Pád 269 rokov trvajúceho šógunátu.
V nasledujúcich riadkoch si povieme niečo o dôležitej historickej križovatke Japonska. V rokoch 1868 až 1869 totiž prebieha na „zázračnom súostroví“ krvavá vojna medzi vládnucim šógunátom Tokugawa a cisárskou stranou, ktorá sa snaží všemožnými prostriedkami navrátiť moc synovi nebies. Na pozadí celého konfliktu prebieha aj otázka o budúcom smerovaní Japonska, jeho industrializácií, pozápadňovaní a izolovanosti.
Píše sa rok 1854 a na "božskom súostroví" sa aj napriek vyhrážkam a zastrašovaniu vyloďuje komodor Matthew Calbraith Perry, pričom mieri priamo za predstaviteľmi vládnej moci, ktorým pod hrozbou použitia sily vnucuje podmienky Spojených štátov amerických. Tie sú pre 200 rokov izolované Japonsko zákernou ranou, ktorú mnohí ortodoxní samuraji nevedia vytrpieť. Avšak vnútorná kríza, nerozhodnosť vládnuceho rodu Tokugawa či technologická a ekonomická zaostalosť vytrhnú aj tým najbojovnejším odporcom zbraň z ruky. Japonsko nemá na výber, prijíma pod tlakom skutočností ponižujúce podmienky a otvára sa svetu, pričom odštartuje novú éru rýchleho rozvoja, zahraničného obchodu, monopolizácie a pozápadňovania kultúry. Toto všetko však vedie, rovnako ako aj v ostatných ázijských kolóniách Západu, k postupnému úpadku ekonomiky a životnej úrovne. Pre zaostalé feudálne súostrovie je to až príliš rýchly skok, ktorý nie je schopný vstrebať. Temné časy tak dávajú šancu radikálnym riešeniam. Proti západnému vplyvu a neschopnosti šóguna vystupuje mnoho nespokojných daimjónov, úradníkov i mladých samurajov, ktorí sa zoskupujú do xenofóbneho hnutia menom sonnó džói (v preklade „uctievajte cisára, vyžeňte barbarov“).
Svoju šancu posilniť moc vycítil aj cisár Kómei, poruší stáročia trvajúcu cisársku tradíciu a začína plniť aktívnu rolu v štátnych záležitostiach. Podporuje radikálne hnutia, kritizuje šóguna a otvorene sa pokúša zasiahnuť do jeho nástupníctva. Jeho mocenské snahy vyvrcholia v marci 1863 „rozkazom na vyhnanie barbarov.“ Hoci vládnuci rod Tokugawa nemal najmenší úmysel tento rozkaz uviesť do praxe, našlo sa mnoho odvážlivcov, ktorí poslúchli syna nebies, prebrali iniciatívu a započali útoky voči cudzincom, no i proti zradnému šógunátu, ktorý priviedol Japonsko na pokraj biedy a rozvratu, práve vďaka paktovaniu s barbarmi. Lokálne vzbury, no i premyslené atentáty si vyžiadajú životy stoviek ľudí po celom Japonsku.
Za obeť krvavej rebélií padá napríklad významný britský obchodník Charles Lennoxe Richardson, za ktorého musí šógunát zaplatiť Britskému impériu odškodné 100-tisíc libier. Ďalším známym incidentom bolo ostreľovanie zahraničných lodí v prielive Šimoseki, na čo odpovedali západné mocnosti rovnakou kartou a zrovnali so zemou niekoľko priľahlých prístavov. V rovnakom čase oddiely z provincie Čóšú spoločne s xenofóbnymi roninmi vyvolávajú povstanie s cieľom obsadiť Kjóto, kde sa zdržiaval cisársky dvor, ale sú odrazení šógunovým vojskom pod velením budúceho "najvyššieho generála samurajov" Jošinobua Tokugawy. Nepokoje sa po zásahu vládnych jednotiek utíšia, vinníci sú potrestaní a všetko sa vracia do starých koľají, čo však nezaručuje upadajúcemu rodu opätovné získanie rešpektu. Rok od roku tak moc šóguna chátra a väčšina daimjónov začína rozkazy z Eda (sídlo šóguna) jednoducho ignorovať.
