Otvorený rozhovor o živote na drogách.
Vstupujeme do areálu. Hneď pri vstupe sa nás vrátnik pýta, kto sme a čo tam robíme. Po úvodnom vysvetlení nás posiela do jednej z množstva malých budov rovnomerne rozmiestnených na veľkej ploche, ktorú okrem nevábnej architektúry pokrýva nesúrodá vrstva snehu a miesto od miesta aj kúsok trávnatej zelene. Psychiatrická liečebňa je zvláštnym miestom. Za stenami jednotlivých blokov sú ľudia, ktorých buď postihla psychická choroba, alebo sa bez pomoci ostatných nedokázali vymotať z pazúrov závislosti - alkoholovej či drogovej. Niekoľko stoviek metrov štvorcových spája ľudí, ktorí si zrejme do konca života budú niesť istú spoločenskú stigmu - pacienti s chronickou demenciou, schizofréniou, psychopati. Muži, ženy aj deti, bohatí a chudobní, slobodní, rozvedení, ľudia s rodinami. Byť niekým, kto sa lieči na psychiatrii, a to kdekoľvek, je ešte aj dnes pre mnohých príznakom slabosti, zlyhania človeka. To, že za ochorenie v mnohých prípadoch človek nemôže rovnako ako niekto iný za to, že dostal rakovinu, nebýva dostatočne silným argumentom.
Zaujíma nás mužský pavilón pre ľudí s drogovou závislosťou. Mali by sme mať možnosť porozprávať sa s niekým, kto sa dobrovoľne prihlásil na odvykací pobyt s cieľom začať nový život bez vplyvu návykovej látky. Nevedel som, čo môžem od stretnutia čakať. Nevedel som, kto sa oproti mne usadí, aký daný človek bude, aký je jeho osud a ani to, aký má názor na život, na to, čo počas neho urobil a na situáciu, v ktorej sa ocitol. Niekoľko týždňov príprav a následná cesta autom do nenápadného slovenského regiónu vo mne vyvolávala množstvo otázok, čo zažijem a najmä to, ako to nakoniec dopadne. Závislosť je zvláštna vec. A týka sa každého. Nielen tohto jedného Slováka, ale množstva ľudí na celom svete.
Na lekárskej izbe sme sa napokon ocitli traja - službukonajúci lekár, ja a jeden z pacientov. Pre zachovanie anonymity ho budeme volať iným menom. Peter má 26 rokov a od osemnástich užíval pervitín. Po absolvovaní predchádzajúcej neúspešnej terapie a niekoľkých nevydarených pokusoch o samovraždu sa rozhodol, že sa opäť, a tentokrát definitívne, pokúsi zmeniť svoj život - zbaví sa svojej závislosti a bude žiť ako každý iný normálny človek. Prvé, čo si na Petrovi všímam, je jeho tvár. Je celá zjazvená, značne poškodené a vypadané zuby skrýva tak, že otvára ústa len natoľko, aby mu bolo rozumieť. Dopichané ruky mu zakrýva o niekoľko čísel väčšia košeľa. Snaží sa usmiať, ale je vidieť, že myslí na celkom iné veci, čo vnímam ako úplne pochopiteľné. Lekár, ktorý teraz sedí po jeho pravici, ma tesne pred stretnutím upozorňuje, že sa odpovede môžu rodiť ťažko - nie každý pacient totiž dobre znáša pocit, že si vďaka užívaniu drog zničil svoj život a pred ostatnými sa za to hanbí.
Dobrý deň, mohli by ste sa nám, prosím, predstaviť?
Dobrý deň. Volám sa Peter, mám 26 rokov a posledných osem rokov som závislý na pervitíne. Môj prvý kontakt s drogou som zažil ako čerstvo plnoletý na byte u môjho veľmi dobrého kamaráta, v ktorom býval s ďalšími ľuďmi, ktorí rovnako ako on mali veľkú záľubu v luxusnom tovare. Hoci som ho poznal, nešlo mi do hlavy, ako je možné, že u neho pravidelne vídam tie najdrahšie modely elektroniky či oblečenia. Počas spomínanej návštevy k ním zazvonil pre mňa dvaja neznámi muži. Všetci vyšli von, mňa nechali na chvíľu osamoteného v ich byte. Keď sa o desať minúť vrátili, v ruke držali balíčky, z ktorých postupne vytiahli to, čomu som vôbec nerozumel, čo je, no dnes viem, že to bolo všetko, čo správny feťák potrebuje na prípravu a užitie pervitínu. Tak mi to interpretoval aj kamarát, ktorý sa mi vtedy priznal, že ho už nejaký ten čas užíva. Povedal som mu, že to chcem skúsiť aj ja, tak mi pichol moju prvú dávku.
