Psychická trauma, za ktorú niesol zodpovednosť Wendell Johnson, sa podpísala na ich duševnom zdraví.
Experiment, aký by dnes len ťažko obstál pred etickou komisiou. Za hrozivým pokusom stojí tentokrát americký psychológ Wendell Johnson, ktorý svoje tvrdé metódy aplikuje na deti zo sirotinca. Vedecké bádanie, ktoré má objasniť príčiny koktavosti, však v mnohých zanechá hrozivé spomienky. Johnson bol koktavosťou posadnutý z dvoch rôznych príčin. Za prvé ňou sám trpel, takže mnohé metódy a objavy skúšal aplikovať aj sám na sebe. Za druhé bol psychológ, ktorý sa po úspešnom skončení štúdia zameral kvôli svojej poruche práve na patológiu reči. Koktavosť sa teda preňho stala celoživotným poslaním.
Treba podotknúť, že táto porucha reči nie je stále ani v dnešnej dobe dokonale preskúmaná a na jej vzniku sa môžu podieľať rôzne faktory od fyziológie hlasiviek až po prežitú psychickú traumu. Podstatné ale je, že nič z toho nebolo v 30. rokoch minulého storočia známe. Do skúmania tejto problematiky sa pustili mnohí vedci, no všetci hľadali jednoduché odpovedi na komplikované otázky. Jedným z nich bol aj Wendell Johnson. Mladý a odhodlaný psychológ z Kansasu, ktorý sa už na univerzite púšťal do skúmania mechanizmov vád reči. A vďaka vlastným skúsenostiam vie sám najlepšie, aká je koktavosť nepríjemná a obťažujúca. Ako sa neskôr aj sám priznal, jej štúdiu sa začal hlbšie venovať práve kvôli sebe. Ako vysokoškolský študent teda vymenil večierky a ženskú spoločnosť za odbornú literatúru a teoretické bádanie. Zrejme aj preto, že spolužiakmi bol považovaný za podivína, ktorý sa vie strápniť vždy, keď to je len trochu možné.
Na druhej strane mu takéto samoštúdium dalo značný náskok a na Iowskej univerzite patrí medzi premiantov. Okrem teoretického bádania sa čoskoro púšťa aj do aplikovaného výskumu syndrómov patológie reči, ktorým sa napokon preslávi celá univerzita. Desiatky pokusov zameraných na koktavosť mali každým dňom priniesť očakávané výsledky. Aj napriek veľkému úsiliu vedcov sa však nič markantné nedialo, z čoho začínal byť Johnson v stále väčších depresiách, keďže sa na väčšine výskumov aj sám podieľal. Spočiatku ako pokusný subjekt, časom ako bádateľ. V začiatkoch, keď boli ešte vedci plní odhodlania a nádeje, sa výskumy robili nasledovným spôsobom. Odbery krvi a absolvovanie testu pozornosti a zistenie inteligenčného kvocientu patrili k povinnej jazde pre všetkých účastníkov. Prvotne sa totiž kompetentní domnievali, že koktavosťou trpia hlavne menej inteligentní ľudia. Táto hypotéza sa však napokon nepotvrdila. Ďalšia domnienka, s ktorou vedci operovali, hovorila o prepojení úzkosti s poruchou reči. Jednoducho povedané malo za to, že koktavosť je dôsledkom úzkostných stavov. V tomto prípade sa zistilo presne opačné vysvetlenie, a teda že práve vďaka poruche reči sa stávajú ľudia úzkostliví a vo väčšej miere sa vyhýbajú verejnému životu.
Pretrvávajúci neúspech priviedol Johnsona k ďalšej teórii, no tentokrát sa už nebál pritvrdiť. Pohrával sa totiž s myšlienkou, že za celým problémom stojí šok. Toto tvrdenie nebolo vôbec ďaleko od pravdy, fungovalo však len jedným smerom. Johnson sa na overenie svojho tvrdenia rozhodol použiť revolver, ktorým strieľal u uší nič netušiacim osobám. Problém bol ale v tom, že zatiaľ čo s koktajúci mali problémy aj naďalej, tí, ktorí predtým vadu reči nemali, ju zrazu dostali. Šok sa teda ukázal ako jeden z mnohých príčin, no použiť ho na vyliečenie sa ukázalo ako zlý nápad. Obdobné pokusy aplikoval aj s elektrošokmi. Po samých slepých uličkách začal experimentovať aj s alkoholom, v ktorom videl ďalšiu možnú príčinu, resp. liek. Tento pokus bol opäť trochu mimo, no o dobrovoľníkov nemal núdzu, keďže v USA vrcholila prohibícia. Legálne a zadarmo sa opiť na pôde univerzity sa mnohým javilo ako ponuka, ktorá sa neodmieta.
