Dokázala skĺbiť umenie a šport, čo pokladá za splnený sen.
Mladá a sympatická Janka Danková dokázala vo svojom živote spojiť dve veci, ktoré ju nadovšetko bavia. Talentovaná ilustrátorka, ktorej tvorbu môžeš sledovať aj na jej Instagrame, prichádza denne do kontaktu s hráčmi hokejového klubu Dukla Trenčín a za bránami zimného štadióna zohráva dôležitú úlohu. Aké úsmevné príhody porozprávala zo šatne a aj to, ako sa k netypickému povolaniu dostala, si prečítaj v rozhovore s ňou.
Ahoj Janka, na úvod skús povedať päť vlastností, ktoré ťa najviac vystihujú.
Veľmi ťažká otázka len úvod. Vsádzam ale na komunikatívna, vždy s úsmevom na tvári a teda dobre naladená, čo je miestami až podozrivé, (smiech) v rámci práce s obrovským zmyslom pre detail. Tiež sa považujem za človeka zodpovedného a neustále improvizujúceho.
A teraz povedz, ako a pri čom ich v živote využívaš. Čomu sa venuješ?
V konečnom dôsledku môžem povedať, že všetky atribúty ma sprevádzajú v tom klasickom každodennom živote. Súčasne sú ale neodmysliteľnou súčasťou mojej práce, keďže sa venujem športovej žurnalistike. Ak som to dobre spočítala, teraz v septembri mi odštartovala siedma sezóna, čo pôsobím v hokejovom klube Dukla Trenčín. Spočiatku popri štúdiu som to brala ako možnosť na voľnočasovú aktivitu, občas som napísala nejaký ten článok, spravila rozhovor. Popri práci v televízii to bola skvelá skúsenosť. S odstupom času, hoci som si niekoľkokrát povedala, že „toto je už moja posledná sezóna“ (smiech) som v klube akosi zakotvila a začala si zvykať na život s dvadsiatimi mužmi. (smiech)
Vyštudovala si vysokú školu. Akú? Ako využívaš svoje vzdelanie?
Štátne skúšky na prvej vysokej škole som mala z pedagogiky a detskej psychológie, tieto poznatky môžem teraz smelo využívať pri hráčoch. (smiech) Následne som sa rozhodla zdokonaliť ešte v anglickom jazyku a vsadila som tak na denné štúdium na City University of Seattle v Trenčíne, na čom mal svoju zásluhu aj univerzitný hokejový tím Gladiators Trenčín. A ako využívam v praxi svoje vzdelanie? Myslím si, že vysoká škola v prvom rade formuje človeka ako osobnosť, učí ho zodpovednosti, čestnosti a schopnosti využívať svoj čas a potenciál naplno. Ako to už študent príjme, je na ňom. Ja osobne využívam vo svojom každodennom živote práve toto, nie poznatky ako také – ale to je rozhodne aj tým, že nepracujem v oblasti, ktorú som vyštudovala.
Zakotvila si v Trenčíne. Čím je toto mesto pre teba výnimočné?
Celý život bývam kúsok od Trenčína, do tohto mesta som chodila na strednú školu, dokonca počas štúdia na prvej univerzite som po dvoch rokoch vsadila radšej na každodenné dochádzanie. Okrem klasiky, ktorá sa podpísala pod tú výnimočnosť, a teda rodiny a priateľov, svoje zohráva aj mesto ako také, čo ľuďom ponúka. Samozrejme, ide predovšetkým o hokejové a futbalové dianie, súčasne napríklad zbožňujem, keď môžem prísť do športového podniku Desperado, kde si oddýchnem pri pozeraní športového zápasu na obrovskej projekcii, prípadne si tam zahrám FIFU, ktorá mi však vôbec nejde (smiech). Toto sú tie drobnosti, ktoré keď sa poskladajú dokopy, urobia na mňa obrovský dojem.
Ako sa u teba vybudovala láska k športu?
Nikdy som nebola k aktívnemu športu nejako vedená. Samozrejme, s priateľmi či susedmi sme sa vedeli zahrať na ulici či ihrisku, ale tam to začínalo i končilo. Nakoľko som ale vyrastala pri staršom bratovi, tá záľuba k športom rástla spolu so mnou. Keď tatino vzal jeho na hokej, išla som aj ja. Úprimne, ako malá 8-ročná som ani len netušila o nejakých herných pravidlách, hlavné bolo, že sa niečo deje a ľudia sú plní emócií. (smiech)
Písanie. Pre niekoho hotová veda, pre niekoho koníček. Ako to máš ty? O čom najčastejšie píšeš?