Znak klanu Tokugawa
Božské súostrovie sa tak pomaly trhá na kusy, na severe zostávajú provincie lojálne šógunovi, odvolávajúc sa na tak na zlaté feudálne časy. Naopak na juhu sa zas okolo Kjóta a božského syna formuje protišógunovská opozícia, ktorá žiada nové politické usporiadanie Japonska. Atmosféra hustne a nové frakcie nevidia iné východisko ako občiansky konflikt. Navzdory odporu ku všetkému západnému sa spojenci cisára spájajú s Britmi, začínajú modernizovať armádu i námorníctvo. Americkí i britkí vojenskí experti, väčšinou bývalí dôstojníci a ostrieľaní veteráni, sú zapojení do vojenských záležitostí, kde učia stredoveké jednotky stratégiu 19. storočia.
No i ortodoxný rod Tokugawa a jeho spojenci sa pripravujú na ďalší konflikt, pričom modernizujú vojsko po vzore francúzskej mašinérie, ktorá pod velením Napoleona lll. vydobyla úspechy v krymskej aj druhej talianskej vojne za nezávislosť. Buduje sa aj nové námorníctvo, objednávajú sa stovky lodí, ktoré spoločne s ôsmimi parnými kolosmi stvoria najväčšiu palebnú silu v Ázii. V roku 1867 dorazí do krajiny francúzska vojenská delegácia, ktorej cieľom je reorganizácia šógunovej armády a vytvorenie elitných jednotiek. Tokugawa chce svoju hegemóniu na mori spečatiť zakúpením americkej pancierovej lode CSS Stonewall, pozostatkom americkej občianskej vojny. Kvôli prvotnej neutralite však odmietli Američania plavidlo predať, no po zmene politiky a spojenia s Britmi sa karta obracia a loď za prestrelenú cenu dostáva cisárska strana, tá ju pomenuje Kótecu (v preklade „pancier“ ) a následne využije v dôležitej bitke pri Hakodate.
Prvý krok do rozbúrených vôd občianskeho konfliktu učiní šógunát a vyhlási vojnovú výpravu proti rebelujúcej provincií Čósu. Kedysi pokojné územie sa znova deformuje na extrémnu frakciu a svoj hnev voči upadajúcemu šógunatu zdieľa aj so spojencami cisára. Tokugawa však nepriateľa podcení, prehráva, následkom čoho stráca ďalšiu časť svojej autority. Udalosť, ktorá mala zapáliť plameň vojny a deštrukcie, však rýchlo prekrýva úmrtie oboch predstaviteľov frakcií, ku koncu roku 1866 zomiera ako šógun Iemoči Tokugawa, tak i cisár Kómei. Na ich postoch ich nahradia Jošinobu Tokugawa a cisár Meidži. Novej politickej atmosféry využijú daimjonovia z provincií Sacuma a Čóšú, začnú rýchlo konať a vytvoria tajný plán v mene cisára Meidžiho, pričom nakazujú „zmasakrovanie zradného poddaného Jošinobu“. Ešte predtým, než sa bojová akcia uskutoční, sa však nový šógun na návrh daimjóna z Tosy vzdáva svojho postu a prenecháva svoje právomoci cisárovi. 269 rokov trvajúci Tokugawský šógunát prestáva existovať. Hoci Jošinobuva rezignácia vytvorila na vrchole spoločenskej pyramídy prázdno, samotný tokugawský rod sa nerozpadol, zostal prednou politickou silou a podržal si mnoho výkonných právomoci.
Z ľavej strany - šógun Jošinobuo a cisár Meidži
Túto skutočnosť nevedeli prijať predstavitelia Sacumy a Čósu. Spriatelené provincie sa preto rozhodli 3. januára 1868 obsadiť cisársky palác v Kjótu a donútiť iba 15-ročného cisára Meidžiho vyhlásiť plnú obnovu cisárskej vlády a tým vyhnať tokugawský rod na politickú perifériu. Cisársky podaný zbor pod tlakom silnejších diamjónov ustúpi, zavrhuje spoluprácu s Tokugawom tzv. „spravodlivú vládu“, ruší titul šóguna a príjmu príkaz na konfiškáciu Jošinobuových území. Hoci spočiatku Jošinobu s týmito požiadavkami súhlasí, dňa 17. januára 1868 otočil a prehlásil „že nebude viazaný zradnými vyhláseniami a žiada cisársky dvor, aby ich odvolal.“ Na odpoveď nečakal a už 24. januára sa Jošinobu rozhodol pripraviť útok proti Kjótu, v tej dobe obsadené silami zo Sacumy a Čóšú. Toto rozhodnutie urýchlil po tom, čo sa dozvedel o sérii podpaľačských útokov v Edu, za ktorými stál istý sacumský ronin. Odpoveď nenechala na seba dlho čakať a nasledujúceho dňa šógunove jednotky odpovedali útokom na priľahlú rezidenciu, kde sa skrývalo mnoho cisárskych spojencov. Palác bol spálený na popol a mnoho oponentov bolo zajatých a následne popravených.