Písal sa rok 1937 a Johnson bol s hypotézami v koncoch. Dlhý rad slepých ciest, pochybných výsledkov a protichodných zistení mu na profesionalite nepridali. Sám seba začal obviňovať zo zlyhania. Tentokrát dal bokom všetky domnienky a znovu si prechádza vlastný životný príbeh. Skúma kedy a ako začal mat problémy s rečou, hľadá možné príčiny. Čoskoro zisťuje, že do 5-6 rokov hovoril plynule, no po tom, čo učiteľ upozornil jeho rodičov na možný výskyt rečovej vady, si toto tvrdenie zobral podvedome do hlavy a začal mať s rozprávaním stále väčšie ťažkosti. Učiteľovou nevinnou poznámkou sa stal natoľko posadnutý, až sa u neho koktavosť nakoniec skutočne prejavila. Akonáhle teda započul o svojom probléme, vnútorne sa s ním zžil a začal ho akceptovať.
Svoj ďalší pokus tak tentokrát opiera o tvrdenie, že koktavosť je vlastne poruchou naučeného správania. A k tomu potrebuje samozrejme mnoho detí. Zdravých, ale aj s patričnou rečovou vadou. Pokiaľ sa dá nejakému správaniu naučiť, správnym postupom by sa ho malo dať aj zbaviť. Celá štúdia odštartovala v roku 1939 a do histórie vzišla ako „Monster study“. Jej priebeh bol jednoduchý. Deti s poruchou reči boli rozdelené do dvoch rovnako veľkých skupín. Jedna bude podliehať kladnej motivácii a povzbudzujúcim slovám, že vlastne žiadnou poruchou reči netrpia. Druhá skupina bude za svoje rozprávanie naopak hodnotená veľmi negatívne. Vedci ich mali ponižovať za každú malú chybičku a vštepovať im, že trpia veľkou rečovou vadou. Medzi tieto dve skupiny boli navyše umiestnené aj deti bez akejkoľvek poruchy. Tie mali slúžiť ako kontrolná vzorka. Na pokusoch sa zúčastnili deti vo veku 5 až 15 rokov.
Treba dodať, že išlo o siroty z iowského sirotinca. Boli to prevažne deti po vojakoch a námorníkoch, ktorí zahynuli v boji. O ich zúčastnení sa na experimente tak rozhodoval štát. Navyše deti ani nevedeli, že sa nejakého vedeckého pokusu vôbec zúčastnia, keďže im bolo povedané, že sa zúčastnia zopár jazykových lekcií. Ako presne prebiehali jednotlivé sedenia, nie je dodnes úplne známe, keďže celá štúdia dlhé roky zapadala prachom a niektoré jej časti sa už nenašli, no výpovede kompetentných nám dávajú približný obraz, i keď sa predpokladá, že môžu byt mierne nadľahčené. V miestnosti sedia za stolom šiesti vedci v bielych plášťoch. Deti chodia po jednom. Za úlohu majú prečítať krátky text, zarecitovať básničku a nakoniec aj zaspievať časť pesničky. Následne sa vedci pustia do hodnotenia ich prejavu. Prvá skupina vychádza z miestnosti plná optimizmu a nádeje na lepšie zajtrajšky. Tá druhá však končí s celoživotnou traumou, veľkými poruchami reči až úplným odmietaním čokoľvek povedať. Absolútna mlčanlivosť sa postupom času objavuje u stále viacerých detí. Niektoré sa dokonca pokúsili o útek zo sirotinca, len aby nemuseli navštevovať „jazykové lekcie“.
Tie sa vykonávali raz do mesiaca, no už pri druhom sedení sa zaznamenali pozorovateľné výsledky. Experiment mal prebiehať približne rok, po ktorom dostal do rúk Johnson list s veľmi negatívnymi výsledkami detí z druhej skupiny. Bez váhania tak výskum ukončil, no psychické zdravie detí je už značne naštrbené. Výsledky „Monster study“ neboli nikdy publikované a o jej existencii sa svet dozvedá až v roku 2001. Svet bol totiž zachvátený vojnou, a tak mali politici iné starosti ako riešiť podivuhodné detské experimenty. S prípadom vyšli na povrch až novinári s denníku San Jose Mercury News. Vyšetrovanie bolo v roku 2007 ukončené s tým, že Iowskej univerzite bolo nariadené vyplatiť priamym účastníkom alebo pozostalým odškodné vo výške 925 tisíc dolárov.
