Na bod školskej reformy, ktorý polarizuje slovenskú spoločnosť, sme sa pozreli bližšie.
V čase, kedy na Slovensku naplno prebiehali písomné maturity, zverejnil tím ministra školstva Petra Plavčana reformu pod názvom Učiace sa Slovensko. Jej ambíciou je určiť smerovanie agendy rezortu na najbližších 10 rokov a ľuďom pracujúcich a učiacich sa v prostredí slovenských škôl zlepšiť podmienky na ich rozvoj. 200 strán textu síce ponúka niekoľko pozitív, ale už v čase, kedy jeho plné znenie bolo známe len určitej skupine ľudí, sa reforma stretla s kritickými názormi, že ide opäť len o hŕstku dobre znejúcich, prípadne nikomu nič hovoriacich slov. Tí najväčší skeptici tvrdili, že ide o víziu, ktorá nezodpovedá skutočnosti a ktorá bola pripravená ľuďmi od stola bez potrebného výhľadu do praxe. Nech je ako chce, šéfovi rezortu sa nedá uprieť snaha. Avšak, jeden z bodov novely vzbudil množstvo kritických ohlasov viac ako v ostatných prípadoch, a to prakticky bezprostredne po tom, čo bol známy jej plný text. Týka sa študentov, ktorých prospech nie je práve oslnivý. Päťkári nebudú po novom opakovať ročník, žiak s hodnotením "nedostatočný" postúpi ďalej. Toto opatrenie sa nebude vzťahovať iba na študentov s fyzickými alebo psychickými zdravotnými problémami. Je veľmi prekvapujúce, že v čase, kedy v medzinárodných hodnoteniach naši študenti dlhodobo zaostávajú a z roka na rok sa zhoršujú, dochádza k zavedeniu takéhoto kroku. Preto sme sa rozhodli kriticky zhodnotiť, prečo to nie je dobré a čo takýto krok prinesie Slovensku v budúcnosti.
Na úvod trochu štatistiky
Medzinárodné testovanie PISA má za úlohu celosvetovo hodnotiť vedomosti a gramotnosť študentov z celého sveta v matematike, prírodných vedách a čitateľskej gramotnosti. V trojročných cykloch si tak máme možnosť porovnať, ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami vo vzdelávaní mládeže. Bohužiaľ, v posledných rokoch sa nemáme čím chváliť. V roku 2016 sme sa zúčastnili testovania po piatykrát a zaznamenali podpriemerné a znepokujúce výsledky v porovnaní so štandardom krajín OECD. V prírodných vedách získali slovenskí študenti v priemere 461 bodov, priemer OECD bol 493. Dostali sme sa tak na úroveň Izraela, Malty či Grécka, za nami ostalo už len Čile, Mexiko a Turecko. V matematike sme dosiahli 475 bodov, priemer OECD sa pohybuje na 490 bodoch, čo nás v tomto smere zaradzuje ku krajinám ako Malta, Litva či USA, horšie sú na tom opäť totožné štáty. Ako je to s čítaním? Na národnej úrovni 453 bodov, o 40 menej ako priemer OECD.
Kým v minulosti dosahovali slovenskí študenti až na výnimky z nižších sociálnych skupín potrebný štandard, v súčasnosti sú výsledky zlé naprieč socioekonomickými skupinami. To vo svojom komentári uviedol Inštitút finančnej politiky. Samozrejme, to, že žiaci na Slovensku zaostávajú za svetovými normami je komplexný problém, ktorý sa nevyrieši mávnutím čarovného prútika ani z dňa na deň. Ak opomenieme množstvo každodenných problémov, s ktorými sa stretáva bežný učiteľ aj jeho žiaci, už len v kontexte k samotnému hodnoteniu vyznieva opatrenie vzťahujúce sa na najhorších študentov prinajmenšom skepticky.
