Výskumné stredisko Porton Down sa za spôsobené zdravotné ťažkosti dodnes neospravedlnilo.
Cez výskumné stredisko Porton Down prešli za dlhé desaťročia tisícky vojakov, no skôr ako s vojakmi s nimi bolo zachádzané ako s pokusnými zvieratami. Hlavnou pracovnou náplňou vedcov z výskumnej centrály bolo totiž testovanie chemických, biologických aj rádioaktívnych zbraní na nič netušiacich vojakoch. Tým bolo často nahovárané, že ide len o vývoj nových liekov proti prechladnutiu či nádche. V skutočnosti však išlo o testovanie najrôznejších baktérií, vírusov, drog, ale i smrtiacich plynov a rádioaktívnych častíc.
História Porton Down začína za búrlivého obdobia 1. svetovej vojny. I keď Haagska zmluva z roku 1909 zakazuje akékoľvek používanie nebezpečných a život ohrozujúcich plynov na bojiskách, v roku 1914 ako prví dohodu porušujú Francúzi, o rok neskôr aj Nemci. Tí však celú Haagsku zmluvu doslova zmietli za pomoci takmer 170 ton chlóru. Veľká Británia preto nenecháva nič na náhodu a v roku 1916 po prvýkrát otvára výskumné stredisko Porton Down neďaleko mestečka Porton, ktoré leží asi 150 kilometrov západne od Londýnu. Lokalita je starostlivo vybraná, keďže mestečko Porton obliehajú ťažko prístupné močiare a vresoviská. Z počiatku pracovalo na testovaní už známych plynov len pár vyvolených chemikov a nadšencov z vojenských radov. V priebehu dvoch rokov sa však tamojšie osadenstvo rozrástlo na viac ako tisícku vedcov, nad ktorými držalo permanentnú ochranu asi 50 vojakov.
Centrom pozornosti boli ku koncu 1. svetovej vojny najmä smrtiace, ale i slzné plyny a možná ochrana pred ich pôsobením. Vyvíjali sa tu teda rôzne prototypy plynových masiek pre vojakov, ale nezabúdalo sa ani na psov a koňov. V hľadáčiku boli taktiež lieky, ktoré mali pomôcť pri toxickom vystavení organizmu. Čoskoro sa však vedecké práce neorientovali už len na ochranu a obranu pred ich použitím, ale aj na samotný vývoj a výrobu takýchto plynov. V obľube bol najmä yperit (pľuzgierotvorná bojová látka), chlór a fosgén (jedovatý bezfarebný plyn spôsobujúci opuch pľúc). Po skončení vojny však utíchla aj práca vedcov. Areál Porton Down znovu ožil až s príchodom 2. svetovej vojny, no ku skutočnej mobilizácii prišlo až po odhalení Hitlerových skladov, ktoré boli plne obsadené novými toxickými látkami. Strach spojeneckých síl logicky ešte viac prispel k absencii morálky a etiky vo výskumnom pracovisku. Koniec 2. svetovej vojny už ale útlm v Porton Down nepriniesol. Naopak, testovanie pokračovalo v neutíchajúcej prevádzke celé 50. roky. Dôvod bol opäť zrejmý. Pretrvávajúce napätie medzi východom a západom.
Medzi svoje úspechy si vedci mohli pripísať syntézu dusíkatého yperitu, sarínu (nervovo-paralytická látka), ale aj plynu VX, ktorý spôsobuje ochromenie dýchacích svalov a už vdýchnutie 1mg končí smrťou. Vedci však tentoraz potrebovali dokonalý prehľad o toxicite, škodlivých účinkoch a reagovaní skutočného ľudského organizmu. Cieľ bol teda jasný, zohnať čo najväčší počet dobrovoľníkov, ktorí sa na vlastné rozhodnutie týmto látkam vystavia. Kto by sa ale nechal dobrovoľne vystaviť plynom či baktériám, ktoré v lepšom prípade zanechajú „len“ trvalé následky, v tom horšom spôsobia smrť? Testovanie jedovatých látok tak nahradili testovaním liekov proti prechladnutiu či bežnej horúčke. A keďže boli odmeny lákavé, o záujemcov nemali núdzu. Len málokto by asi odolal testom zopár bežných liečiv, keby mu bolo prisľúbené povýšenie, dovolenka naviac a hotovosť v celkovej hodnote 15 šilingov (stará mena Veľkej Británie používaná do roku 1971).