Predstavoval som si, že na prvýkrát to bude úplne super a že zažijem niečo, čo som ešte nikdy predtým nezažil. Že sa budem cítiť podobne ako týpci v Pulp Ficition či Trainspottingu. Samozrejme, bolo to oveľa horšie a ja som niekoľko desiatok minút prežíval hrozné pocity. Napriek tomu ma k nej stále niečo priťahovalo, čo dnes nedokážem vysvetliť, no bolo to niečo veľmi silné. Začal som si o tom študovať viac a o mesiac som kamaráta požiadal znova, aby mi pichol jednu dávku. Pocity boli už o niečo lepšie, ale stále to nebolo ono. Začal som sa o celý proces zaujímať ešte viac a do pol roka som začal pervitín užívať pravidelne pred diskotékami, pretože bez drog som sa už vôbec nedokázal uvoľniť ani prehovoriť s dievčaťom, ktoré sa mi páčilo. Postupne som do toho padal stále viac a viac a dopracoval som sa k tomu, že neprešiel deň, aby som si nepichol aspoň jednu dávku, postupne som množstvo aj pravidelnosť jej užívania zvyšoval.
V tom čase som končil štúdium na strednej škole a hoci je to pre mňa prekvapujúce, už ako závislý som ju dokázal vyštudovať a získať výučný list. Bohužiaľ, keďže dlhodobé užívanie pervitínu zhoršuje motoriku, už sa viac tejto práci venovať nemôžem - s materiálom sa mi narába ťažko a kým niekedy som s prácou vo výškach nemal problém, dnes sa mi zatočí hlava už pri pohľade z okna. Postupne som vystriedal niekoľko ďalších zamestnaní, no nikde som dlho nevydržal. Keď som sa z času na čas predávkoval viac ako obvykle, nasledujúci deň som preležal zízaním do steny a nevládal som poriadne vstať, nie to sa ešte vychystať na šichtu. Keď som si po štyroch rokoch uvedomil, že situáciu nezvládam, zdôveril som sa svojmu bratovi s tým, aký mám problém. Ten ma presvedčil, aby som nastúpil na liečenie, no počas pobytu som bol agresívny a pre konflikt s jedným z ďalších závislých ma vyhodili. To už sa so mnou prestali rozprávať rodičia, súrodenci aj najlepší priatelia.
Ten pocit, že ste sociálne odlúčení od svojho okolia, by bol skľučujúci zrejme pre každého. Prirátajte si však k tomu všetko, čo súvisí s užívaním drogy a pochopíte, prečo som sa už toľkokrát pokúsil o samovraždu. Napríklad tu (ukazuje na výraznú jazvu na pravom zápästí) som si chcel podrezať žily, no nakoniec si to odniesli šľachy, o ktoré som definitívne prišiel. Preto mám dnes problém zovrieť ruku v päsť, predmety do nej uchopím len s ťažkosťami a často mi tŕpne. Po dlhšom čase som sa rozhodol, že to skúsim znova. Chcel som dokázať najmä sebe, že na to mám, že dokážem čeliť svojim problémom ako chlap a že sa z toho viem vymaniť. Vyhľadal som pomoc a v lete som nastúpil do programu. Vy ma dnes vidíte ako relatívne dobre živeného (Peter je od pohľadu primeranej postavy, pozn. autorky), no nebolo tomu tak. Za tú dobu, čo som tu, som pribral 7 kilogramov a našiel si nový koníček - posilňovňu. Viem, že až nastane ten čas a ja odtiaľto odídem, okrem toho, že začnem znova pracovať, zotrvám pri posilňovaní. Konečne mám späť svoju postavu spred rokov a teším sa z nej. Teším sa aj z toho, že som si našiel zmysluplnú a zdraviu prospešnú náhradu za drogy. Verím, že sa konečne opäť zaradím do normálneho života.
Pulp Fiction
Kedy ste sa rozhodli definitívne zbaviť svojej závislosti?