Písanie je pre mňa určitá forma pohody a práca súčasne. Za tie dlhé roky sa u mňa vystriedalo obrovské množstvo tém, keď som ale zakotvila v hokejovom klube, práve hokej sa stal tou témou číslo jeden. Samozrejme, sú potrebné mediálne výstupy zamerané na hru či jej hodnotenie, no ja osobne mám rada, keď môžeme fanúšikom ponúknuť niečo viac. Niečo, čo by sa inak nedozvedeli, niečo, čo ich pobaví. Aj preto sa v poslednom období snažíme ponúknuť aj nejaké zábavné videá či články.
Čo všetko v Dukle robíš? Aké sú tvoje kompetencie?
Skúsim to zhrnúť do pár slov – obsah webu, sociálne siete, komunikácia s médiami. Inak povedané mať neustále vo všetkom prehľad, byť v kontakte s hráčmi či trénermi a následne poskytovať informácie verejnosti.
Kde a ako si získala potrebné zručnosti?
Ako som už spomínala, v klube som sa začala nazvime to motať ešte počas štúdia na vysokej škole. Napísala som nejaký rozhovor či report, ten si následne prečítal starší kolega, prípadne ho editoval, a následne uverejnil na webe. Dlhé roky som takto fungovala, len aby som získala potrebnú prax. Pre ľudí bolo často nepochopiteľné, prečo som to všetko robila zadarmo, no ja som vedela, že o pár rokov skončím vysokú školu a budem potrebovať zručnosti, vďaka ktorým sa budem môcť posunúť vpred. Diplom so samými A-čkami môže mať každý, ja som radšej vsadila na prax, zručnosti a aklimatizovanie sa do „hokejového sveta“.
Ako ťa na začiatku prijali hráči v kabíne, predsa len, sama žena s dvadsiatimi chlapmi, to nie je vôbec sranda.
Práve, že to je sranda (smiech). Tie moje začiatky pred niekoľkými rokmi boli, samozrejme, nesmelé. Veď si len predstavte ako ide 18-ročné dievčatko robiť rozhovor s „veľkým hokejistom“, najskôr si hodinu pripravuje otázky, ktoré napokon aj tak zabudne. Časom sme si ale, myslím si, na seba zvykli a hoci sa nám každý rok hráči menia, už som sa naučila, že ich musím postaviť pred hotovú vec. Chlapcov v súčasnom kádri si len a len pochvaľujem. Sú milí, vždy ochotní a zdravo drzí. Už som sa aj ja naučila, že si pred nimi musím dávať pozor na to, čo poviem, prípadne akú fotku si dám na Instagram, lebo oni striehnu ako supy, človeku nič nedarujú a vedia rypnúť, že by som ich niekedy najradšej bila (smiech).
Do akej miery s nimi spolupracuješ?
Sú to pravidelné články zamerané na konkrétne zápasy, ku ktorým sa hráči vyjadrujú, ale tiež len pomerné jednoduché rozhovory, prostredníctvom ktorých ich môžu fanúšikovia lepšie spoznať. Najnovšie sme dokonca vsadili aj na tvorbu videí, v ktorých sme najskôr chlapcov preverili v rámci poznania klubu, následne už hráči navzájom na seba bonzovali. Prezrádzali kto najviac láme ženské srdcia, kto má najlepší štýl či účes. Išlo o obyčajnú zábavku pre fanúšikov.
Čo ti na nich najviac prekáža a čo máš na nich najradšej?
Nevadí mi na nich zrejme vôbec nič. Sú totiž na jednej strane vždy ochotní pomôcť či spolupracovať, na strane druhej, ako som už uviedla, zdravo drzí. Celkovo mi ale na nich veľmi vyhovuje ich štýl humoru, čo ale platí zrejme vo všeobecnosti o mužoch. Vedia do seba rýpať, nadávať si, podpichovať sa, ale nikdy sa na seba neurazia. Keď som si pri točení jedného videa do hráča rypla, že čo to má preboha za vlasy, prečo nie je učesaný, tak sa začal smiať a spontánne vymýšľať ako mi to vráti. Keby som sa toto isté opýtala nejakej ženy, pravdepodobne by nasledoval niekoľkominútový monológ o tom, že to má najnovší strih podľa módy v zahraničí, od exkluzívneho kaderníka, ktorý vôbec nebol lacný a podobne (smiech). V konečnom dôsledku je ale najhlavnejšie vedieť si udržať akýsi odstup, vytvoriť pomyselné hranice. V rámci práce s nimi otvorene komunikovať, no keď sa zatvoria dvere na zimáku, každý si ideme svojou cestou.
