Bytovka postavená v roku 1970 naháňa strach nielen obyvateľom bratislavskej Vrakune. Je to oprávnené?
Mnoho ľudí na Slovensku možno netuší, čím sú bytovky na Stavbárskej tak zvláštne. Konkrétne budovy s číslami 34 až 42. Počet budov tvoriacich túto stavbu je 5, rovnako ako počet budov patriacich americkému sídlu Ministerstva obrany, za čo si vyslúžili pomenovanie Pentagon. Budovy boli postavené medzi rokmi 1970 až 1972 a tvorí ich 450 bytových jednotiek. Autormi projektového riešenia sú Štefan Svetko a Štefan Ďurkovič. Ulica má pomenovanie Stavbárska práve kvôli tomu, že keď sa budovalo sídlisko Medzi Jarkami, slúžila ako zdroj bytov pre robotníkov. Neskôr sa garsónky využívali ako sociálne byty.
Mnoho obyvateľov stále túži po tom, aby sa zlá situácia riešila. Konkrétne tým myslíme narkomanov, striekačky povaľujúce sa na detských ihriskách a neporiadok uprostred neslávneho "poloblúku". Prinášame ti výpovede ľudí, ktorí tu niečo zažili a môžu šíriť ďalej svoje skúsenosti ako varovanie všetkým, čo si neuvedomujú, čoho sú ľudia v krajnej núdzi schopní.
Michaela D.: Keď som sa tam sťahovala, mala som len 7 rokov, boli to normálne bytovky patriace Hydrostavu. Bolo tu bezpečne a chodili sme sami do školy aj po škole von. Klasicky na nás rodičia zakričali z okna, aby sme prišli domov, žiadna zlá povesť tu nebola. Neskôr, keď sa sem prisťahovalo pár neprispôsobivých ľudí, tak ich deti kradli v škole veci, prepadávali druhých, robili problémy, fajčili už ako malí.. Povráva sa, že tam boli ubytovaní robotníci Hydrostavu s rodinami a keď Hydrostav skrachoval, tak rozpredal veľmi lacno tieto byty medzi robotníkov. Časom sa tam začali predávať drogy, kvitnúť prostitúcia, vykrádali sa pivnice, autá, rodinné domy. Najčastejšie sa dalo stretnúť so závislosťou na heroíne, pervitíne a čuchaní handričiek.
Najhorší zážitok pre mňa jednoznačne bol, keď som dostala od jedného feťáka bitku len tak na ulici na zastávke, kým som čakala na autobus. Pár pästí do tváre, padla som na zem a on bez slov odišiel. Rovnako nepríjemným bol pohľad na narkomanku, ktorá pod stromom rodila vedľa zdravotného strediska. Okolo nej sedelo asi tak 7 ďalších feťákov, ktorí si pri tom lúštili krížovky, vytláčali sa, niektorí si aj pichali alebo chystali dávku. Brutálny je tiež pohľad na matky s kočíkmi, ktoré majú na nich zavesené tri decká a tie vyťahujú a predávajú drogy.
Často nám nezostáva nič iné, len zúfalo volať policajtov. Ako keď polovyzlečený chlap pichal v delíriu nožom do vzduchu v okolí deciek a mamičiek, ktoré sa proti takému psychopatovi na moc nezmôžu. Okrem toho je tu v okolí strašný bordel, všade sa nájdu striekačky, a to aj na detských ihriskách, potreby na podanie dávky, výkaly, použité vložky...
Terézia Z.: Keď sme sa sem sťahovali, sme ani len netušili, do čoho ideme. Prvotná myšlienka bola, že to nemôže byť až také zlé, ako sa hovorí. Asi až po roku alebo dvoch tu začalo byť neznesiteľne. Cez leto sa nedajú v noci, keď je teplo, otvárať okná, pretože v krčme neďaľeko hrajú do noci karaoke. Ja práve krčmu vnímam ako najväčší problém, odkiaľ pochádzajú všetky drogy, hluk, bitky, nadávky spôsobené alkoholom. Neprestajný hluk je neriešiteľný. Rodičia sa zašijú za bar a kašlú na decká, ktoré potom nevedia, čo od dobroty. Vtedy začínajú problémy, behajú hore dole a spoznávajú to zlé prostredie.
Alica L.: Netušila som, do čoho idem. Mala som malú dcérku a keď som videla, čo za ľudí sem chodí, viackrát som sa chcela zbaliť a ujsť čo najďalej. Bolo by pre mňa ťažké odísť mimo Bratislavy, kde bohužiaľ nikoho nepoznám. Byty sú tu pekné, no len málokto mal záujem a pod cenu som nechcela predávať, tak som tu bola nútená zostať. Hypotéku v žiadnom prípade. Tí, čo tu bývajú dlhodobo, sa poznajú, zdravia a prehodia kus reči. Sú to milí a slušní pracujúci ľudia. Ja som na invalidnom dôchodku, tak si pomáham brigádami a žijem s dcérou študentkou sama.
