V rozhovore s Hansom Zimmerom sme šli do hĺbky komponovania filmovej hudby a okrem iného sa dozviete aj to, ako robia na soundtracku dvaja a viacerí skladatelia.
Pred blížiacim sa júnovým koncertom Hansa Zimmera a jeho orchestrálnej zostavy v Bratislave sme dostali možnosť sa s velikánom filmovej hudby pozhovárať. Pre jeho vyťaženosť komponovaním kudby do Nolanovho Dunkirku bolo osloveným médiám ponúknutých zhodne po 10 minút Zimmerovho času. Náš telefonát napokon prekročil štvrťhodinu a okrem milého a priateľského prístupu nám nemecký skladateľ predostrel pútavé rozprávanie o mnohých častiach jeho kariéry a niekoľkokrát sa s nami dobre nasmial. Vášeň pre hudbu dýcha azda z každej jeho odpovede. Po neistote Hansovej asistentky ohľadom vyslovenia môjho mena, začal Zimmer nádherným prednesením „Jakub“.
Zdravím, pán Zimmer.
Hovor mi Hans, prosím.
Zdravím, Hans. Ďakujem, že ste si na nás našli čas. Moje meno je Jake (Jakub), študujem na University of Worcester a píšem pre Filmkult. Keďže náš čas je dosť obmedzený, je v poriadku, ak sa do toho hneď pustíme?
Jasné, nie je nutné byť zdvorilý. Pýtaj sa.
Hudbu komponujete už celé dekády, pracovali ste s tými najlepšími režisérmi a máte za sebou prakticky všetky žánre. V čom hľadáte motiváciu a nemávate postupom času väčší problém s tvorením čo najoriginálnejšej hudby?
Úprimne si myslím, že motivácia je vždy rovnaká a motivácia samotná je v dnešnom svete skutočný luxus. Každý film totiž začína rovnako - niekto, napríklad režisér, vám zavolá a povie „Chcem ti porozprávať príbeh“. Ono je niečo skutočne úžasné na možnosti vypočuť si človeka rozprávať príbeh. Stáva sa to tak zriedka. Niekto vám chce vyrozprávať zaujímavý príbeh, ktorý vás inšpiruje, no a to je môj život. Niekto mi povie „Mám pre teba príbeh, je niečo, čo by si k nemu rád pridal? Napadá ti podtext, ktorý by si chcel pridať tvojou hudbou?“ Pokiaľ je ten príbeh zaujímavý... A čím komplexnejší je alebo čím komplexnejšia je povaha samotného príbehu, čím komplexnejší je jeho konflikt alebo srdce, duša, jeho politika alebo čokoľvek čo je jeho jadrom, tým... Ako človek nemôže byť inšpirovaný tým, že mu niekto zavolá a povie „Porozprávam ti príbeh?“
Ako funguje spolupráca dvoch a viacerých skladateľov na jednom projekte? Nakoniec, sám ste to už niekoľkokrát zažili.
Vezmite si napríklad Batman Begins, kde som spolupracoval s Jamesom Newton Howardom. Pre mňa to bolo veľmi jednoduché, pretože som Chrisovi neustále hovoril: „Nie som si istý, či tento projekt dokážem utiahnuť, keďže nedokážem byť Temný rytier a zároveň Bruce Wayne“ Prizvať ďalšieho skladateľa bol Chrisov nápad, povedal: „Prečo neskúsiš spolupracovať s dobrým priateľom?“ Ja som s tým prišiel za Jamesom, pretože je v prvom rade úžasný skladateľ a jeho práca má určitú esenciu elegancie. Táto elegancia bola v priamom kontraste so surovým a animalistickým Batmanom, ktorého som do projektu chcel priniesť ja. V konečnom dôsledku teda James skladal všetky krásne motívy, zatiaľ čo ja som sa mohol ponoriť do mojej elektronickej punk fázy.
Keď už spomínate Chrisa Nolana, čo robí vašu vzájomnú spoluprácu tak výnimočnou?