Vtedy, keď som sa rovnako ako veľakrát predtým skoro predávkoval. Ľutoval som samého seba, písal som bratovi, že mám problém s drogami a alkoholom. Keď potrebujete v daný okamih otupiť hlavu a zhodou okolností pri sebe nemáte akurát dávku drogy, je vám v konečnom dôsledku úplne jedno, čo do seba "narvete". Väčšina ľudí to rieši alkoholom, niektorí trávou. Samozrejme, efekt nie je taký ako po užití drogy, ale keď nemáte peniaze a možnosť danú drogu zohnať, tak ste ochotní urobiť čokoľvek preto, aby ste sa omámili. Prišiel som o množstvo zubov, pretože užívanie pervitínu poškodzuje chrup. Hocikedy sa mi stávalo, že som jedol a z úst sa mi valil prášok, moje vlastné zuby. Často som nespal aj niekoľko dní. Jednoducho, už som toho všetkého mal akurát dosť, bolo toho veľa. Zase som začal uvažovať o samovražde, pretože som si prešiel jednou neúspešnou liečbou. Moje myšlienky boli vtedy jediné - chcel som sa poriadne predávkovať, prefetovať sa na druhý svet. To sa mi síce nepodarilo, ale za to som tri dni bezcieľne blúdil blízko rýchlostných ciest, kde ma napokon našla polícia, odviezli ma sem a museli ma priviazať na posteľ. Nevedel som, kto som, kde som. Zdali sa mi tak živé sny, že som mal problém rozlíšiť, čo je realita a čo fikcia. To už sa so mnou priateľka rozišla - asi pochopila, že so mnou takýto život zmysel mať nebude. Ona na rozdiel odo mňa vedela viesť usporiadaný život a v takom stave by som jej bol iba prekážal. Úplne som jej rozumel. Na druhej strane, aj pre mňa to malo istú výhodu, pretože som sa mohol naplno venovať tomu, kvôli čomu som sem prišiel.
Ako prebieha váš denný režim tu v priestoroch liečebne?
Zo začiatku, keď som sem prišiel, som bol presvedčený, že tak ako naposledy, aj teraz môj pobyt skončí pri tom, že si nakoniec aj tak opäť dám tu svoju potrebnú dávku. Rozhodol som sa ale tomu tlaku nepodľahnúť, vzoprieť sa podobným myšlienkam a stanoviť si nové, vyššie ciele. Namiesto normálnych drog som si našiel druhú drogu - posilňovňu. Som rád, že som dodržal stanovený režim - navštívil som ju každý deň, čo som tu. Aspoň vidíte, že aj taký feťak ako som ja s takouto zlou hlavou môže niečo dotiahnuť do konca. Niečo, čo robí naplno. Nikdy predtým som žiadne koníčky nemal. Na začiatku liečby som vedel, že okrem hlavy chcem zmeniť aj svoje telo. Chcem v dohľadnej dobe získať vodičské oprávnenie na motorku. Nikdy predtým som sa o neho nepokúšal, lebo som sa bál toho, že v stavoch, v akých som po užití drogy býval, by som skôr či neskôr buď zabil seba, alebo niekoho nevinného. Musím síce počas najbližšieho roka po prepustení chodiť každý týždeň na testy, ale pokiaľ ostanem čistý a ja verím, že to tak bude, môžem si následne zažiadať o vodičské oprávnenie. Z hľadiska rodiny som opäť nadviazal kontakt s bratom. Predtým, keď som užíval drogy a on chcel prísť ku mne na návštevu, radšej som mu neotvoril a vyhýbal sa mu ako sa len dalo. Nechcel som, aby u mňa bol, pretože som nechcel, aby ma videl v takom zlom stave. Na vzťahu s ďalšími dvomi bratmi budem pracovať hneď po prepustení. Telefonoval som tiež s ostatnými členmi rodiny - s rodičmi, starou mamou, bratrancami, sesternicami. Držia mi palce, chcú, aby som vydržal abstinovať. Pobyt tu mi umožnil premýšľať o živote a o tom, čo skutočne chcem. Akým spôsobom chcete žiť, či chcete predávať drogy alebo mať zamestnanie, po ňom záľuby. Či chcete v piatok a v sobotu tráviť v krčme, a potom v nedeľu tráviť s bolesťou hlavy a netešiť sa v pondelok do práce, alebo ísť, napríklad, v piatok do posilňovne, v sobotu na hory a v nedeľu v pokoji odpočívať doma a tešiť sa do práce, tešiť sa zo života. Keď nebudete fetovať, zrazu budete mať peniaze na to, aby ste si kúpili, čo chcete - pekné oblečenie, drahé auto. Táto liečba je dobrá v tom, že všetok personál sa k vám správa s úctou. Aj keď vyzeráte neupravene, máte mastné vlasy, ste špinaví a smradľaví, správajú sa k vám ako k vlastným. Človek, ktorý je sfetovaný, medzi ľudí tak často nechodí. Vtedy vám je úplne jedno, ako vyzeráte a čo si o vás myslí okolie. Tu v liečebni sa všetci dívajú na vaše svetlé stránky.
