Čo tak skúsiť erotické hry aj bez masívnej mediálnej kampane?
Meno Paul Verhoeven je na filmovej scéne známym pojmom. Za dnes už kultovými snímkami, ako RoboCop, Total Recall či Základný Inštinkt môže práve holandský rodák, ktorý sa do Hollywoodu prebojoval v priebehu 80. rokoch a okamžite si svojou nekonvenčnosťou získal srdcia tisícok fanúšikov po celom svete. I keď už o chvíľu oslávi neuveriteľných 80 rokov, režisérskej stoličky sa napriek tomu vzdať nechystá, čo potvrdil aj jeho nedávny príspevok do sveta kinematografie. Elle je mnohými divákmi porovnávaná s jeho skorším Základným Inštinktom práve pre blízkosť témy a realisticky vykresľované erotické scény, o ktoré nie je núdza. Hlavnú hrdinku Elle predstavuje Isabelle Huppert, ktorej sa okrem iného dostala aj pocta, keďže sa jej meno pred pár dňami objavilo na zozname hlavných herečiek nominovaných na Oscara. Tá vo filme stvárnila 60-ročnú úspešnú riaditeľku softwarovej spoločnosti vyvíjajúce počítačové hry. Teda typický prvok Verhoevenových filmov - silné ženské postavy, častokrát vysoko spoločensky postavené a bezhranične cieľavedomé.
Verhoeven sa opäť oddáva sexuálnym pudom a púšťa sa na cestu do hlbín ľudskosti a sexuálnej manipulatívnosti. Elle je thriller, ktorý svojou tematikou zrejme nepriláka plné kinosály, preto sa nemôžeme čudovať, že veľké komerčné kiná ho do svojej ponuky ani nezaradili. Kontroverzne vykreslené charaktery postáv, kde sa miešajú rôzne náboženské a sexuálne motívy nám mierne predostierajú realitu dnešného Francúzska. Priznávam, že francúzska kinematografia môže byť v očiach mnohých vnímaná ako strnulá, konzervatívna či rigidná. Elle však začína doslova v prvej minúte, kedy môžeme pozorovať prvé znásilnenie. Brutálne sadomasochistické praktiky sa dokonca nechytajú ani na farebnú škálu od autorky E. L. James.
Rozdiel oproti bežným znásilneniam je ale ten, že v tomto prípade si to obeť podvedome užíva. Zvláštne sexuálne správanie, ktorému možno ani sama Elle nerozumie, je postupne stupňované celým filmom a ponúka nám zvláštny náhľad do tajov ľudskej mysle. Hovorí sa, že každý je svojím spôsobom uchylný. Niekto viac, niekto menej, no ak s tým človek neobťažuje okolie, je duševne v poriadku. Horšie je, keď jeho zvrátenosť spočíva v opakovanom znásilňovaní tej istej osoby. Ak však čakáte psychickú ujmu na zdraví v dôsledku opakovaného zneužívania, asi sa nedočkáte. Elle je totiž sarkasticky vyfarbená žena v rokoch, ktorá sa bežným klišé vyhýba, čo to len ide.
Po dopozeraní jeho nového filmu vám bude hneď jasné, prečo sa krátko po svojich mimoriadne úspešných dielach režisér zbalil a odišiel naspäť do „voľnomyšlienkárskej a slobodnej“ Európy. Aspoň čo sa kinematografie týka. Tvrdé filmárske pravidlá a neoblomná cenzúra za veľkou mlákou by zrejme nedovolili, aby sa film dostal k divákovi v takej podobe, ako môžeme vidieť v tomto prípade. Je až očarujúce, s akou ľahkosťou sa holandskému majstrovi thrillerov darí striedať prvky pomstychtivých „revange thrillerov“ a rodinnej drámy miestami prekračujúcej do sociálneho kontextu. Už len dodám, že celý námet k filmu režisér čerpá z rovnomennej knihy francúzskeho spisovateľa Philippe Djiana. Ak ste už skrz Päťdesiat odtieňov stratili nádej v kvalitnú červenú knižnicu, Elle vás možno prekvapí.
