Vyznačoval sa radikálnymi názormi a genialitou, ktoré ho napokon aj pochovali.
Otto Gross je dodnes vedeckou obcou považovaný za nenásytného blázna, ktorý robil viac škody ako úžitku. Jeho osobnosť bola vskutku pozoruhodná a okolie ho zväčša opisovalo v superlatívoch, avšak skôr v tých negatívnych, keďže uznával anarchistický štýl života. Sexuálny maniak, drogový experimentátor, ale tiež človek s veľkou charizmou a jeden z prvých psychoanalytikov po boku Sigmunda Freuda a C. G. Junga, ktorí v ňom videli hlavnú prekážku na ceste za spopularizovaním novodobých psychiatrických metód. Pravdou však je, že svojimi svetonázormi a kontroverznou ideológiou do značnej miery ovplyvnil aj českého rodáka, jedného z najvýznamnejších spisovateľov 20. storočia – Franza Kafku a celý rad dadaistov.
Otto Gross
Gross, pôvodom z Rakúska, nebol len tak obyčajným dedinským chlapcom. Za otca mal Hansa Grossa, jedného zo zakladateľov kriminológie a daktyloskopie, čo mohlo za fakt, že už odmalička pociťoval svoju nadradenosť. Navštevoval súkromné vzdelávacie inštitúcie, o jeho pohodlie sa staral tím služobníkov, takže bol už od útleho veku zvyknutý na luxus a pohodlie. Ako dospievajúci muž sa rozhodol pre štúdium medicíny, z ktorej sa časom zameral na psychiatriu. Tú išiel uplatniť do Mníchova ako asistent jedného z vtedajších popredných vodcov psychofarmakológie Emila Kraepelina. Časom však odcestoval do Južnej Ameriky, kde slúžil ako námorný lekár. Po návrate si okrem novonadobudnutých vedomostí však priniesol ešte jeden darček. Stal sa závislý na kokaíne a opiátoch. Jedna vec ho ale ovplyvnila ešte viac, v roku 1904 sa totiž stretol so Sigmundom Freudom, ktorý bol podľa jeho slov jedným z najbystrejších ľudí, akých stretol. Freud nebol dokonca jediný, ktorý Grossa považoval za génia a filozofického intelektuála.
Ako to už však u geniality býva, niekedy jeho nositeľovi značne prerastie cez hlavu. Podobný osud stihol aj Grossa. Zatiaľ čo pre nefalšovaných psychiatrov a psychológov bola novoobjavená psychoanalýza nástrojom, skrz ktorý mali pacienta prispôsobiť spoločenským konvenciám, Gross sa na celú vec pozeral z opačného hľadiska. Psychickú chorobu pokladal v chorej spoločnosti za prirodzenú a zdravú reakciu každého indivídua, no Freuda svojím tvrdením nepresvedčil. Postupom času naberali jeho kontroverzné tvrdenia až extrémistický charakter. Dôvodom boli pravdepodobne až príliš dobré vzťahy s Gustavom Landauerom a Erichom Mühsamom, čistokrvnými anarchistami, ktorí pokladali za najväčšie problémy spoločnosti patriarchálnu rodinu, konzum a monogamiu. Možno práve preto nachádzali v jeho ordinácii pomoc výlučne ženské pacientky. Grossove sexuálne pomery s klientkami pritom neboli žiadnym tajomstvom. Bez ostychu za sebou nechával haldy žien, túžiace po jeho charizme a osobnosti.
Sigmund Freud
Freud sa preto rozhodol o záchranu Grossovej povesti. Poslal ho ku svojmu bývalému učňovi a kolegovi Carlovi G. Jungovy, aby sa pokúsil o nahliadnutie do jeho démonických útrob. Psychoanalytické sedenia sa však do histórie zapísali ako skutočné psychiatrické peklo. Jung spolu s Grossom trávili tvrdou psychoanalýzou aj 12 hodín denne, čo bolo bez akejkoľvek prestávky maximálne psychicky vyčerpávajúce. Nebolo nezvyčajné, keď sa po niekoľkohodinovom sedení role z ničoho nič obrátili, takže Gross sa postupne transformoval do role vedúceho psychiatra. Absolútna nestabilita spoločenských rolí „lekár-pacient“ viedla napokon až k úplnému zlyhaniu oboch. Jung neskôr popísal sedenia s Grossom za to najhoršie, čo sa mu kedy prihodilo a charakterizoval ho ako psychicky chorého jedinca s predčasnou demenciou. Okrem toho sa Jung po tejto skúsenosti veľmi zmenil a viacerí odborníci sa dodnes zhodujú, že práve Grossova psychoanalýza mohla za neskorší rozchod Junga a Freuda ako ideologických partnerov.
Za Grossove intelektuálne aj anarchisticky najbúrlivejšie obdobie môžeme označiť roky 1905 až 1913, kedy sa usadil vo švajčiarskej Ascone, kde ponúkal pestrej spoločenskej smotánke svoje terapeutické služby. Netrvalo dlho a jeho seansy sa stali legendárnymi po celej Európe. Povesti, ktoré si stihli vybudovať, vzbudzovali v ľuďoch skutočný záujem a myslím, že dnes by tomu nebolo inak. Sedenia mali byť plné neviazaných sexuálnych praktík na očistenie ducha, na pomoc mali slúžiť kokaín, hašiš, heroín aj absint, skrátka všetko, po čom vtedajšia vysoká spoločnosť túžila. Klienti vnímali Grossove metódy ako extrémne oslobodzujúce s absolútnym uvoľňujúcim účinkom. Iní zase skôr ako možnosť, kde si poriadne užiť a o nič sa nestarať. Jedno však bolo isté, svojimi metódami spôsoboval u vedeckých velikánov a psychiatrických priekopníkov skutočné pohoršenie. V roku 1913 napokon nastal v Grossovej kariére veľký zlom. Polícia ho ako spoločenského revolucionára a narkomana eskortovala z Berlína do psychiatrickej nemocnice neďaleko Viedne.
Jeho zdravotné záznamy boli vskutku obšírne. Ťažko by ste hľadali duševnú poruchu, ktorou si tento človek neprešiel. Uvedené boli rôzne druhy psychózy, časté depresie, halucinácie, abnormálne kolísanie inteligencie, bludy či stopy infantility. Gross bol nakoniec na popud svojho otca zbavený svojprávnosti. Po tom, čo sa rozhodol pomáhať ako lekár v 1. svetovej vojne mu bola časť svojprávnosti vrátená, no už nikdy nie na 100 %. Po skončení vojny sa ešte stihol angažovať ako ultraľavičiar, aby následne vstúpil do komunistickej strany. V roku 1920 bolo napokon jeho podvyživené a drogami nasiaknuté telo nájdené bez známok života.