Dňa 27. januára 1868 vojsko šóguna napadlo jednotky Čóšú a Sacumy v blízkosti Kjóta. Hoci časť 15-tisícovej tokugawskej armády spĺňala podmienky moderných jednotiek, väčšina mužov stále vlastnila výzbroj z feudálnych dôb. Naopak, jednotky Čósu a Sacumy, síce prečíslené v pomere 3:1, boli plne modernizované a vyzbrojené delami Armstrong, puškami Minié a niekoľkými Gatlingovými guľometmi. Ich morálku spevňoval okrem skúsených generálov aj prepožičaný cisársky prápor, ktorý z nich de facto spravil oficiálnu cisársku armádu (Kangun). Vyššie spomínanú nerovnosť síl čoskoro napravilo prebehnutie daimjónov z Joda a Cu na cisársku stranu. Pod tlakom týchto udalostí sa šógun rozhodol krátko pred hlavnou bitkou stiahnuť do Eda. Zostávajúce jednotky demoralizované jeho útekom tak ustúpili bez boja, čím darovali nepriateľovi strategickú výhodu. Cisárska strana tak mohla bez väčších strát obliehať Osacký hrad. V tom istom čase ako tieto udalosti sa 28. januára uskutoční námorná bitka u Awy medzi moderným šógunovým loďstvom a časťou sacumskej flotily. Jednalo sa o iba druhý stret moderných lodí v dejinách Japonska, kde tentoraz za kratší koniec ťahali spojenci cisára.
Na začiatku februára sa v prístave Hjógo (dnešné Kóbe) zišli zástupcovia západných krajín, aby vydali deklaráciu označujúcu šóguna ako jedinú právoplatnú vládu v Japonsku. To dalo Jošinobuovi nádej, že zahraničné mocnosti a najmä Francúzsko budú zvažovať vojenskú intervenciu v jeho prospech. Avšak o niekoľko dní neskôr navštívi diplomatov cisárska delegácia, ktorá prehlási, že šógunát zanikol, prístavy zostanú otvorené podľa medzinárodných dohôd a cudzinci a ich majetok bude ochránený. Po dlhých jednaniach nakoniec vyslanci súhlasili a uznali novú vládu. Rovnako sa dohodli na striktnej neutralite, podľa ktorej nemali priamo vojensky pomáhať alebo poskytovať zásoby žiadnej strane konfliktu, dokým z popola krvi a kostí nevyjde jasný víťaz.
Zatiaľ Takamori Saigó viedol víťazné cisárske oddiely na severe a východe Japonska, pričom postupne oslobodzoval provincie od šógunovho vplyvu. Vyhráva v bitke pri Kóšu a Kacunumy a v máji 1868 obkľúči nenávidené Edo. Symbol rodiny Tokugawa sa však vzdáva bez voja, hlavný veliteľ šógunovej armády Kaišu Kacu si je dobre vedomý bezvýchodiskovej situácie a miesto ďalšej preliatej krvi volí kapituláciu. Tento potupný čin však odmieta mnoho vplyvných skupín, rodí sa odpor, ktorý je však už 4. júla 1868 porazený v bitke pri Uena. Rovnako rebeluje i veliteľ šógunovho loďstva Takeaki Enomoto. Ten odmieta podľa „mierových zmlúv“ odovzdať všetky svoje lode a uteká s ôsmimi vojnovými plavidlami a 2000 námorníkmi na sever dúfajúc, že sa tu spojí s tamojšími dimjónmi a utvorí novú frakciu odporu. Je sprevádzaný hŕstkou francúzskych vojenských poradcov vrátane Julesema Bruneta, ktorý oficiálne opustil francúzsku armádu, aby mohol nasledovať povstalcov. Práve tento skúsený vojak sa stal v roku 2003 inšpiráciou pre postavu Nathana Algrena (Tom Cruise) vo filme Posledný samuraj.
Po Jošinobouvej kapitulácii väčšina Japonska prijala cisárovu novú vládu, ale jadro kniežatstiev na severe na čele s klanom Aizu pokračovalo v odpore. V máji 1868 sformovali niekoľko severných daimjónov alianciu pre boj s cisárskymi jednotkami. Novú armádu tvorili hlavne oddiely z kniežatstiev Sendai, Jonezawy, Aizu, Šónai a Nagaoky s celkovou silou 50 000 mužov. Na stranu rebelov sa pripojilo aj Enomotovo loďstvo. Hoci boli sily severnej aliancie početné, boli kvôli zákazu predaja západných zbraní chabo vyzbrojené a spoliehali sa na až stredoveké metódy vedenia vojny.
