Vilda Jakš patril medzi najlepších boxerov vtedajšej doby.
Český, ale aj slovenský box vychoval v minulosti veľké množstvo talentovaných boxerov, avšak len malé množstvo z nich sa dokázalo presadiť aj inde ako na domácej scéne. Vildovi Jakšovi sa to však v 30. rokoch minulého storočia podarilo, keď sa stal mimoriadne populárnym nielen doma, ale aj v zahraničí. Vo Francúzsku odboxoval niekoľko výborných zápasov, Francúzi ho zbožňovali a svojej rodnej zemi robil najlepšiu možnú reklamu. Po vypuknutí vojny neváhal a pridal sa k slávnej 311. československej bombardovacej peruti RAF. Pôsobenie v nej sa mu však stalo osudným.
O boxe sa zvykne hovoriť aj ako o športe džentlmenov. Český boxer, viacnásobný majster Československa a vicemajster sveta z roku 1935 - Vilém Jakš, ním bezpochyby bol. Budúca hviezda ringu sa narodila v obci Bratčice, neďaleko Brna. Detstvo v harmonickom prostredí českého vidieka však nebolo úplne najjednoduchšie. Keď mal 6 rokov, jeho otec padol v prvej svetovej vojne a všetci príslušníci rodiny mali čo robiť, aby sa uživili. Už ako starší sa rozhodol odísť za strýkom do Prahy, kde sa vyučil za čalunníka a začal navštevovať tamojší boxerský klub.
Jeho výnimočný talent na box sa okamžite prejavil. Medzi amatérmi vyhral majstrovstvá republiky a dostal sa do reprezentácie. Netrvalo teda dlho, kým si ho vyhliadli aj manažéri a začal boxovať profesionálne za peniaze. A keďže bol v tom mimoriadne úspešný, mohol tak finančne vypomáhať svojej rodine v Bratčiciach. Úspešne rozvíjajúcu sa kariéru na chvíľu pozastavila vojenská služba. Avšak po jej konci bol snáď ešte silnejší ako kedykoľvek predtým. A keď zvíťazil v súboji s ďalšou legendou - Františkom Nekolným o titul majstra Československa v strednej váhe, tak nebolo o jeho kvalite žiadnych pochýb.
V rokoch 1932 až 1935 ťahal fenomenálnu sériu bez prehry. Premožiteľa nenašiel ani v jednom z 28 zápasov. Nemožno sa preto čudovať, že sa z neho stala uznávaná osobnosť. V Prahe bol považovaný za veľkú celebritu, zapĺňal titulky všetkých možných časopisov a pohyboval sa medzi smotánkou. A vzhľadom na to, že bol nielen úspešný, ale ešte k tomu aj výborný spoločník, nemal núdzu ani o ženy. Zblížil sa napríklad s maďarskou herečkou Käthe von Nagy, ktorá bola obsadzovaná do talianskych či francúzskych filmov. Bolo to práve Francúzsko, kde Vilda Jakš bojoval ako prvý Čechoslovák o titul majstra sveta. Parížsky palác, do ktorého sa vtedy zmestilo až 20-tisíc divákov, bol svedkom Jakšového zápasu proti domácemu Marcelovi Thilovi. Tento súboj sa zapísal do histórie.
S francúzskym súperom ponúkli takú šou, aká nemala na vtedajšie pomery obdoby. Ich vzájomná konfrontácia trvala neuveriteľných 14 kôl, pričom Thil dával českému borcovi poriadne zabrať. Niekoľkokrát ho poslal na podlahu, ale on sa vždy dokázal postaviť a odvážne vzdorovať naďalej. O všetkom rozhodol až hodený uterák do ringu, ktorý ukončil dlho trvajúci zápas. Aj napriek tomu, že Vilda Jakš nebol domácim bojovníkom, tak hala ho odmenila obrovským potleskom a francúzska tlač na jeho výkon písala ódy. Okrem toho, pochválil ho aj samotný majster sveta Thil, ktorý mu tipoval krásnu budúcnosť. Predpoklad mu však nevyšiel. Vo zvyšku kariéry bol už len polovičný a prehrával omnoho viac zápasov, akoby sa čakalo. Návrat na stratené pozície mohla znamenať ich spoločná odveta, ktorej boli obaja naklonení. Všetky plány však pohltila blížiaca sa vojna.
