Sú slovenským národným jedlom stále halušky? Podľa obľúbenosti pizze si tým nie sme až takí istí. Prečítaj si najnovší update bratislavského rebríčka, ktorý pripravil opäť foodbloger Čoje.
Ahojte, tu Čoje. Od posledného rebríčka bratislavských pízz ubehlo už takmer päť rokov, čo je príliš veľa na to, aby v ňom zostal kameň na kameni. Opäť som sa preto podujal dať dokopy shortlist najlepších podnikov – nielen podľa mňa, ale aj podľa ďalších foodies v mojom okolí a v neposlednom rade aj podľa mojich followerov – a z neho nakoniec zoradiť rebríček desiatich najlepších.
Tentoraz to bolo ešte ťažšie než naposledy: shortlist bol takmer dvakrát taký dlhý ako rebríček a žiadna pizza v ňom nebola zlá, dokonca ani priemerná. Celý rebríček nakoniec dopadol tak, že každá jedna pizza v ňom by pred piatimi rokmi bola najnižšie tretia.
Bratislavské pizze teda podľa mňa dosiahli svetovú úroveň a tu je desať najlepších:
10. Gatto Matto
(Objednal som si pizzu panceta za 13,50 €.)
Toto je jeden z podnikov v rebríčku, v ktorých pizza nie je hlavný produkt a primárny biznisplán a za uplynulé roky prešla niekoľkými zmenami, ktoré občas pôsobili dojmom „urobme dačo, aby sme pre ľudí neboli iba obyčajná pizzerka“. Zažil som tu pizze, ktoré boli najlepšie v celom meste, ale aj podoba, do ktorej sa napokon ustálili, stojí za to.
Cesto tu pôsobí veľmi originálne, vykvasené je len jemne a štruktúrou je úplne bezchybné, takže vytvára môj najobľúbenejší efekt príjemného mikropraskania. Chuťovo zostáva tesne pred hranicou „jedol by som ho aj iba tak, bez ničoho“, no to by nám pri pizzi prekážať nemuselo.
Zato suroviny tu patria medzi najlepšie v Bratislave. Nerobia ich tu úplne otrocky, vedia ich, naopak, vyskladať tak, že pizze pôsobia sviežo a originálne a zároveň nie excentricky či ako úplne utekajúce od svojej tradície.
9. Neapolna
(Objednal som si prosciutto za 7 €.)
Aby neboli žiadne pochybnosti, aj deviata pizza v tomto rebríčku je za mňa level „dám si ju kedykoľvek a budem veľmi spokojný“, v niektorých parametroch môže byť dokonca úplne ideálnou voľbou, napríklad čo sa týka veľkosti. Ide o trochu menšiu pizzu, za mňa však ideálnej veľkosti, po ktorej viete fungovať ďalej a nemusíte sa vyvaliť na pohovku do hodinovej kómy.
Ako naznačuje názov, ide o neapolský štýl s nafúknutejšími okrajmi, no nie prehnane. Tá moja vnútri nemala úplne tú 3D sieťku upečeného cesta, ale skôr mäkšiu a hustejšiu masu cesta. Zvonka bola krásne mäkká, s nádhernou farbou a mikrohyením vzorom s menšími pľuzgierikmi. Stredná časť cesta pod surovinami bola skôr mazľavejšia a veľmi tenká vrstva, takže bez príboru treba jesť kreatívne; odporúčam každý „slajs“ zrolovať.
Čo sa týka surovín, patrí medzi najlepšie v meste, s dobrými pomermi. Celkovo ide o veľmi príjemnú pizzu za super cenu. Zážitok umocňuje fakt, že ide o open-air food-truck s jedením na stojáka v krásnej uličke medzi záhradou a cintorínom.
8. Brixton House
(Dal som si pizzu hawaii & burrata za 11,90 €.)
Nemám to overené, no zdalo sa mi, že Brixton House zaskakoval vo veci pízz za obľúbený podnik Urban House, ktorý prechádzal rekonštrukciou. Píšem to najmä preto, ak by sa táto pizza nebodaj časom vrátila na Laurinskú.