Najviac ma jednoznačne šokovalo, keď dcérka prišla zo školy s plačom, lebo učiteľka ich škatuľkovala podľa toho, kto býva alebo nebýva v Pentagone. Citujem: „Postavte sa všetky deti, ktoré bývate v Pentagone“. Odvtedy sa s ňou nikto nechcel baviť, má z toho komplexy a aj mimo školy sa bojí priznať, kde bývame. Ešte by si náhodou niekto pomyslel, že sme nejakí asociáli. Náš vchod je ale čistý, bývajú tu lekárky, inžinierky, sestričky, vysokoškolsky vzdelaní ľudia, mladé rodinky s deťmi. Spočiatku sme čelili častým útokom, no po inštalácii kamier je to lepšie. Už si netrúfajú prísť do našej brány.
Môj názor je, že všade sú dobrí aj zlí ľudia. V hociktorom činžiaku sa nájde čierna ovca, no tu sú asi najhoršie brány 40 a 42. Inak má Pentagon v podstate veľmi dobrú polohu, čo sa týka prístupu do centra, je tu veľmi dobré občianske vybavenie. Jediným problémom je práve zlá povesť. Tú zlepšiť, to je beh na dlhú trať. Minimálne policajná stanica už tu mala byť dlho.
Róbert D.: Povesť Pentagonu predbieha samotný zážitok, prvé návštevy som zažil už v detstve, keďže som obyvateľ Vrakune. Je to nejaké to desaťročie dozadu, vtedy bolo ešte relatívne bezpečné prejsť skrz neslávne známe podchody (ktoré sú v súčasnosti už zamurované) či park, v ktorom ležia desiatky použitých striekačiek či spiacich ľudí bez ohľadu na ročné obdobie.
V minulosti som pracoval v súkromnej bezpečnostnej službe. Zastával som najmä pozície na bránach diskoték v centre mesta či po herniach. Slangovo povedané, bol som biletár. V rámci firmy prišla ponuka ísť pracovať do pentagonskej herne, ktorá sa v minulých časoch tešila obľube bežných návštevníkov a nutná “rezervačka” na stôl vo večerných hodinách nebola ničím zvláštnym. V tých dobách tam pracovali kolegovia, ktorí dokázali rôznym asociálom bez problémov zamedziť vstup. Časom kvalita podniku išla dole vodou, a preto sa majiteľ rozhodol zrušiť prítomnosť biletárov. Zvýšila sa návštevnosť asociálov pod vplyvom omamných látok. A v tom období som prišiel ja, keďže polícia bola v týchto prípadoch často bezmocná.
Život, ktorý žijú miestni obyvatelia, sa nedá nazvať životom. Party ako na nový rok boli každodennou praxou bez výnimky veku. Nebol problém stretnúť skupinu detí do 10 rokov v noci o druhej ráno pred herňou, ako sa zabávajú v špine, s cigaretami v rukách. Výchovu by u nich človek hľadal len ťažko. Vidieť, ako denne ich rodičia prehrajú v automatoch viac, ako si môžu dovoliť minúť na stravu či bežné výdavky na život, bolo zarážajúce. Peniaze mali z predaja drog, kradnutia a prostitúcie. Nebol problém dostať sa ku kozmetike, alkoholu, elektronike, jedlu či šatstvu ešte s elektronickými zabezpečovacími čipmi za polovičné ceny. Dovolím si povedať, že väčšina zákazníkov dokázala minúť denne v automate bezmála 100 eur.
Strašné zážitky? Tými bola pre mňa každá zmena, keďže ma čakalo vždy niečo nové. Stretol som sa s nožom , s boxerom, zažil som aj pri cigarete pred vchodom streľbu, našťastie tá nebola mierená proti mojej osobe. Volať políciu nemalo zmysel. Strašným bolo aj vykázanie problémového človeka z herne. Okrem toho, že sme v rámci pracovnej pozície mali preplácané očkovania proti žltačke a iným vírusovým ochoreniam, nebolo vylúčené nakaziť sa niečím iným, preto vyhadzovanie, v najhoršom prípade stret s neprispôsobivým zákazníkom vyžadovalo použitie vreciek na ruku. Ak sa vám nevedeli pomstiť priamo v herni a dostali ste ich von, kľudne sa vyvŕšili na vašom aute alebo si vás počkali pred vchodom aj s posilou.
Základ bol nebáť sa vyhrážok, zbraní a kriku, pokiaľ videli vo vás seberovného, prípadne silnejšieho súpera, rešpektovali vás. V zásade mi ale práca v Pentagone dala do života veľa a považujem to za veľmi dobrú skúsenosť.
Na záver nám len zostáva dodať, že veríme, že sa so situáciou začne niečo viac robiť. Podobné nebezpečné správanie je v modernej spoločnosti 21. storočia absolútne neprípustné.
