Sovietska túžba po nadčloveku: Transfúzia krvi ako kľúč k nesmrteľnosti či ohromná sila za pomoci orangutaních spermií

Píše sa rok 1869 a britský vedec Francis Galton vydáva knihu Dedičnosť geniality a jej dôsledky, čím sa zároveň začína rozvíjať nová veda eugenika, ktorá má za úlohu dotiahnuť ľudský rod do dokonalosti. Téma „nadčlovek“ prechádza boomom  a stáva sa prioritou mnohých vedcov v zahraničí. Výnimkou nie je ani Nemecko, kde sa sestra slávneho filozofa Elisabeth Nietzscheová rozhodne vybrať štrnásť chudobných rodín zo Saska ako vzorku čistokrvných árijcov. Spoločne zamieria do džungle v Paraguaji. Ďaleko od nástrah európskeho Nemecka pošpineného nečistou krvou si založia dedinu Nueva Germania (Nové Nemecko). Počiatočné  sklamania kolonistov, boj s hmyzom a teplom vyžaduje odhodlaný postoj „vedkyne“, ktorej konečným cieľom sa stane zaľudnenie sveta árijcami – dokonalými nadľuďmi. Práve podobné experimenty a myšlienky sa objavujú v prvých rokoch existencie Sovietskeho zväzu, kde chcú miestni vedci vytvoriť sovietskeho superčloveka.

Je október 1917 a ďaleko na východe sa mení beh dejín. Skrz mŕtvych a zmrzačených si dláždi cestu socializmus, ktorý ma zaručiť pre ruský ľud žiarivú budúcnosť. Pre nový systém sú ale potrební noví ľudia – dokonalejší. Tamojší vedci sa preto neváhajú uchýliť k nezvyčajným experimentom čerpajúcim z myšlienok eugeniky a verejne vyhlasujú, že „chcú od základov prerobiť človeka. Vytvoriť  z homo sapiens (človek rozumný) homo sapientssimus (človeka najrozumnejšieho).“ Začína sa tak tvorba dokonalej bytosti. S prvým revolučným nápadom prichádza v roku 1924 filozof, lekár, ekonóm a spisovateľ Alexander Bogdanov, podľa ktorého je najprirodzenejší spôsob, ako pretvoriť starú spoločnosť na novú transfúzia krvi, pričom sa priamo odvoláva na svoju vedecko-fantastickú knihu Červená hviezda. Podľa nej uskutočnia Rusi na Marse výsadok, prebehne revolúcia a zavládne komunizmus. Zároveň kolonisti zistia, že transfúzia krvi regeneruje ich telo a rozhodnú sa pre pokrvné bratstvo s Marťanmi, čo z nich učiní nesmrteľné bytosti. Bogdanov by rád túto fikciu premenil na realitu, nakoľko mu však nie je poskytnuté laboratórium, skúša výmenu krvi na sebe. Červené zlato si najprv berie od blízkych priateľov a rodiny. I keď sú v tej dobe objavené všetky krvné skupiny (0, A, B, AB) zdravotných komplikácií sa nebojí. Prvotné neúspechy čoskoro vystriedajú výsledky, všíma si zlepšenie zraku, zastavenia plešatosti a ďalších pozitívnych symptómov. „Našiel som kľúč k vytvoreniu nového človeka“, píše v liste svojej manželke.

Má novú víziu a neochvejnú vôľu, neobmedzený prísun tej najlepšej krvi pre mladých a starých, ktorá medzi jednotlivými generáciami vytvorí nezlomné puto. Chce dosiahnuť večnej mladosti alebo prinajmenšom čiastočného omladenia. Rovnako je presvedčený, že krv obsahuje obranné látky voči chorobám a sama nemôže byť „skazená“. Medzi  Bogdanovými „pokusnými zajacmi“ je aj Leninova sestra Mária Uljanová či významný diplomat Leonid Krasin. Aj oni sú svedkami starnúcich veteránov prevratu či smrti samotného otca Októbrovej revolúcie. Prichádza tak čas na Bogdanove krvné transfúzie, ten dúfa že výmenou krvi omladí hrdinov socializmu a dodá im novú silu. Mladí sa ale zo začiatku boja a do programu v roku 1926 sa nehlásia. Kolujú totiž zvesti,  že im chce „zákerný lekár vysať krv, aby s ňou oživil Lenina.“ Aj napriek prvotnému odporu sa v roku 1928 prevedie v Bogdanovej klinike cez 200 transfúzií. Sám ich pritom podstúpil 11 a vyhlásil sa za „pokusné morča číslo jedna.“ Dvanásta je však pre „pokrokového vedca“ osudná, vstrekne si totiž krv študenta kontaminovaného tuberkulózou (študent sa uzdraví a dožije sa 87 rokov), čím ukončí svoj život a aj výskum. O niekoľko rokov neskôr sú Bogdanove tézy o krvi vyvrátené a označené za protisovietské.

