Talentovaní Slováci zbúrali mýty o ufňukaných hercoch s detinskými maniermi a svoj názor sa neboja vysloviť.
V hlavných úlohách ti predstavujeme mladé talenty slovenskej divadelnej scény, ktorých mená alebo tváre poznáš možno z videnia, možno z reklamy, seriálu či piatkovej prehýrenej noci. Stretli sa na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a spoločná vášeň k herectvu ich cesty našťastie nerozdelila. Práve naopak, drží ich pokope. Rok 2015 priniesol pre čerstvých absolventov okrem novopečeného diplomu aj príležitosť vyjadriť nahlas, čo bdie v ich osobnostiach. Zbúrali mýty o ufňukaných hercoch s detinskými maniermi a svoj názor sa neboja vysloviť. Autentický prejav, satira, silná emócia, kritika spoločnosti či výrazný výkon, to všetko môžeš vidieť v hrách, ktoré ti prináša Divadlo DPM. Robia to s entuziazmom, humorom a vášňou. Nič neostane nevyslovené, žiaden problém nebude zamlčaný. Títo mladí herci vniesli do divadelnej kultúry čerstvý vietor a ich hnacím motorom bude aj tvoja úprimná podpora. Poď sa pozrieť na to kto sú, čo chcú povedať, ako to hovoria a hlavne prečo.
Ahoj Šimon! Tak pekne od začiatku, kto ste a čo robíte?
Ahojte, moje meno je Šimon Ferstl a som samozvaným principálom Divadla DPM. Riaditeľ je moc dospelé a umelecký šéf rozhodne nie som. Hľadám priestory, zháňam financie, občas aj režírujem, ale aj hrám. Všetkých je nás plus-mínus dvanásť. Ja, Kristína Svarinská, Katarína Andrejcová, Tomáš Grega, Michaela Halcinová, Jana Kovalčiková, Jaroslav Kyseľ, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný, Tomáš Turek, Pavol Šimun a Barbora Andrešičová. Sme umelci a snažíme sa robiť divadlo.
Šimon Ferstl, principál Divadla DPM
Čo znamená skratka DPM?
Divadlo Petra Mankoveckého. Pretože Manky bol náš pedagóg a chceme si ho stále pripomínať, nech nám stále má kto zraziť hrebienok. Nikto to totižto nevedel lepšie.
Ako vznikla prvotná myšlienka tohto projektu?
V piatom ročníku VŠMU, ako to sem-tam býva zvykom, sme riešili ako ostať spolu a ako preniesť nápady z krčmy na papier a z papiera na javisko. Spolužiačky, Jana a Miška mali prvotný nápad, ja chuť a už to išlo samo. Oslovili sme manžérku Hanku Kopkášovú a tá začala pre nás písať granty. Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho začali robiť prieskum, čo sme vlastne zač, čo nás baví, čo hnevá, či máme názor alebo či radšej srať na názor. Beng beng, prvé leto po škole, tri týždne v stodole v dedine Úbrež, búrali sme mýty o ufňukaných hercov s detinskými maniermi. Desať hercov, režisér, dramaturg a pes. Štyridsať stupňov, podobne teplé pivo a emočné katalyzátory. Plus každého osobná ponorka nám umožnili zo seba dostať sedem neuveriteľných výstupov. Politika, vzťahy, šport, sex, fašizmus, náboženstvo, ideme bomby, chceme sa vyjadrovať ku všetkému.
Vaša prvá inscenácia September 2015 bola veľmi úspešná a prestali ste ju hrať len nedávno. O čom presne bola?