Ide o jednu z najoriginálnejších pízz v Bratislave, ktorá sa od ostatných odlišuje cestom aj topingmi, ku ktorým nepristupuje otrocky. Pizza sa koncepčne drží hlavne Talianska, aj keď ja som si ako na potvoru vybral hawaii z Kanady. Vizuálne pizza evokuje extrémne nakysnutú verziu neapolskej, no cesto je dosť iné, poddajné, ľahko sa trhá aj hryzie. Môj tip je, že obsahuje aj zemiaky, keďže mi šlo cestou k takým nakysnutejším pagáčom.
Toping chutil bezchybne, zvoliť ku kyslým kúskom ananásu extrémne krémovú a výraznú burratu sa mi ako nápad hrozne páčilo. Skvelá bola aj šunka, našťastie, žiaden slovenský „šit“ ako v mnohých pizzeriách.
7. Slajs
(Objednal som si čorizo za 8,90 €.)
Táto pizza z bývalého hotdogového stánku NYC Corner je opäť streetfoodový štýl, ktorý si nezjete na stoličke za stolom a pod strechou. A zároveň opäť Neapol, ale s rozdielmi.
Jej najsilnejšou stránkou je parádne kváskové cesto s extrémne chrumkavou krustou, vnútri vláčne a nie príliš husté a ťažké. Čo sa týka topingov, dostal som trochu pružnejšiu kravskú mozzarellu a tuhšie chorizo, no vo výsledku som sa dočkal krásnej harmónie všetkých chutí vrátane štedrej bazalky.
Celkovo pizza pôsobí príjemne ľahko aj napriek rozmeru, s ktorým sa takmer nezmestila do krabice, takže ak to potrebujete na pohľad veľké, no vnútri tak akurát naplňujúce, toto je ona.
6. Paradiso
(Dal som si pizzu z prémiovej ponuky s názvom bufala e'nduja za 10 €.)
Prvá pizza v rebríčku, ktorá nie je zo Starého Mesta, ale lokálna legenda… Ale opäť taká, ktorú si viete zobrať iba so sebou a prinajlepšom zjesť z krabice na blízkej lavičke. Sľubujem, že je to náhoda, ibaže by tu fungovalo dačo podvedomé.
Paradiso z Dlhých dielov je viac „slovenská škola“ s chrumkavým a krehkým cestom, ktoré si svoju pevnosť a chrumkavosť drží aj pod prísadami. Oproti väčšine pízz, ktorých cesto je vnútri belšie, prípadne sivkasté od droždia, táto je vnútri žltkastá a stredne vláčna, zvonka šmirglík s vystúpenými drobnými drsnými zrniečkami.
Pizza je opäť veľká tak akurát príjemne. Pomodoro je sladkasté a pekne vlhké a nevysušené, s kúskami rajčín. Čo sa týka ďalších topingov, na výber tu majú aj veľmi haluzné kombinácie vrátane veľmi slovenských, ale aj veľmi… No… Majú tu vienesse s párkami a hranolkami, ktorá by sa asi mala volať skôr berlinese. V každom prípade, vyskúšaj ju prípadne ty a daj vedieť.
Ja som si s radosťou vybral na bratislavské pomery veľmi netradičnú pizzu s kalábrijskou n'dujou a byvolou mozzarellou, ktorá pôsobila ešte viac dojmom čerstvej straciatelly.
Keby si hľadal viac takých pízz ako Paradiso, podobný štýl som ochutnal v Johny Italian Bistre na Palisádach.
5. Basilico
(Vybral som si bufalinu s extra salámou za 11,30 + 3 €.)
Basilico je víťaz rebríčka spred 5 rokov a dnes už legenda, ktorej vďačíme za obrovský rozmach pizze v Bratislave. Vďaka tomuto podniku dnes Bratislava vie, že je rozdiel medzi pizzou a neapolskou pizzou.
Ako v prípade mnohých ďalších pízz z tohto rebríčka, ktoré Basilico inšpirovalo, aj tu nájdete extrémne nafúknuté, zvonka nádherne „hyenovité“, vnútri vláčne a „žuvavé“ cesto, ktoré nie je upečené úplne do sucha. Opäť to prispieva k tomu, že táto pizza je priam komatózne sýta.
Tunajšie pomodoro patrí medzi najlepšie v Bratislave a na pizzi je ho hojne, vďaka čomu je mokrá a stredová časť cesta veľmi mäkká a mazľavá. Silné sú aj zvyšné suroviny, kombinácia byvolej mozzarelly a echt talianskej salámy, za ktorú som si priplatil, patrila medzi najlepšie topingy, aké som zažil v rámci celého testovania.