Presne také zmýšľanie mal aj dvadsaťročný Ronald Maddison, nevedel však, že už o pár dní si doslova na vlastnej koži vyskúša sarín a na jeho následky o pár minút podľahne. Tím vedcov Ronalda obliekol do dvojvrstvového ochranného odevu a zavrel ho do pozorovacej komory. Následne mu na predlaktie naniesli bezfarebnú látku - išlo o 200 miligramov sarínu. Ronald sa do pol hodiny udusil vlastnou krvou. A podobných prípadov stále pribúdalo. V roku 1968 tím vedcov usúdil, že o kyasanurskej lesnej horúčke toho veľa nevedia, preto by bolo dobré pozorovať účinky a priebeh nakazenia. Treba povedať, že vírus dosahuje v prírodných podmienkach 8 2% úmrtnosť. Ani to im však nezabránilo, aby ho otestovali na desiatkach nič netušiacich vojakoch. Časté bolo aj testovanie slzotvorných plynov v uzatvorených bunkroch, v ktorých ale vojaci nemali dovolené nosiť plynové masky, následkom čoho bolo rozsiahle podráždenie dýchacích ciest. V takomto nezávideniahodnom stave boli následne vojaci vystavení rutinným úlohám, ktoré mali plniť, aby sa tak zmapovala znížená efektivita jednotlivých vojakov. Iní zasa dostali obsah pohára s neznámou bezfarebnou tekutinou, ktorú mali vypiť. Mnohí z nich si zrejme mysleli, že onen liek je rozpustený priamo v nej. Keď sa však začali naokolo diať čudné veci, bolo im jasné, že ich myseľ zachvátili nekontrolovateľné halucinácie. Nevinný pohár vody totiž obsahoval LSD.
Vstupná brána do areálu
Testovanie jedovatých plynov a drog však nebolo to jediné, čím sa vtedajší pohlavári zaoberali. V roku 1966 si viacerí vojaci odniesli trvalé následky po tom, čo do ich tela nevedomky vedci vpravovali rôzne bakteriálne kmene. Spomenutiahodný bol aj výskum, ktorý vojakom dával za úlohu plaziť sa celý deň po poli. Odmena vyplývajúca z tohto zarážajúceho pokusu mnohým v rozhodovaní pomohla. Nikto však vojakom nepovedal jeden podstatný fakt, pole, na ktorom strávili celý deň, bolo totiž posiate rádioaktívnymi čiastočkami.
Nádorové ochorenia tak na seba nenechali dlho čakať. Tieto nemorálne pokusy na ľuďoch boli pritom celé desaťročia vystavené prísnemu utajeniu. Ku ich odhaleniu prišlo až v roku 1999, po vypršaní päťdesiatročnej zmluvy o mlčaní. Príbuzní a rodiny po zosnulých chceli od vlády Spojeného kráľovstva patričné zadosťučinenie. Vyšetrovanie bolo však náročné aj pre samotnú políciu. Neustále menenie výpovedí v dôsledku nemožnosti vyzrádzať utajované skutočnosti a zakázaný vstup na miesta činu boli len vrcholkom ľadovca, pre ktorý sa rozsudok stále vzďaľoval. Inokedy slobodné médiá majú tentokrát zviazané ruky a verejné pojednávania na súde sa menia na verejnosti neprístupné. Vo väčšine úmrtí súd rozhodne ako o neúmyselnom zabití, žiadny z vedcov však odsúdený nie je. Celý prípad napokon uzatvára ministerstvo obrany, ktoré žalujúcim pod podmienkou stiahnutia žaloby vypláca odškodné vo výške troch miliónov libier. Zodpovednosť za ujmu na zdraví stovkám obetí ale i naďalej odmieta.