Máš s hráčmi nejaký úsmevný zážitok, s ktorým by si sa podelila?
Mám taký dojem, že všetky chvíle s nimi sú úsmevné (smiech). Radšej nebudem cielene vyťahovať žiadne zážitky, lebo by som im tým len pripomenula nejaké tie momenty, a už zase by to bolo použité proti mne (smiech). Rozhodne ale bolo veľmi fajn, keď som niekoľkých z nich pred tromi týždňami v rámci spolupráce s AS Trenčín vzala na futbal. Úplne mi stačilo počúvať ich komentovanie hry, ktorým sa snažili napodobniť športových trénerov a odborníkov, ktorých máme plné tribúny.
Okrem práce za počítačom a s hráčmi sa rada zavrieš sama do izby a tvoríš. Čomu sa venuješ okrem hokeju?
Maľujem. Je to druh relaxu, kedy je človek sám so sebou a prípadne s dobrou hudbou. Výsledkami tejto činnosti sú buď ilustrácie do knižiek, obrazy na výstavu, alebo práce, ktoré sú tvorené priamo pre konkrétnych ľudí. Pred niekoľkými mesiacmi som odštartovala edíciu ilustrácii s názvom „držím svoj svet pevne v objatí“, ktorá pozostáva z personalizovaných portrétov, pričom vždy daná osoba objíma to, čo má rada, čo vystihuje jej najväčšie záľuby, vášne či životný štýl. Medzi ľuďmi je táto edícia veľmi obľúbená a hoci pôvodne išlo o ilustrácie na akvarelový papier, už vznikajú aj v digitálnej podobe či ako obrazy. Ten najväčší, takmer meter veľký, už visí v kozmetickom salóne Allegria v Žiline.
Aké máš plány do budúcnosti? Vyhovuje ti fungovať takto, alebo by si chcela zmeniť nejakým spôsobom svoj pracovný život?
Keby mi nevyhovoval a chcela by som ho zmeniť, už by som to dávno urobila. Ak totiž o niečom snívam a chcem niečo dosiahnuť, neodkladám to na „zajtra, o týždeň, nový mesiac či na ďalší rok“. Vyhovujú mi veci tak, ako sú, a cítim sa šťastná. V rámci môjho „športového ja“ som spokojná, avšak mnohé športové kluby si plne neuvedomujú váhu pôsobenia na webe a sociálnych sieťach, preto často zamestnancov v oblasti marketingu nemajú, a ak aj áno, rozhodne nie na fulltime. Jedného dňa by som sa tiež rada vrátila späť do televízie. Nie je to cieľ, len možnosť, ktorá ak by prišla, tak by som neváhala. Čo sa týka tvorby, pripravujem nový obsah na svoj web, prostredníctvom ktorého by som chcela motivovať k tvorbe ďalších – či už cez nejaké postupy alebo rozhovory s umelcami a šikovnými ľuďmi. Nechcem, aby sa ľudia len pozreli na môj web či Instagram, na ktorý pridávam fotky svojej tvorivej činnosti, a povedali si „hmm, toto je pekné“, ale aby ich to inšpirovalo a sami sa pokúsili niečo tiež vytvoriť.
Plníš si svoj sen, spojila si dve vášne do jednej a nazývaš to prácou. Čo by si na záver odkázala dievčatám, aby sa im to podarilo tiež?
Nech už snívajú o čomkoľvek, aby nečakali na ideálnu príležitosť, ktorá im otvorí dvere do sveta šťastia. Tú príležitosť si musí vydobyť a dokonca často i vytvoriť každý jeden z nás sám. Videla som to sama na sebe, keď som sa dlhé roky venovala písaniu len kvôli získaniu praxe, či keď som maľovala prvé obrazy, ktoré by som teraz po niekoľkých rokoch nezavesila do izby ani najväčšiemu nepriateľovi. (smiech) Ono to už znie ako nejaké obyčajné klišé, ale ak niečo človek naozaj chce, tak nech si miestami až tvrdohlavo ide za tým! Veľmi sa mi páči myšlienka Walta Disneyho, a síce „ak o tom dokážeš snívať, dokážeš to aj uskutočniť“.
Ďakujeme Janke za milý rozhovor. Pokiaľ máš tip na zaujímavú ženu, pošli nám mail na [email protected]
