Bojovníčky, ktoré boli možno odvážnejšie ako ostatné ženy a svojimi činmi písali históriu.
Ženy to nemali v priebehu dejín jednoduché, o tom niet pochýb. Či už išlo o ich zrovnoprávnenie s mužmi, možnosti vzdelania, volebné právo alebo vôbec vyjadrovanie názorov, presadiť sa vo svete mužov bolo veľakrát skôr utópiou ako realitou. V hŕstke týchto nežných stvorení však existovali osobnosti, ktoré boli možno odvážnejšie ako ostatné, možno sa niekedy nevedome dostali na dráhu bojovníčiek, no role sa zhostili bravúrne. Svojimi činmi sa zapísali do dejín, a inšpiráciou sú nám dodnes. Prinášame ti štyri ženy, každá s inými zásluhami, no všetky spája na svoju dobu nevšedná odvaha.
Malála Júsufzajová - „Extrémisti sa kníh boja, sila vzdelania ich desí. Kniha a pero, to sú naše najsilnejšie zbrane“
Narodila sa v Pakistane, bojovala za ľudské práva a predovšetkým za vzdelanie žien, odhodlala sa slovne vystúpiť proti Talibanu, ktorý v tej dobe okupoval jej krajinu, prežila extrémny útok ozbrojenca a stala sa najmladšou držiteľkou Nobelovej ceny. Takto v krátkosti sa dá povedať príbeh ženy, ktorá sa v tak mladom veku, v tak nebezpečných podmienkach nebála vyjadriť svoj názor. Avšak asi nie každému by bol osud tak naklonený ako 15-ročnej Malále. Zázračne prežila útok muža, ktorý jej trikrát strelil priamo do hlavy v školskom autobuse. Previniť sa mala svojimi názormi o vzdelaní žien. Prekonala vážnu operáciu lebky a plastiku tváre. Keď nastúpila na školu v Birminghame, vznikla na jej podporu petícia, vďaka ktorej sa stala najmladším človekom nominovaným na Nobelovu cenu mieru v dejinách. V roku 2014 túto cenu aj získala práve za jej boj za práva dievčat a žien. Ako 16-ročná už rečnila pred OSN v New Yorku, kde apelovala na to, koľko detí nemá ani len základné vzdelanie. Jej známy výrok bol: „Extrémisti sa kníh boja, sila vzdelania ich desí. Kniha a pero – to sú naše najsilnejšie zbrane“.
Rosa Parksová - „Chcela by som, aby si ma ľudia pamätali ako osobu, ktorá chcela byť slobodná… aby aj ostatní mohli byť slobodní.”
Prezývali ju aj Prvou dámou občianských práv. 52-ročná Afroameričanka tak, ako v iný bežný deň cestovala domov v autobuse. Odmietla sa postaviť a uvoľniť miesto belochovi, za čo bola v decembri 1955 zatknutá a pokutovaná. Segregácia a rasová diskriminácia v USA v 50. rokoch 20. storočia bola v južných štátoch normálnym javom. Vtedy dokonca platil zákon, že v prednej časti autobusu mohli sedieť len bieli. Táto udalosť vzbudila veľký rozruch a bojkot mestskej dopravy Afroameričanov v Montgomery v Alabame. Protest proti rasovej segregácii v mestskej doprave trval 381 dní, zúčastnila sa ho väčšina čierneho obyvateľstva a teda asi 50 000 ľudí, a Rosa Parksová sa stala osobnosťou hnutia za občianske práva v USA. Jedným z hlavných iniciátorov tohto protestu bol aj Martin Luther King.
Mary Wollstonecraftová - „Svet potrebuje spravodlivosť, nie dobročinnosť.”
Žila v 18. storočí a už vtedy šokovala verejnosť svojím vyhlásením o rodovej rovnosti. Revolučné tvrdenie, že ženy by mali byť považované za racionálne bytosti rovné mužom, bolo v tej dobe neprípustné. Mary istú časť svojho života strávila v Paríži a na vlastnej koži zažila priebeh Veľkej francúzskej revolúcie, okrem iného aj popravu kráľovského páru. Do dejín sa zapísala predovšetkým ako spisovateľka, feministka a sociálna reformátorka. Po rozchode so svojím druhom odišla do Londýna, kde o pár rokov zomrela na následky popôrodnej horúčky. Prínos tejto revolucionárky bolo dielo Obhajoba práv žien. Jej práca je jedným z vôbec prvých spisov, ktoré požadovali rovnoprávnosť žien a ich právo na vzdelanie.
Florence Nightingale - „Ako málo sa dá urobiť, keď našu dušu ovládne strach.“
Do dejín sa zapísala ako tá „dáma s lampou”. Florence bola vychovávaná v zámožnej rodine a už ako dospievajúca slečna vynikala nevšednou cieľavedomosťou. Rodina sa zaslúžila o jej výborné vzdelanie a to v mladej Florence len posilnilo túžbu, byť pre tento svet prospešná aj inak, ako stať sa matkou detí. Aj napriek dlhému protestu svojej rodiny sa stala zdravotnou sestrou a vďaka tomuto poslaniu, pre ktoré sa rozhodla, prišla k nemalým zásluhám. Počas Krymskej vojny priviedla do Osmanskej ríše 38 dobrovoľníčok, ktoré vyškolila na ošetrovateľky. Na mieste, kde bola zdravotná starostlivosť vo veľmi zúfalom stave, zriadila nemocničný stan, kde ošetrovala vojakov. Zaslúžila sa o zlepšenie celkovej hygieny, a tým pádom zníženie úmrtnosti. Stala sa príkladom nielen pre Anglicko, ale pre celý svet. Vynikala dokonca v matematike či chémii, čo sa odrazilo aj na jej schopnostiach. Florence neskôr v Británii zriadila prvú školu ošetrovateľstva a dokonca obdržala od kráľovnej Viktórie Kráľovský Červený kríž. Ako prvá žena sa dostala do Rádu za zásluhy britského impéria. Na jej počesť je v Británii 12. máj oslavovaný ako Medzinárodný deň zdravotných sestier.