Neodmysliteľnou súčasťou liečby sú aj skupinové terapie
V čom sa líši Peter z prvého neúspešného liečenia od Petra, s ktorým sa v tejto chvíli rozprávam?
Povedal som si, že už nechcem znova prechádzať tým celým trápením od začiatku a že jedinou cestou, ako to dosiahnuť, je zmeniť zmýšľanie a najmä prístup k tomu, čo robím. Vedel som, že nechcem trápiť svojich blízkych a sedieť hodiny aj dni v tých zlých stavoch, ktoré som prežíval. Inak som bol odhodlaný naplánovať samovraždu tak, aby mi konečne vyšla. Dnes vidím, že sa dá žiť aj normálnym spôsobom. Cítim sa lepšie vďaka tomu, že abstinujem, cvičím a že sa ľudia so mnou rozprávajú normálne.
Čo vás opakovane doháňalo k samovražde?
Hanba medzi všetkými. Okolie už nevedelo, čo má odo mňa čakať. Medzi ľuďmi som býval v permanentnej psychóze. Vkrádal som sa do cudzích domov, pritom som vôbec nevedel, prečo to robím. Nikdy predtým som to nerobil. Cítil som sa v spoločnosti menejcenný, že jej nemám čo ponúknuť, že som skončil. Bál som sa, že aj keby som začal život v inom meste, nič by sa nezmenilo a všetko by prebiehalo rovnakým spôsobom.
V úvode nášho spoločného rozhovoru ste opísali vašu prvú skúsenosť s drogou. Viete po tých rokoch povedať, čo bol prvotný impulz, ktorý vás donútil k tomu si drogu pichnúť?
Zvedavosť. Absolútne som netušil, čo drogy môžu spôsobiť. Ako som spomínal, po prvýkrát som sa k pervitínu dostal až u kamaráta na byte. S ním sa poznáme od malička, je o šesť rokov starší odo mňa. Ako tínedžeri sme fajčievali marihuanu. Keď som ten pervitín videl u neho na stole, opýtal som sa ho, či to môžem vyskúšať aj ja.
Ak tomu správne rozumiem, zvedavosť prevážila nad skutočnosťou, že ste zrejme museli vedieť, že drogy, zvlášť tvrdé, sú zlé.
Takto by som to rozhodne neformuloval. Fajčil som trávu a ani pri nej som nemal pocit, že robím niečo zlé, nebral som ju ako drogu. Pritom, keď ju začnete fajčiť a vybudujete si návyk, máte tendenciu zháňať si niečo silnejšie. Takto sa dostanete k ďalším drogám.
Peter sa niekoľkokrát pokúsil podrezať si žily
Spomínate vaše skúsenosti s fajčením marihuany. Veľa ľudí, zvlášť mladých, má tendenciu tvrdiť, že marihuana je z hľadiska budovania návyku a zdraviu škodlivých účinkov "lepšia" ako alkohol či klasické tabakové cigarety. Súhlasíte s týmto názorom?
Marihuana je rovnako návyková ako alkohol alebo cigarety. Keď ju nemáte, zvyknete si na ňu rovnako ako na všetko ostatné. Fajčenie marihuany je životný štýl. To, že si ju pravidelne obstarávate a fajčenie jointu je prvou vecou na programe dňa hneď po zobudení, nevnímate ako niečo zlé. Keď som si ja po prvýkrát zafajčil trávu, bola to neusušená rastlina, ešte mokrá. Začalo mi dunieť v hlave, točil sa okolo mňa celý svet, strácal som rovnováhu. Napriek tomu sa mi tento stav veľmi páčil a vedel som, že toto chcem zažívať. Od tej chvíle som ju fajčil.
Predstavuje fajčenie marihuany podľa vášho názoru veľké riziko toho, že človek na konci celého procesu prepadne závilosti na tvrdých drogách?
Určite áno. Pretože, keď fajčíte trávu, komunikujete s ľuďmi, ktorí svojim spôsobom nie sú normálni. Tých zvyčajne nestretnete v divadle, v kine, nemajú záujem o seba, o druhých. Získate také kontakty a ste natoľko povoľnejší rôznym zlým myšlienkam, že nemáte problém sa dostať k akejkoľvek inej droge. A hlavne, pokiaľ máte materiál v podobe drogy, môžete ju vymieňať aj za rôzne iné veci - mobilné telefóny, šperky. Väčšina ľudí, ktorá začne fajčiť trávu, skončí na tvrdých drogách. Osemdesiat percent určite.
Vyskúšali ste okrem marihuany a pervitínu aj iné drogy?