S nemeckou okupáciou sa vyrovnával len veľmi ťažko, a tak sa v roku 1940 rozhodol odcestovať do Talianska, kde fingoval zápas. Odtiaľ zamieril do Francúzska ku leteckej skupine v Agde. Po tom, ako bola krajina galského kohúta dobytá, presunul sa do Veľkej Británie. Tam zakotvil v dobre známej 311. čs. bombardovacej peruti RAF. Pre tento krok sa rozhodol aj napriek tomu, že jeho snúbenica Käthe von Nagy ho požiadala o to, aby s ňou ostal na Francúzskej riviére. Kráľovské letectvo malo kritický nedostatok palubných strelcov a keďže táto pozícia nevyžadovala nejaký zdĺhavý výcvik, úspešný pästiar sa rozhodol prihlásiť ako dobrovoľník.
Ani tu však nezabudli na jeho boxerské nadanie. V kuloároch RAF sa šeptalo, že posádky zorganizovali exhibičný zápas medzi ním a tým najlepším pästiarom z britského letectva. Lenže keď zbadal v ringu rodáka z Bratčíc, od strachu sa z boja rozhodol radšej utiecť. Primárnou Jakšovov úlohou však bolo lietanie. Svoje miesto našiel v streleckej veži dvojmotorových Wellingtonov, ktoré na operačné lety lietali nad okupovanou Európou. Takto lietal rok, než prestal a začal inštruovať strelcov. Určití ľudia mu to ale vyčítali a za jeho chrbtom o ňom tvrdili, že je zbabelý. Z tohoto dôvodu sa rozhodol na palubu lietadiel vrátiť. Tentoraz mala peruť za úlohu vyčistiť pobrežie od nemeckých ponoriek. S novými štvormotorovými liberátormi, ktoré mali moderné radary schopné objaviť aj sebemenšie vysunutý periskop ponorky, to mala byť "brnkačka".
Na svoj vôbec prvý operačný let leteli 21. augusta. Jakšove pocity pred odletom najlepšie vystihuje kniha Miroslava Vilda: Osud byl mým přítelem. Bol to práve radiotelegrafista Miroslav Vild, ktorý s ním hovoril ako jeden z posledných pred smrťou. Legendárny boxer mu povedal, že si chce urobiť len zopár letov, aby mu nikto nemohol vyčítať, že nebojuje. Okrem toho mu tiež dôverne prezradil, že má strach z lietania. A aj keď nemusel, rozhodol sa aspoň tie tri lety vydržať. Nanešťastie, neurobil ani len ten jeden. Počas letu nad Biskajským zálivom, nachádzajúcim sa medzi Pyrenejským polostrovom a juhozápadným pobrežím Francúzska, boli napadnutí nepriateľskými stíhačmi. Kapitán liberátoru Jindřich Breicetl a ďalších 7 členov posádky vrátane slávneho pästiara bojovalo statočne, ale proti presile Messerschmittov nemalo žiadnu šancu. Liberátor ani telá osemčlennej posádky sa nikdy nenašli. Vilda Jakš mal vtedy stále len 33 rokov. Ich mená sú uvedené na pamätníku v anglickom Runnymede. Ten je venovaný všetkým tým, ktorý sa zo svojich letov už nevrátili.
Na jeho rodnom dome je takisto pamätná doska s dvoma ďalšími menami. Okrem jeho otca, ktorý padol počas prvej svetovej vojny, je na nej aj meno brata Jozefa. Ani jemu osud neprial, keď ako člen odbojovej skupiny padol v koncentračnom tábore v Mauthausene. Najväčšiu spomienku ale legendárnemu boxerovi a vojenskému hrdinovi zároveň vystavil film Jaroslava Soukupa z roku 1986 Pěsti ve tmě. Hlavná postava filmu sa síce menuje Vilda Jakub, ale snímka s niekoľkými zmenami kopíruje skutočný príbeh obľubeného pästiara. Marek Vašut postavu stvárnil mimoriadne dôveryhodne, keďže pozorovatelia neverili tomu, že nie je boxerom aj v skutočnosti. Vo filme je však vidieť určitú podobnosť s americkým Rockym. Je tam niekoľko spoločných motívov, avšak Marek Vašut ako Vilda Jakub je predsa len svojský. Film o hviezdnom pästiarovi sa určite oplatí vidieť. Okrem tohto kvalitného snímku sa dostalo Jakšovi ešte ďalších pôct. V roku 1991 bol in memoriam povýšený do hodnosti podplukovníka a dočkal sa aj uvedenia do siene slávy českého boxu.