Ak ti chutí pizza v Basilicu a hľadáš ďalšie miesta s čo najviac rovnakou, veľmi podobný štýl robí La Strega na pôvodnej adrese Basilica alebo zmrzlináreň i Nonni na Laurinskej počas zimných, nezmrzlinových mesiacov.
4. Don Quijote
(Opäť som bol zvedavý najmä na pizzu bufalina za 8,50 €.)
Za mňa najväčšie prekvapenie rebríčka. Don Quijote som pôvodne ani nemal na shortliste, no potom tento názov zaznel z niekoľkých nezávislých zdrojov, ktoré sa dozvedeli, že nanovo dávam dokopy rebríček. Vraj „áno, nie je okolo nej taký hype, no tí, čo vedia, vedia“. Tak som zašiel. A potom pre istotu ešte raz. A konštatujem, že táto pizza je naozaj niečo.
Nie je to neapolský štýl, dačo má spoločné so slovenskou klasikou, dačo s newyorským by-the-slice štýlom, no najmä – zo všetkých bratislavských pízz, ktoré poznám, je najbližšie ku chrumkavým talianskym „thin crust“ pizzám, ktoré tu inak trestuhodne chýbajú. Pizza v podniku Don Quijote je ľahká a útlejšia, cesto pôsobí prirodzene nakvasene, no nie príliš do „napufkana“. Vnútri je vlhkejšie, vláčne a múkové dobiela, zvonka pokryté „neapolskými“ pripálenými pľuzgierikmi aj oveľa drobnejšími bodôčkami.
Po zahryznutí uspokojuje krásne subtílnou chrumkavosťou, takže pizze máte doslova „plnú hlavu“ vrátane zvukov. Spomenúť treba parádne suroviny vrátane skvelej byvolej mozzarelly aj pomodora. Čo veľa pizzerií nepovažuje za dôležité a tu na tom vcelku bazírujú, bolo množstvo bazalky.
Keď už je reč o tenších a chrumkavých pizzách, milujem aj pizzu-by-the-slice I❤️ Pizza v historickom centre oproti Čumilovi, podobnú som ochutnal aj v Da Cono v Zuckermandli.
3. Don Saro
(Vypýtal som si pizzu diavola s talianskou salámou, ktorá nebola na lístku, účtovali mi ju ako salame za 6,80 €.)
Ďalšia „lokálna legenda“ je môj obľúbený podnik z Rače, ktorý sa špecializuje skôr na veľmi domácky pôsobiace cestoviny podľa sicílskych receptov. Trvalo dosť dlho, než som ochutnal aj pizzu – a váhanie bolo úplne zbytočné.
Tunajšie cesto je veľmi chlebové, zvnútra sivšie a zvonka drsnejšie a šmirgľovité. Opäť jedno z tých, ktoré pri zahryznutí odmení sluchové vnemy vnútrolebečné okrem veľkého chrumu aj príjemným mikropraskaním pri prežúvaní. Nie až také nadvihnuté, vnútri vlhkejšie a vláčnejšie, s redšou štruktúrou, vďaka čomu pôsobí celkom ľahko. Zaujímavé je, že pôsobí celozrnne – nielen chuťovo, aj vizuálne si v ňom môžete všimnúť drobné bodky.
Tunajšie pomodoro je sladšie. Vypýtal som si diavolu s talianskou salámou plnou korenia, ktorá nebola na lístku, lebo lístkové pizze sú tu lacnejšie a so slovenskými surovinami. Nie som si však istý, či mi ju naúčtovali správne, keďže som nakoniec platil ako za klasickú salámovú, a teda pomerne málo.
Celkový dojem si vieš predstaviť podľa toho, na ktorom mieste sa nachádzame. Táto pizza je plná komplexných chutí a je jednou z najoriginálnejších aj napriek tradičným surovinám.
2. Fleur
(Prišiel som, videl som, aké rímske pizze práve majú, a zvíťazil som, pretože si tu nemôžeš vybrať zle. Štvorček ma stál 3,80 €.)