Vlastne ani neviem. Myslím, že máme pri práci dobrú vzájomnú chémiu, myslím, že riskujeme... Nie. Aby som sa vyjadril skutočne presne: Chris ma necháva riskovať a chráni ma. Keď sa zamyslíte nad tým maličkým desivým zvukom, ktorý som vytvoril pre postavu Jokera. Viete, filmové štúdio investuje balík do svojho veľkého Batman filmu a dokážete si predstaviť zahrať ten zvuk na meetingu všetkých hláv štúdia a povedať: „No, tak toto je hudobný motív vášho nového letného hitu.“? Nemyslím si, že by u nich moja kariéra ešte mala budúcnosť. No spôsob, akým Chris pracuje je aj to, že si dáva záležať, aby chránil to, čo robím. A to je veľmi dôležité. Mať s niekým podobný vzťah vás povzbudzuje k anarchii, bláznivosti a experimentovaniu. A vy viete, že on to experimentovanie bude vždy chrániť.
Rád by som sa spýtal na Interstellar. Bolo pri komponovaní hudby k Interstellar od samého začiatku vaším zámerom vyhnúť sa nástrojom a postupom použitým v minulosti a prísť s niečím úplne novým a nekonvenčným?
Absolútne. Celé to začalo ako... Viete čo? Dám vám viac ako len odpoveď na vašu otázku. Raz som niekde stretol Chrisa, on sa na mňa pozrel a spýtal sa ma jednoduchú vec. Vravel, že mi pošle list, ktorého obsah sa má akosi vzťahovať k príbehu jeho nasledujúceho filmu, no nepovie mi o čom samotný film bude. Chcel vedieť, či mu dám jeden deň svojho času a zložím čokoľvek, čo predo mňa inšpirácia pri čítaní toho listu postaví. Ja som na to okamžite pristúpil, znelo to ako zaujímavý experiment. O krátky čas som obdržal spomínaný list (nádherne napísaný na písacom stroji, nie na počítači). V skutočnosti som nikdy nikomu nepovedal, čo presne v ňom stálo, ale v podstate išlo o rozprávanie o vzťahu, ktorý má otec k svojmu dieťaťu.
Tak som si sadol a napísal skladbu o vzťahu k môjmu synovi. Zavolal som Chrisovi a povedal: „Ahoj, som hotový. Chceš prísť a vypočuť si to?“ Samozrejme, bolo to veľmi krehké dielo. Veľmi ne-epické. Chris prišiel, zahral som mu svoju skladbu a spýtal sa, čo si myslí a on zareagoval: „Myslím, že je čas, aby som ten film natočil.“ A ja som sa ho spýtal: „Ale čo je to za film?“ (smiech). No a až vtedy mi povedal, že je to epický film odohrávajúci sa vo vesmíre. „Ale ja som práve zložil tento krehký, osobný kúsok hudby. Ako také niečo zapadá do vízie a nápadov, ktoré máš?“ A on povedal: „Teraz už viem, čo je srdce celého príbehu.“
Bol to veľmi umný spôsob, ako ma nechať deklarovať moje srdce. Ako vyjadriť jadro všetkého. Potom sme sa začali baviť o zvyšku práce a napísali sme zoznam všetkého, čo sme urobili v minulosti a povedali sme si: „Okej, tohto všetkého sa zbavme.“ Takže, keď sme sa pozreli na to, čo nám ostalo, zistili sme, že nám neostalo vôbec nič (smiech). Ó, nie, žiadne syntetizátori, žiadne bicie (smiech). A Chris prišiel s myšlienkou kostolného organu. V momente, kedy to povedal, okamžite som si predstavil rúry organu a viete, ony skutočne vyzerajú ako rakety. Ďalšou vecou je, že všetky ostatné nástroje sú priamou interakciou - zvuk je tvorený svalmi hrajúcej osoby. No organ nie.
Je to kus technológie. Navyše funguje na báze vzduchu a ja som premýšľal nad konceptom vzduchu ako jednej z najcennejších komodít vo vesmíre. Páčilo sa mi, že tá myšlienka mala všetky aspekty, ktoré boli skvelou metaforou pre príbeh, ktorý sme sa snažili vyrozprávať. A bol to Chrisov nápad, všetky zásluhy by mali patriť jemu. Je vtipné, že jeho nápad spôsobil, že sme nemali k dispozícii žiadne nástroje a jeho nápad taktiež našťastie zachránil samotnú existenciu hudby v celom filme.
Počuli sme, že Chris Nolan nemá príliš v láske temp music. Ako skladateľa vás to musí dozaista tešiť, no ako podobný prístup formuje kreatívny proces v porovnaní s projektmi, ktoré temp music používajú?