S našou prvou inscenáciou sme prišli v septembri 2015, podľa čoho sa nesie aj jej názov. September 2015 sa volal preto, lebo reflektoval situáciu toho roku a pretože sme mali vtedy premiéru. Premiérovalo sa v bratislavskom V-klube, nasledovali hosťovačky v pár mestách a dokopy asi dvadsať repríz. Bolo to naozaj mega obdobie plné čistenia znútra aj zvonka. Ukázalo sa, že riskovať sa oplatí a všetkým zúčastneným patrí veľká vďaka. Inscenácia September 2015 bola pod režijným vedením Lukáša Brutovského a vznikla formou kolektívnej tvorby všetkých hercov, čerstvých absolventov VŠMU. Tvorí ju séria obrazov, ktoré s groteskným zveličením odhaľujú mentálny stav jednotlivcov a spoločnosti dnešných dní. Jednotlivé obrazy sa vyznačujú jazykom mladých tvorcov, prekvapivými momentami, výrazným hereckým prejavom a pointou, ktorá zanechá emóciu. Máme názor a chceme ho vyjadriť najlepšie ako dokážeme. Bude sa ešte určite hrať, nakoľko mala veľký úspech. Oficiálnu bodku sme jej ešte nedali, ale oživíme ju až v novej sezóne.
Aké predstavenia máte zatiaľ za sebou, v akom duchu sa nesú a čo nimi chcete povedať.
September 2015, Boh je DJ, Porucha, Moc na jednu noc. Oedipus Rex (Mommie Dearest) premiérujeme v sobotu, 17 júna. Všetky sa nesú v autorskom alebo skoro autorskom duchu. Buď to bolo tak, že ideme spraviť inscenáciu bez textu, alebo upravíme niečo, čo napísal Falk Richter, nemecký režisér. Civilný prejav, aktuálnosť, generačná výpoveď a chceme pozývať stále viac dobrých režisérov. Oni už budú vedieť ako na nás. Neviem či sme to takto plánovali, ale proste to tak vyšlo. Musím dodať, že Boh je DJ som režíroval ja a Moc na jednu noc bola hra kolektívna, nešlo teda o renomovaných režisérov. Spravili sme si to po svojom.
17. júna máte premiéru novej hry. O čom bude?
Oedipus Rex (Mommie Dearest). Tomáš Procházka a.k.a Grófka a.k.a ten čo urazil avantgardu je režisérom. Doteraz bol text najdôležitejší element v DPM, no u Procházku je to naopak. V celom Oedipovi sú tak štyri monológy, plus nejaké mrmlanie. Projektory, veľa farby, voda, igelity, hudba, zvuky, farby-laky a samozrejme naše pohybové kreácie. Tentokrát bude srdce prebíjať rozum. Abstrakcia, cit, emócia, pud prevláda nad racionalitou a bežnou logikou a divák si tak môže vybrať na čo sa upriami, čomu dá prednosť alebo počká čo sa naňho prilepí. Oedipus ale má výpoveď! Nebuďme slepí ignoranti a priznajme si chybu a chyby našich predkov, nevypichujme si oči pred minulosťou. To všetko v Undead arene v Petržalke na Kopčianskej.
Aké máte s divadlom plány na leto?
Nehráme v lete, máme od seba pokoj a až 20. augusta začíname skúšať. Čo sa týka festivalov, hra Boh je DJ bola v Ostrave na Dream factory a pôjde 27. júna na Open Air do Hradca Králové a v septembri do Plzne.
Minulé leto ste prišli so špecialitou v podobe zážitkovej hry, v ktorej sa mohol divák zapojiť do deja. Ako to celé prebiehalo?