Teoreticky by sme sa mohli baviť o tom, či do rebríčka pízz zaraďovať rímsku pizzu. Dakto by mohol namietať, že to nie je úplne to isté jedlo, no moja odpoveď je, že pri úrovni rímskeho štvorčeka zo Štúrovej by bolo absurdné nezaradiť ho do rebríčka bratislavských pízz. Stačí, že tu chýbajú dve pizze zo Stupavy z oveľa objektívnejších dôvodov.
Rímska pizza vo Fleur je vysoký level hodný francúzskej pekárne. Cesto má úplne dokonalé, akurát nadýchané a stále chrumkavé, takmer všetky suroviny idú na pizzu až po dopečení. Vzhľadom na charakter predaja rímskej pizze vám tu väčšinu modelov aj prihrievajú, pizzi to nijako neubližuje.
Čo sa týka surovín, vo Fleur pizzu vyskladávajú bohatými kombináciami často prekvapivých chutí. Vysokú expertízu badať aj na ich taktickom rozmiestnení: niektoré chute dostanete do úst s každým hltom, niektoré iba s niektorými, zjesť celý štvorček je teda veľký a vôbec nie homogénny zážitok.
V prípade, že by bola rímska pizza presne tvoj štýl a nechcel by si ju jesť stále na rovnakom mieste, fantastickú robí aj remeselná pekáreň Kruh na Vajnorskej.
1. Massimo
(Objednal som si pizzu bufalina, ktorá je tu o čosi drahšia, stojí 17 €.)
Áno, prvé miesto a všetko, ale toto bude trochu komplikované. Totiž, keď som prišiel do Massima na pizzu, ktorá sa nakoniec ukázala ako najlepšia v celom meste, najskôr som dostal do ruky jedálny lístok, v ktorom vôbec nebola. Pizzu tu nerobia automaticky vždy, Massimo je veľmi posh talianska reštaurácia v Riverparku a zjavne ďalšia, ktorá nechce spadnúť do škatuľky „pizzeria“. Ako mi povedal čašník, pizzu tu robia len vtedy, keď je menej ľudí a majú na to kapacitu.
Najdrahšia pizza v rebríčku by sa dala rozdeliť na veci, ktorými sa snaží zaslúžiť si svoj exkluzívny štatút, a na veci, ktorými to robí totálne nenútene. K tomu prvému patrí nápad „namiesto obyčajnej bazalky pizzu pokvapkáme bazalkovým olejom“, čo rozhodne znie ako dobré gesto, keď chceš byť viac ako len obyčajné bistro. Navyše na pizzu bufalina dostaneš okrem pomodora naspodku aj olúpané cherry rajčiny navrchu. To urobilo veľmi pôsobivý efekt: hlty s rajčinkami príjemne explodovali v ústach a umami pomodoro dopĺňali kopancami kyslej a sladkej vo veľkolepom výsledku.
No a tie veci, ktorými táto pizza nadchýna úplne prirodzene? Všetko ostatné. Dokonalé prirodzene vykvasené cesto je na pohľad iné od ostatných pízz, jemné a uhladené, geometricky nádherné, ako keby ste sa pozerali na 3D model. Zároveň je mäkké a poddajné a akurát príjemne chrumkavé. Lahodné bez ohľadu na to, či ho hryziete v spoločnom hlte s topingmi alebo len tak samostatne.
Byvolia mozzarella mala okrem fantastickej autentickej chuti aj krásnu štruktúru so zachovanými syrovými vláknami (ak je cena pizze na teba príliš, margherita s kravskou mozzarellou tu stojí 10 €). Svoju vyššiu cenu si u mňa pizza zaslúžila aj veľkosťou prekúkajúcou ponad okraje aj tak veľkého taniera.
Táto pizza u mňa najviac zabodovala tým, že mala do dokonalosti dotiahnutú každú jednu vec, na ktorú som si spomenul, a rovnať by sa mohla ktorejkoľvek z najlepších pízz, aké som kedy jedol. Akokoľvek som sa snažil, vyčítať sa jej nedalo nič.
Tento článok nebol sponzorovaný, išlo o subjektívnu recenziu autora. Ak ťa texty od Čojeho bavia, pozri si aj ďalšie skvelé recenzie, ktoré sa ti zobrazia pod týmto článkom. Prípadne autora sleduj na Facebooku alebo Instagrame.
