentálnych križiakov patrí Efren ‘Tata’ Balladares, bývalý polovojenský vodca. Spolu so svojou skupinou „loví“ ľudí podieľajúcich sa nelegálnej ťažbe dreva. Keď niekoho chytia, nasleduje otázka, či má povolenie a či je jeho píla registrovaná, spolu s dokladom o jej skonfiškovaní. A hoci sa ich podarilo od založenia skupiny PNNI pred skoro 20 rokmi zhabať 700, križiaci občas natrafia aj na mŕtveho aktivistu.
V septembri minulého roka zavraždili napríklad takmer 50-ročného Rubena Arzagu. „Ak sa táto nezákonná činnosť nezastaví, myslím si, že skôr ako sa moja najmladšia dcéra stane dospelou a bude mať vlastnú rodinu, zmiznú všetky tieto veľké stromy,“ povedal asi pol roka pred svojou smrťou. Kyte z Global Witness sa vyjadril, že zainteresovaní občania sú ochotní riskovať životy, aby chránili životné prostredie. „Je to nesebecká a odvážna úloha, ktorá by mala byť oslavovaná,“ povedal.
Boj za svoju krajinu zahájili aj domorodí obyvatelia Kolumbie. Po viac ako 50-ročnej vojne v tejto krajine síce prišlo k istým dohodám, no konflikt zanechal stopy i na životnom prostredí. Odlesňovanie či chemické znečistenie spôsobené ilegálnou ťažbou sú niečím, čo trápi uvedomelú časť obyvateľstva. Aktivisti fungujúci pod heslo „obnovenie Matky Zeme“ chcú získať späť pôvodnú pôdu z cukrových plantáží či turistických rezortov.
Podľa domorodcov by sa navyše nemalo žiť v takom hojnom počte v blízkosti posvätných miest, v kopcoch a najmä v blízkosti jazier, mokradí či vodopádov. „V horách je nás príliš veľa. Ale to nie je dobré, pretože si zničíme vodné zdroje,“ povedal Eduin Mauricio Capaz zo združenia miestnych samospráv. Prezident Juan Manuel Santos sa problém snaží riešiť vymedzením väčšieho počtu chránených území a kvôli ochrane lesov spolupracovať s armádou.
Ale záujmy ochrancov životného prostredia narážajú na opačné skupiny, v dôsledku čoho je napríklad údolie Cauca jedným z najnebezpečnejších miest. Proti obhajcom životného prostredia a novinárom stoja drogové gangy či súkromné bezpečnostné firmy. Počet zavraždených aktivistoch sa dá rátať na desiatky. Na strane aktivistov nestojí ani polícia, preto hovoria o zhoršení stavu po tom, čo sa prijala mierová dohoda po vojne.
„Čoraz viac ľudí vstupuje do nášho územia, nárokujú si na pozemky, čiastočne aj preto, že vláda udeľuje viac úľav pre ťaženie a využívanie vody,“ posťažoval sa Hermes Pilicue zo skupiny Nasa. „Teraz, keď nie je vojna, môžeme sa viac sústrediť na oslobodenie Matky Zeme. Tažobný priemysel a monokultúra sú v rozpore s naším presvedčením. Ľudia tu si uvedomujú, čo sa deje inde vo svete. Vieme, ako sa klima mení. Vieme o kontaminácii krajiny. Nechceme to,“ vysvetlil miestny koordinátor pre ľudské práva Eduin Mauricio Capaz.