Na to sa ma pýtate v naozaj zlý deň, pretože momentálne som pod enormným množstvom tlaku, aby som vytvoril ďalší kus hudby, keďže nemáme žiaden temp. Viete, musíme ten film postaviť pred publikum, a tak ďalej, a tak ďalej. Takže hej, je to skvelé a tiež to znamená, že vôbec nespávam, pretože musím neustále skladať temp. Nedá sa pred tým utiecť... No to bola skôr ironická odpoveď. Skutočná odpoveď znie: Áno, samozrejme, to je predsa naša práca. Našou prácou je vziať prázdny kus papiera a tvoriť. Vrátim sa ešte k Interstellaru. Jednou z vecí, ktoré ma prenasledovali, bolo, čo urobil Stanley Kubrick pri 2001: Vesmírna Odyssea, kde neustále využíval najlepšie hudobné diela.
No potom som sa snažil zamyslieť sa z perspektívy publika a napadlo mi, že možno s vínimkou The Blue Danube tieto diela ľudia nepoznali a všetko, čo vnímali, bola dobrá hudba, ktorú režisér zakomponoval do filmu. Cieľ bol teda jednoducho napísať dobrú hudbu a ničoho sa nebáť. Nie, nesnažím sa porovnávať s Ligetim, Straussom ani žiadnym iným brilantným hudobným skladateľom minulosti. My sa jednoducho snažíme zo všetkých síl tvoriť najlepšie, ako v daný moment dokážeme.
(V tomto momente nám Hansova asistentka oznámila, že pre nabitý skladateľov program nám ostáva posledná otázka)
Tak na záver: Aký je postup pri výmene skladateľov na poslednú chvíľu? Začína nový skladateľ úplne od začiatku, alebo sú niektoré z predošlých aspektov nejakým spôsobom použité tiež?
Viete, dodnes sa sám seba pýtam, či som počul, čo Alan Silvestri zložil pre Pirátov a on mi to nechce pustiť (smiech). Nie, nepočujete, čo urobili. Myslím, že nie. Naopak, začínate, ako keby pred vami žiaden skladateľ pri projekte nebol. Musíte. Ono je to všetko veľmi často len problém zlej komunikácie. Viete, hudba je... Vec sa má takto - hudbu je nemožné obhajovať. Buď u ľudí rezonuje alebo nie. Ja nedokážem presvedčiť režiséra, aby sa mu daná skladba páčila, dáva to zmysel? Im sa buď zapáči alebo nie. A ono to nie je ani o tom, či sa im hudba páči. Dôležité je, aby s nimi v určitom zmysle skladba emocionálne pohla a v kontexte filmu s nimi musí rezonovať práve týmto spôsobom, musí byť podtextom spôsobu, akým chcú vyrozprávať film práve oni. Buď sa vám to podarí alebo nie.
Mne samému to často zaberie mnoho, mnoho pokusov, kým sa tam dostanem. John Powell mi raz povedal niečo veľmi pravdivé. V tom čase som bol uviaznutý pri tvorbe soundtracku, celé dva týždne bez napísania jedinej noty. Nevedel som, čo si počnúť a on mi povedal, že je to ako čokoľvek iné. „Musíš tomu len dať čas, dostať to do rúk.“ Je to ako učiť sa hudobnú etudu na piáne. Nikdy ju nezahráte dobre po prvý raz. Musíte jej venovať čas, naučiť sa ju, dostať ju do rúk a urobiť ju svojou vlastnou... Zodpovedal som vašu otázku?
Myslím, že rozhodne áno. Ešte raz vám ďakujem.
Nie, to ja ďakujem.
Prajem krásny zvyšok dňa.
Pekný večer aj vám.
A v tomto momente sme sa s Hansom museli rozlúčiť. Je nám jasné, že vás to mrzí, rovnako tak to mrzí nás, keďže šlo o pohlcujúce odpovede a my dúfame, že v budúcnosti budeme mať príležitosť položiť Hansovi aj zvyšné otázky. Nenechajte si ujsť blížiaci sa bratislavský koncert tohto velikána filmovej hudby. Vidíme sa 2. júna na zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Lístky môžete zakúpiť aj po kliknutí na tento odkaz.
