Odtajnené dokumenty ukazujú, ako Moskva nakladala s výskumom dopadov rádioaktívneho výbuchu.
Atómová energia bola a stále je veľmi efektívna, ale nesie so sebou niekoľko výrazných rizík, čo už viaceré svetové krajiny prinútilo prejsť z jadrovej energie na iné druhy a zbaviť svoje územia aj samotných elektrární. Ak sa potom na jednotlivé riziká nebrali dostatočné ohľady, atómová energia mohla spôsobiť a koniec koncov aj spôsobila niekoľko obrovských incidentov. Najhoršou jadrovou haváriou v histórii našej planéty sa ešte 26. apríla roku 1986 stal výbuch v černobylskej atómovej elektrárni. Dodnes ho v rozsahu uniknutej radiácie a dlhodobých efektov na okolie žiadna havária neprekonala, lenže nedávno zverejnená tajná dokumentácia z čias Sovietskeho zväzu ukazuje, že v jednej kategórii by sa našla katastrofa, ktorá Černobyl nielenže prekonala, ale doslova ho jej rozsahom sfúkla.
Semipalatinsk nuclear test site in Kazakhstan - Stalker... pic.twitter.com/S3XRqHqWe0
— Nicholas F Arthurell (@NickArthurell) 22. března 2017
Sovieti boli experti na zakrývanie toho, čo sa v skutočnosti stalo. Pri samotnej černobyľskej havárii trvalo zodpovedným veliteľom z Moskvy až jeden celý deň, dokým vydali rozkaz na evakuáciu mesta Pripjať a snaha všetko ututlať a zakryť sa objavila a nakoniec aj bola čiastočne úspešná už v roku 1956. Na severovýchode Kazachstanu sa nachádzala oblasť Semipalatinsk, kde začiatkom druhej polovice 20. storočie Sovieti otestovali až 456 atómových bômb, či už vo vzduchu alebo v podzemí, a spôsobili obrovské škody nielen miestnej prírode a prostrediu, ale najmä obyvateľom. Množstvo informácií o jadrových testoch už dlhé roky, najmä od pádu Sovietskeho zväzu poznáme, ale až teraz sme sa dostali ku tajným dokumentom podrobne opisujúcim to, ako prebiehal jeden z osudných testov v auguste v roku 1956 a čo sa v oblasti dialo po ňom.
Centrom testovania jadrových zbraní sa stalo miesto nachádzajúce sa len necelých 200 kilometrov od vtedajšieho mesta Usť-Kamenogorsk, kde v tom čase žili desaťtisíce ľudí, ktoré nemali žiadne bližšie poznatky o tom, aké potenciálne smrteľné testy neďaleko nich Sovieti skúšajú. Sovieti potrebovali zistiť, aké dopady bude mať ožiarenie po výbuchu atómovej bomby nielen na infraštruktúru, ale samozrejme aj na ľudí, a tak sa obyvatelia v tejto oblasti nevedomky stali živými testovacími subjektmi jednej z najničivejších síl na našej planéte. Do oblasti výbuchu sa mesiac po samotnom teste, čiže v septembri roku 1956, vybralo z Moskvy niekoľko expedícií, aby na vlastnej koži preskúmali, čo rádioaktivita u ľudí spôsobila. Už po príchode a zmeraní úrovne rádioaktivity zistili, že jej miera aj po mesiaci od výbuchu približne 100-násobne prekračuje povolené hodnoty. Po analýze niekoľkých prípadov v meste Usť-Kamenogorsk smerovali kroky výskumníkov do ďalších dediniek, kde v stolici miestnych obyvateľov našli vysoké hodnoty rádioaktivity a u viacerých sa prejavili symptómy akútnej choroby z ožiarenia.
Práve v tejto kategórii atómové peklo v Kazachstane ďaleko prekračuje katastrofu v Černobyle, pretože po teste v auguste roku 1956 malo byť unáhlene hospitalizovaných až 638 ľudí s vážnou chorobou z ožiarenia, zatiaľ čo v Černobyle to bolo len 134 prípadov. Okamžitý dopad na obyvateľov bol teda štvornásobne horší než pri černobyľskej havárii a testy v oblasti začali už pred rokom 1956 a pokračovali aj po ňom, takže miestni obyvatelia jednoducho nemali možnosť vydýchnuť si od jadrového rizika. V správe sa nachádzajú aj údaje o tom, ako rýchlo a ďaleko postupoval rádioaktívny mrak z výbuchu a napokon Sovieti v oblasti zriadili aj špeciálnu kliniku, ktorá napokon identifikovala príznaky rádioaktívneho ožiarenia u viac než 100-tisíc ľudí a hrozný na tom bol aj fakt, že Moskva sa to pred svetom snažila utajiť názvom kliniky poukazujúcim na výskum zameraný na boj proti chorobe s názvom brucelóza. Ak by sa teda niekto pozrel na jej názov, nečakal by, že miestni lekári pozorujú u svojich pacientov v prvom rade strašidelné príznaky choroby z rádioaktívneho ožiarenia. Moskovskí výskumníci napokon mali guráž na to, aby do svojich záverečných správ napísali aj veci, že mnohé symptómy u miestnych obyvateľov nemuseli byť priamo spôsobené výbuchom atómovej bomby, ale ich dôvodom mala byť napríklad zlá hygiena.
Našťastie, kazašský región zažil svoj posledný atmosferický atómový test ešte v roku 1963, čo však neznamenalo, že by sa bol svet dozvedel o tom, ako veľmi na všetky sovietske pokusy ľudia doplatili. Už v našom staršom článku si sa mohol dozvedieť o tom, čo sa dialo s budúcimi deťmi a aké anomálie sa tam dodnes v menšej miere objavujú, aj keď väčšina oblasti je už vyčistená a bezpečná na život.