Moderná výzbroj bola vzácna, a preto sa objavili snahy vyrobiť delá z dreva vystužené lanami a strieľajúce kamenné gule. Takéto delá však boli ťažko ovládateľné a mohli vystreliť iba 4 až 5 gúľ predtým, než praskli. Aj napriek tejto ťažkej situácii sa však dimjónovi z Nagaoky podarili zaistiť dva z troch Gatlingových guľometov v Japonsku a 2 000 najmodernejších francúzskych pušiek. S touto výbavou sa mu podarilo aj napriek prehre spôsobiť cisárskej strane v bitke pri Hokuecu veľké straty. Oddiely s cisárskou koruhvou tak pokračovali vo svojom postupe na sever. Postupne porazili jednotky Šinsengumi v bitke v priesmyku Bonari a následne v októbri 1868 obsadili hrad Aizuwakamacu. Pozícia severnej aliancie sa tak stala neudržateľnou a po vnútorných rozporoch sa nadobro rozpadla. Následne na to bolo obliehané aj Aizu, ktoré sa 6. novembra vzdalo. Edo sa premenovalo na Tokio a oficiálne začalo obdobie Meiži.
Priebeh celej Bošin vojny na jednom plátne. Autor: neznámy
Odpor sa však nekončí, flotila kapitána Enomota sa opätovne nechce zmieriť s aktuálnou situáciou, neprijíma zradné podmienky vlády Medži a vydáva sa na najväčší japonský strov Hokkaido, kde vyhlási nezávislý ostrovný štát – Republiku Ezo. Nové politické zoskupenie je postavené na americkom modeli, pričom sa jedná o jedinú republiku, ktorá bola kedy v Japonsku vyhlásená. Enomoto sa stal jednohlasne novým prezidentom a okamžite začal s oslovovaním zahraničných diplomatov, aby si zaistil medzinárodné uznanie a podporu. Enomotov pokorný návrh udeliť toto územie pod cisársku vládu bol však zamietnutý. Syn nebies naopak označil tento pokus za zradný a novému štátu vyhlásil vojnu. Cisárske vojsko dorazilo na ostrov 20. marca 1868, zmietlo slabú obranu a obkľúčilo hlavnú pevnosť Gorjókaku. Pod tlakom bezvýchodiskovej situácie sa Enomoto vzdal a 18. mája 1869 prijal vládu cisára Meidžiho.
Vlajka 6 mesiacov trvajúcej republiky Ezo
Po víťazstve sa zjednotila zem pod jedinou, legitímnou a silnou vládou cisárskeho dvora. Vojenská a politická moc jednotlivých daimjónov sa postupne eliminovala a samotné kniežatstvá boli premenované na prefektúry, ktorých správcovia boli menovaní cisárom. Ďalšou významnou reformou bolo vyvlastnenie a zrušenie už v modernej dobe nepoužiteľnej triedy samurajov, ktorí tak získali administratívne a podnikateľské posty, no mnohých toto rozhodnutie odsúdilo k chudobe. Kniežatstvá, ktoré sa rozhodujúcim podielom podieľali na cisárovom víťazstve, získali väčšinu kľúčových miest vo vláde, čo spôsobilo vznik modernej oligarchie.
Čo sa týka odporcov cisára a verných podporovateľov šóguna, tí unikli poprave len tak-tak, odsedeli si niekoľko rokov vo väzení a následne sa ujali významných postov v diplomacii či samotnej vláde. Napríklad Takeaki Enomoto neskôr zastával post vyslanca v Rusku a Číne a ministra školstva. Cisárska strana prestala presadzovať svoj prvotný zámer vypudiť zahraničný vplyv z Japonska, pochopila kladné stránky modernej doby a prešla k progresívnej politike, ktorá sa zamerala na industrializáciu zeme a znovu vyjednanie nerovných dohôd so zahraničnými mocnosťami, všetko pod heslom „bohatá zem, silná armáda“. Po oficiálnej korunovácii vydal cisár Meidži a jeho najbližší poradcovia tzv. Prísahu piatich článkov, v ktorých sa dožadoval pravidelných poradných zhromaždení, sľuboval lepšie príležitosti pre obyčajný ľud, odstraňovanie „zlých zvykov z minulosti“ a zaviazal sa o napodobovanie západného sveta, aby tak „posilnil základy cisárskej vlády."