Krátko po revolúcii je ruská verejnosť v moskovskom múzeu svedkom prvých exponátov ľudských kostí, vypreparovaných opíc i modelov prehistorických monštier. Podľa ruských vedcov  tu je ale jeden problém, a síce neznámy článok medzi opicou a človekom. Práve tento medzidruh chcú sovieti vytvoriť krížením. V decembri 1924 dostáva ľudový komisár list od istého Ilja Ivanova, v ktorom sa píše: „Chcem skrížiť človeka s opicou a vytvoriť nový hybrid.“ Ilja Ivanovič Ivanov bol známy biológ, expert na medzidruhové kríženie a insemináciu, ktorý už pred štrnástimi rokmi poukazoval na možnosť kríženia opice a človeka. Uznávanému vedcovi, fascinovanému medzidruhovou hybridáciou zvierat, sa podarí vyšľachtiť zebroida (zebra a kôň) či zedonka (zebra a somár). Aj vďaka týmto úspešným pokusom chcel vytvoriť nového tvora podobného človeku. Nápad sa zapáči aj vojenským chemikom, tým by sa hybrid hodil pri testovaní chemických zbraní. Tiež sa hovorilo o tom, že by sa dal využiť na ťažkú a nebezpečnú prácu v kameňolomoch či ako dokonalý bojový stroj.  Vláda jeho výskum financuje na tú dobu neuveriteľnými 15 000 dolármi (dnes 140 600 eur). Ivanov zoberie syna, pár ďalších spolupracovníkov a vypraví sa do Franczúzskej Guiney v západnej Afrike. Na jeseň 1926 prichádza do hlavného mesta Conakary, kde sa mu za pomoci domácich podarí chytiť niekoľko šimpanzov. Medzi ženami domorodcov však nevie nájsť osobu, ktorá by sa dobrovoľne oplodnila šimpanzím semenom. A tak na to ide z druhej strany a pokúsi sa oplodniť dve šimpanzie samice ľudskými spermiami. Akými ale dodnes nevime. „Nikdy nepovedal, koho tie spermie boli, no pravdepodobne jeho syna.“ domnievajú sa historici.

Samice dostávajú francúzske mená Babette a Sivette a sú prevezené do Sovietskeho zväzu, kde po mesiaci hynú. Pitva preukáže, že ani jedna nebola gravidná. Ani tieto smutné skutočnosti však Ivanova nezlomia, nevzdáva sa a je samotným Stalinom poverený stvoriť „Nového neporaziteľného človeka. Takého, ktorý by necítil bolesť, bol by odolný a ľahostajný ku kvalite potravín, ktoré by dostával.“ Na ďalší výskum dostáva 2 000 dolárov a priestor vo výskumnom opičom inštitúte v Suchumi pri Čiernom mori. Na jar 1929 sa púšťa do nových testov, tentoraz chce oplodniť opičími spermiami ruské ženy, ktorých „motivácia by nebola finančná a morálne pochybná“. Keď sa však dlho žiadna slovanská žena nehlási, vytvorí pre záujemkyne lákavú ponuku: ročné ubytovanie pri mori, strava a mesačný plat 150 rubľov (plat vtedajšieho inžiniera). Ivanov však čoskoro zakopne o prekážku. Dvoch najdôležitejších šimpanzov mu odvedú na príkaz Kremľu do Moskvy, kde sa vedci pokúsia implantovať pohlavné žľazy primátov do ľudského tela. Zostane mu iba orangutan Tarzan, ktorý však krátko na to zomrie na artériosklerózu. Politické priority a pomery sa čoskoro zmenia, Ivanov, hlavný vedúci vysoko stratového projektu, je obvinený z cielenej sabotáže a marenia kolektivizácie. V roku 1930 je zatknutý, obvinený, zavrhnutý a vyhostený do Kazachstanu, kde sa omilostenia dočká až na smrteľnej posteli.

Inštitút experimentálnej biológie v Novosibirsku má na svoju dobu jedinečné výsledky. Miestni vedci sa môžu pýšiť skutočnosťou, že dokážu „priadke morušovej zmeniť pohlavie alebo ropuche transplantovať srdce“. V ústave pracuje aj jeden zapálený aktivista a motivovaný komunista. Volá sa Alexander Serebrovskij a je zástancom oplodňovacej metódy, ktorá hlása do celého ZSSR to najlepšie, čo môže znieť v ušiach všetkých pravoverných sovietov. „Navrhujem spermobanku našej politickej elity. Ruské ženy by mali byť oplodňované významnými osobnosťami nášho národa a hrdinami revolúcie.“ Desaťtisíce potomkov Josefa Stalina, Michaila Kalininu či Klimenta Vorošilova majú podľa neho zaručiť masívne zlepšenie intelektuálnych a morálnych kvalít národa. Sám Serebrovskij sa považuje za výkvet ruského ľudu - je vzdelaný, silný a dobre stavaný, počas života splodí 13 detí. „Ženy budú hrdé na potomkov našich vodcov. Každé mesto a dedina takéto deti chce. Budeme národom významných ľudí. Vystrelí nás to do budúcnosti a urýchli to vývoj celého ľudstva.“

Sú mu ponúknuté priestory, financie aj personál, pričom mu pár rokov výskum v oblasti eugeniky aj vychádza. Potom ale Serebrovskij končí, jeho sen o tisícoch hrdinoch revolúcie sa rozpadá ako domček z karát. Eugenika sa v dobe stalinizmu považuje za reakcionársku vedu a výskum je zdiskreditovaný fašistickou rasovou ideológiou. Hlavne však nastupuje tvrdý autoritatívny režim a ten si s vedou moc nerozumie. O vedcov, ktorí chcú vyšľachtiť superčloveka, už viac nie je záujem.