Áno. Lysohlávky, ktoré boli veľmi ľahko dostupné už na strednej škole. Ďalej LSD, extázu, rôzne opiáty. Boli totiž časy, keď mi pervitín nestačil, tak som následne užil aj niečo iné. Dokonca aj rôzne zmesi. To je proste ľudská zvedavosť - čo mu tá droga urobí, aký bude mať efekt. Keď mi pred tými šiestimi rokmi kamarát podával po prvýkrát ihlu do ruky, tešil som sa na to, čo sa stane.
Predpokladám, že za to obdobie, čo ste užívali drogy, ste mali možnosť spoznať veľké množstvo rôznych dílerov a výrobcov drog. Ako vnímate túto komunitu? Je veľká? Má nejaké svoje špecifické pravidlá?
Všetkých ľudí, ktorých poznám, sedia v base na 8 - 10 rokov. Napríklad takí variči, tí svoju činnosť vydržia robiť rok, maximálne dva. Ja som drogy predával mladým ľuďom, šestnásťročným. A tí nebudú držať jazyk za zubami, takže takéto veci sa šíria rýchlo. Všetci si to nakoniec odsedia. A vždy sa objaví niekto nový. Spôsob, ako vyrobiť drogu, sa dá predať. Zaplatíte určitú sumu a ten človek vás to naučí robiť. Keď kráčam po ulici, vidím človeku na tvári, že predáva drogy. Tráva už je dnes slabý odvar oproti tomu, k čomu sa dá dnes dostať. Nebezpečné sú najmä rôzne nekvalitné náhrady bežne užívaných drog. Keď sedíte v MHD, čudovali by ste sa, kto každý s vami cestuje. Nikdy nemôžete vedieť, čo nosí vo vrecku.
Ako ste vedeli, za kým ísť?
To poznáte z pohľadu. Pozrite sa na mňa (ukazuje na jazvy na tvári). Mám 26 rokov a tvár kompletne zjazvenú. Feťák feťáka pozná.
Aké pocity ste zažívali bezprostredne po užití pervitínu?
Zo začiatku ste veselí, baví vás všetko okolo vás, smejete sa. Keď dávky zvyšujete, stávate sa uzavretejším. V určitom období som sa dostal na pol gramovú dávku. Keď si pichnete naraz pol gramu, zrúti sa svet okolo vás. Ležíte dlhé hodiny a nie ste schopní nič robiť. Užívate si rôzne pohľady, napríklad na obyčajnú stenu. Tažko sa to vysvetľuje. Cítite sa, akoby ste vyleteli zo svojho tela.
Viete odhadnúť, koľko peňazí ste za to obdobie minuli na drogy?
Na staré peniaze asi milión slovenských korún.
Odkiaľ ste mali toľko peňazí? Bolo to iba skrz vaše zamestnania?
Keď bola práca, drogy sa kupovali z toho. Keď nebolo, musel sa nájsť iný zdroj. Vykrádali sme sklady, rôzne budovy. Alebo sa vykrádal díler. Objednal som si určité množstvo, díler prišiel, ja som mu vytrhol balíček z ruky a utekal preč. Sú rôzne spôsoby, ako sa dostať ku droge, keď ju akútne potrebujete. Bol som schopný človeka podrezať, a to len kvôli tomu, aby mi ju dal.
Pri takom životnom štýle, išlo vám niekedy o život?
Niekoľko mojich pomerne blízkych ľudí mi naznačovalo, aby som sa zo svojej dediny pobral niekam inam, lebo to so mnou nemusí dobre skončiť. Neskôr som sa dozvedel, že je vypísaná odmena na moju hlavu. Našťastie, nikdy sa mi nič nestalo. Ale chrbát si budem kryť do konca života. Nikdy neviete, čo nosí človek po vreckách.
Keď sa vám pobyt v liečebni skončí a vy sa vrátite do normálneho života, nebojíte sa, že vás to opäť bude pokúšať k drogám?
Mám z toho veľmi veľký strach. Nebojím sa toho, že by som mal chuť na drogu, ja ju vyhľadávať nebudem. Ale obávam sa momentov, keď budem kráčať po ulici a niekto ma zastaví s tým, že má pre mňa nejaký materiál. Pretože ma veľmi veľa ľudí pozná. Ale keď ma ten môj vnútorný hlas upozorní na to, že ten konkrétny človek je zrejme díler, radšej ho nepozdravím a vyhnem sa mu oblúkom. Pretože keď človek berie drogy, postupom času príde o všetky cenné veci vo svojom živote. Hoci so mnou členovia rodiny komunikujú, v tejto chvíli svoju rodinu ešte nemám. Možno bude trvať desať, dvadsať rokov, kým sa to vráti aspoň trochu do normálu. Treba byť trpezlivý.