Porucha, Vianoce v Stalkville je zážitková hra s vyhasínajúcej súčasnosti. Keď chcete v živote zažiť niečo špeciálne zavolajte si Tejnorovú s Viňarským a s celou armádou. Petra Tejnorová je unikát pracuje rýchlosťou svetla a ešte rýchlejšie premýšľa, Jaro Viňarský vás zasa naučí premýšľať telom, alebo ešte lepšie nemyslieť vôbec, oddať sa a robiť. Behom dvoch a pol hodín sme divákom ponúkli depresívny pohľad na súčasnosť. Sú Vianoce, ale nikto sa nemá dobre. Porušené sú vzťahy, múry, ľudia. Vonku je teplo a v nás je chlad a okolo nás sú len mŕtvi, zamrznutí ľudia. A aj tak to vzbudzovalo záujem a stalkerov pribúdalo. Divák dostal masku a slobodu, no nemohol akurát rozprávať. Diváci sa mohli voľne pohybovať po priestore otvárať skrine, poličky, duše. Mohli rozpohybovať príbeh “komunikovať“ s postavami. Za mesiac trvajúci proces sme stihli toľko, čo normálne trvá rok. Naštudovanie hry, pohybová príprava a zariadenia priestoru. Dvanásť izieb od piateho poschodia po siedme bez výťahu. Neboli sme perfektne pripravení, ale kebyže vieme čo nás čaká, tak by sme sa do toho nepustili nikdy. Dopredu sme vedeli, že to bude trvať iba jedno leto, ale stálo to zato. Bol to dôkaz silnej vôle a veľkého presvedčenia .
Čo ťa na spoločnosti hnevá najviac?
Najviac ma hnevá pasivita a také to mudrovanie z pred telky. Serú ma aj tí, ktorých sklamala revolúcia, tak sa snažia urobiť všetko preto, aby to tu bolo zase ako pred tým alebo ešte horšie ako pred tým, pred tým. Mňa osobne hnevá, keď sa niečo nedá, ale to ešte nemám ujasnené, či sa hnevám na seba alebo na všetkých ostatných. Tiež nemám rád mŕtvych chrobákov a tento fenomén vnímam poslednú dobu veľmi často. No, je toho dosť.
Aký máš názor na nezávislé divadlá na Slovensku? Vedia sa v dnešnej dobe presadiť?
Nezávislé divadlá to majú ťažké, nehovorím, že ostatné nie, ale v nich sa nepohybujem. Niežeby tu bola veľká konkurencia, je nás zopár a je to komplikované. Hýbe sa to dopredu, ale pomaly. Nezávislé divadlá si na seba ťažko zarobia, takže hlavný problém sú financie a samozrejme priestor. Čiže je čo aj s kým, ale chýba ešte kde a za čo. Nechcem sa sťažovať, učím sa v tom plávať a ešte sa netopím. Chuť neodišla a krídla dorastú, hlavne keď máte pri sebe partnerku, ktorá vás robí silnejším. Mladý herec to má ťažké, lebo si nemôže nalinkovať budúcnosť. Musí čakať čo príde a podľa toho sa zariadiť. Nebyť tej náhody, osudu čohokoľvek, že sme sa stretli na škole taká skupina, nebolo by ani DPM. Treba čakať, no na príležitosť treba byť pripravený. K nezávislím divadlám by som ešte povedal, že úprimne obdivujem prácu a celkovo osobnosť Blaha Uhlára.
Chodia mladí ľudia do divadla?
Myslím, že mladí majú o divadlo záujem, ale je divadlo a divadlo. Každé má svoju cieľovku. My sa snažíme reflektovať našu generáciu, no hráme pre všetkých, kto v nás vidí zmysel. Chceme rozoberať problémy spoločnosti a neostať pasívni. Skladám klobúk napríklad pred partiou, ktorá robí protikorupčné pochody a stránku Mladí proti fašizmu.
Šimon, ďakujem za rozhovor. Tebe aj celému divadlu prajeme, aby sa vám darilo a aby ste aj naďalej robili to, čo má zmysel. Je niečo, čo by si odkázal na záver?
V mene divadla ďakujem aj ja. V divadle vidíme zmysel, pretože nám dáva ten pocit slobody, ze všetko je možné, len treba správne definovať, čo vlastne chceme. Potom už len hľadať možnosti.
Viac informácií o Divadle DPM či o ich pripravovaných hrách sa dozvieš na ich Facebooku alebo Instagrame.
Aj známe osobnosti podporujú Divadlo DPM