Známka ako motivácia a výchovný faktor
Nie je to tak dávno, čo som opustil stredoškolské lavice a vybral sa v ústrety vysokej škole. Mám to šťastie, že môžem študovať odbor, ktorý je dlhodobo mimoriadne žiadaný a v rámci perspektívy zrejme ešte mnoho rokov bude. Cesta k tomu, aby sa mi niečo také podarilo, nebola ľahká a musel som prejsť mnohými úskaliami a preukázať nemalé vedomosti. Samozrejme, aj ja som zažil vo svojej triede spolužiakov, pre ktorých bolo vysedávanie v škole od ôsmej do druhej iba nutným zlom, aby sa dostali k maturite, ktorú "už nejako dajú". No medzi nami boli aj takí, ktorí sa učiť chceli a videli v pravidelnej a systematickej príprave tú správnu cestu. Iste, nevyhla sa nám dobre známa prezývka bifľoši, ale nech sa na to pozerám akokoľvek, neboli sme chodiacimi učebnicami a vedeli sme nadobudnuté poznatky využiť pri riešení praktických úloh, pretože ich realizáciu si učitelia na našom gymnáziu vyžadovali. A bolo pre nás odmenou, keď sme mohli učiteľovi, ale najmä samým sebe dokázať, že sme dané účivo zvládli a mohli za neho byť odmenení dobrou známkou. Výborné vysvedčenie bolo už len čerešničkou na torte.
Samozrejme, nie každý sa učil na vynikajúci prospech, no aj v prípade dvojkárov či trojkárov bolo cítiť, že sa v prípade nezdarov aspoň snažili s výslednou známkou niečo zmeniť, hoci sa im to nie vždy podarilo. Bohužiaľ, interná kultúra je špecifická pre každú školu a líši sa podľa toho, či hovoríme o gymnáziu, strednej odbornej škole či priemyslovke. Ak niekto študuje odbor len preto, aby niečo študoval, nevidí sa po absolvovaní štúdia v praxi a má školu do slova a do písmena na háku, hodnotenie "nedostatočný" nebýva ničím výnimočným. Vo väčšine prípadov takýto stav viedol až doteraz k opakovaniu ročníka. Študent mal šancu uvedomiť si, čo robil zle a do budúcna sa tomu vyhnúť. Bolo to pre neho memento a aj keď nie každý dokázal ťarchu zodpovednosti uniesť, mal šancu zmeniť svoj prístup k povinnostiam. Po novom túto šancu mať nebude.
Uplatniteľný absolvent
V posledných rokoch zachytil snáď každý slovenský občan v médiách honosné pomenovanie duálne vzdelávanie. To sa týka študentov stredných odborných škôl, ktorých rozvrh sa skladá striedavo s týždňom teoretickej výučby, ktorú poznáme zo základných škôl či gymnázií a z týždňa praktickej výučby, kde sa buď pod dohľadom tzv. majstrov odborného výcviku na svojej škole, alebo poverených pracovníkov príslušných firiem spolupracujúcich s danou školou vzdelávajú a zdokonaľujú v praktických zručnostiach týkajúcich sa odboru ich štúdia. Hoci sa v posledných rokoch tento projekt prezentuje ako nóvum, je potrebné zdôrazniť, že niečo podobné tu už fungovalo v oveľa prepracovanejšej miery ešte za čias socializmu.
Nezriedka mali štátne podniky svoje vlastné školy, kde si pripravovali absolventov podľa svojich konkrétnych potrieb a žiak mal istotu, že sa po skončení školy zamestná na pozícii, ktorá plne zodpovedala jeho kvalifikácii a zručnostiam. Navyše, zavedený inštitút plánovaného hospodárstva zaručoval, že zo škôl nebude vychádzať nadbytočné množstvo absolventov, čo je dnes bohužiaľ trpká realita pre mnohých z nich a ich kroky tak namiesto zamestnania veľmi často vedú na úrad práce. Paradoxom je, že aj napriek "nadprodukcii" absolventov sa mnohé firmy sťažujú na nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Nájsť študenta s excelentným prospechom a potrebnými znalosťami na strednej odbornej škole býva veľmi často skôr utópiou (česť výnimkám). Predstava, že mi v budúcnosti príde stavať základy domu niekto, kto nebol schopný odviesť ani potrebné minimum snahy na to, aby sa päťke na vysvedčení vyhol, mi vyrába vrásky na čele. Aj keby bol dotyčný skvelý po praktickej stránke, plnenie si školských povinností aspoň v minimálnej miere je pre mňa ukážkou zodpovedného prístupu k práci. Ja sa pýtam - akú šancu má "chronický päťkár" na to, aby si uvedomil, že v reálnom živote je plnenie si povinností a sebadisciplína základom úspechu?
Demotivujúce prostredie
Predstavte si, že ste učiteľom s dlhoročnou praxou, ktorý si v súčasnom štátnom systéme zarobí len veľmi priemerný plat. Máte na konte hypotéku, spotrebný úver a so svojou partnerkou si chcete založiť rodinu, prípadne máte fungujúcu rodinu. Do systému školstva ste ako absolvent vstupovali s nádejou, že svojim zverencom odovzdáte maximum vedomostí a v triedach, ktoré budete učiť, bude vládnuť poriadok, pokoj a disciplína. Keď ste sa po toľkých rokoch opäť pristihli pri tom, ako musíte riešiť jedného žiaka z tridsiatich, ktorý sa, ľudovo povedané, nevie zmestiť do kože, možno vám preblesklo hlavou, na čo ste sa rozhodli pre takúto prácu.
Alebo môžete byť študent, ktorý má predstavu o svojej budúcnosti a z kariérneho hľadiska vie presne, čomu sa chce venovať. Štúdium na vašej škole beriete ako možnosť sa čo najlepšie pripraviť na profesionálnu dráhu a svojim konkurentom pohodlne ukázať chrbát. Viete, že danú hodinu máte 45 minút a chcete čas využiť naplno. Bohužiaľ, namiesto toho, aby ste sa dozvedeli niečo nové, musíte snáď po stýkrát počúvať výčitky vášho pedagóga, ktoré sú adresované na toho najväčšieho flákača a nevychovanca z vašich radov. Opäť ste všetci zabili čas jeho riešením k všeobecnej spokojnosti tej časti triedy, ktorú škola vyslovene nebaví. Uvedomujete si, že ste v triede jeden z mála tých, kto sa chce posúvať vpred. Máte však smolu, pretože kolektív vás vybičovať k lepším výkonom nedokáže a nemáte po svojom boku nikoho v okolí, kým by ste sa inšpirovali.
Nie nadarmo sa hovorí, že ak ste najchytrejší v miestnosti, opustite miestnosť. Alebo športové "o víťazstve rozhoduje najslabší článok". Ak v NHL hokejista nepreukáže dostatočné schopnosti, putuje na farmu alebo na tribúnu, a to bez diskusie. Podľa novej reformy bude musieť škola a študenti príslušnej triedy akceptovať fakt, že niekto v ich okolí nejaví záujem o spoločné ciele. Bojím sa uvažovať o tom, kto na to najviac doplatí.
Trochu pozitívneho myslenia záverom
Opätovne si z toho miesta dovolím zdôrazniť, že plán čo najpresnejšie pomenovať nedostatky nášho školstva a urobiť niečo pre jeho zmenu je chvályhodné. Myslím si však, že existujú aj spôsoby, ako niečo podobné docieliť. Napríklad by sa konečne mohlo prestať s presadzovaním memorovania poznatkov, využiť vyučovacie hodiny na riadené diskusie o preberanej problematike a postaviť študentov na školách k riešeniu praktických problémov. Po rokoch konečne adekvátne oceniť prácu učiteľa, byť prísnejší na študentov, ktorí porušujú zaužívané konvencie a nebáť sa byť dôrazný vtedy, kedy si to situácia vyžaduje. Jedna z vecí, ktorá mne osobne v Učiacom sa Slovensku chýba, je riešenie odsunu stredných odborných škôl na druhú koľaj. Nie je predsa možné, aby sa praktický každý dostal na gymnázium a SOŠky zívali prázdnotou a museli riešiť zánik učebných odborov. Ak sa situácia nezmení, o pár rokov nám nebude mať kto upiecť chlieb ani opraviť topánky.
Pýtate sa, kde je to pozitívne myslenie? Nuž, hľadá sa ťažko. Ale mám pocit, že aj keď milimetrovými krôčikmi, posúvame sa vpred. Síce nám konkurencia uniká míľovými krokmi, pozitívne zmeny sú vidieť. Vracajú sa k nám absolventi prestížnych škôl, ktorí chcú školstvu pomôcť. Učitelia sa začínajú ráznejšie ozývať s požiadavkami, duálne vzdelávanie naberá stále viac škôl a firiem. Verím, že sa vďaka v tomto článku riešenému bodu nedožijeme toho, že raz do čela rezortu, prípadne inej inštitúcie, zasadne niekto, kto v škole viac nebol ako bol. To by sme si rovno podpísali rozsudok smrti.
