Oblasť plná mikroorganizmov, ktoré aj dnes naháňajú hrôzu.
Raj na zemi, pomysleli by si mnohí. Pevnina uprostred Aralského jazera s čarovnou prírodou a všadeprítomnou harmóniou. Tú však narúšalo testovanie smrteľných látok na okolitom ekosystéme. Ostrov Vozrožděnija, alebo po našom Ostrov znovuzrodenia, bol totiž preplnený biologickými zbraňami a nebezpečnými chemikáliami, pomocou ktorých sa sovietski vedci pokúšali predbehnúť svojho najväčšieho rivala – Spojené štáty americké. Po zamorení celého ostrova najrôznejšími nebezpečnými látkami sa všetci stáli obyvatelia odsťahovali. Dnes je tak ostrov opusteným miestom, ktoré môže slúžiť ako prírodné múzeum studenej vojny. Naviac sa v dôsledku vysychania Aralského jazera spojil s pevninou a dnes tak tvorí polostrov plný toxických mikroorganizmov.
Pevnina na pomedzí Kazachstanu a Uzbekistanu bola dlhé roky navštevovaným turistickým miestom, kam si chodili oddýchnuť i bývalé špičky ZSSR. Samozrejme, že na mysli nemám preplnené pláže a vyhlásené hotely na pobreží. Predsa len hovoríme o rokoch 1920 – 1930. Počet stálych obyvateľov sa pohyboval okolo 500, no s príchodom letnej sezóny sa toto číslo niekoľkonásobne zvyšovalo. Po 2. svetovej vojne bol Ostrov znovuzrodenia vyhlásenou oblasťou, kde neexistovala kriminalita ani nezamestnanosť a lokalitu obývali len obyvatelia z vedeckých kruhov, ktorí tu pracovali na pomyselných zbraniach 3. svetovej vojny. Za ich bezpečím stálo šesť stoviek vojakov a ďalších tisíc hliadkovalo na pevnine za jazerom.
Prvé tajné poslanie plní ostrov krátko po Veľkej revolúcii v roku 1917, keď tu vojská červenej armády začínajú s výstavbou prísne stráženého vojenského objektu so skrytým účelom. Strhávajú staré a opotrebované rybárske chatky, aby tak vytvorili miesto pre moderný vládny komplex. V tej dobe sa mení aj meno a Nikolajov ostrov sa premenúva na Ostrov znovuzrodenia. Po nasledujúce roky slúži lokalita najmä na zbavovanie sa nepohodlných ľudí. Tí sú jednak vraždení, alebo využívaní na stavbu infraštruktúry. Do poľa záujmu sa dostane Vozrožděnija opäť po skončení 2. svetovej vojny. Zákonodarcovia totiž potrebujú lokalitu, ktorá bude vnútri Sovietskeho zväzu, ale zároveň nebude ohrozovať ľudí naokolo. A verte, že obavy sú na mieste. Politici totiž chcú zariadenie využívať na testovanie a následné možné vojenské využitie rozličných kmeňov ovčích kiahní, brucelózy a moru. Záujem Rusov o biologické zbrane vzrástol najmä po preskúmaní a porovnaní cenových atribútov s chemickými a jadrovými zbraňami.
Výsledky ich očarili natoľko, že neváhali a ihneď sa dali do budovania výskumného a testovacieho komplexu. Využitie bežných zbraní totiž vyjde na asi 2 000 dolárov na kilometer štvorcový. U jadrových je toto číslo už podstatne menšie, len asi 800 dolárov. Ešte menšie náklady vykazuje chemická zbroj, okolo 600 dolárov. Biologické zbrane potom vyrátali na neuveriteľný 1 dolár na kilometer štvorcový, čo by prinieslo obrovské úspory. V okruhu 40 kilometrov sa stanovuje ochranná zóna, ktorá má zamedziť akémukoľvek úniku. Okrem bunkrov a laboratórií je ale potreba vybudovať aj úplne nové obytné priestory pre vojakov a vedcov. O pár rokov neskôr sa sem presúva produkcia z chemických závodov Kirova, Sverdlovska, Zagorska a ďalších. Nebezpečné chemické látky sa dopravujú prevažne letecky. Navyše, dokumenty vypovedajúce o obsahu nákladu sú úmyselne manipulované, takže o celej záležitosti vedia len vyvolené politické špičky.
Po rokoch budovania a ťažkej driny vzniká na vyprahnutom území mesto Kantubek, ktoré si môžete na Google Maps pozrieť ešte aj dnes. Keďže bola studená vojna už v plnom prúde, obojstranný záujem vládnucich mocností bol obrovský. Tajne vysielané lietadlá na preskúmanie podozrivých lokalít boli bežnou praktikou pre východ aj západ. O existencii pochybného komplexu uprostred jazera tak Američania mali strohé informácie, zatiaľ čo predstavitelia Kazachstanu a Uzbekistanu, krajín, kde základňa Aralsk 7 a mesto Kantubek stáli, nemali ani poňatia. Vo svojom najväčšom rozmachu pritom tvorilo mesto až 90 budov. K dispozícii bola plne funkčná infraštruktúra poskytujúca kaviarne, kluby, športový štadión či kultúrny dom na sociálne vyžitie. Okrem zábavy sa ale tiež myslelo na vzdelanie či zdravotnú starostlivosť, takže mesto poskytovalo profesionálne vybavenú nemocnicu, materskú škôlku a školu, aby ani deti zamestnancov vo vzdelávaní nezaháľali. Obyvateľstvo sa naviac delilo na presne stanovené kasty, čo dnes vyznieva priam až utopicky. Zelenou boli označovaní vojaci, dozorcovia či letecký personál, skrátka ľudia dbajúci na ochranu a bezpečnosť. Biela prináležala vedeckým kapacitám, ktorí boli alfou a omegou celého projektu. A napokon šedá, ktorá označovala opravárov a údržbárov mesta. Tí zase zabezpečovali zjazdnosť ciest či zásielky zvierat, bez ktorých by žiadne experimenty neprebiehali. Všetci tak mali jasne stanovené ciele a jedna skupina bez druhej by sa len ťažko obišla.
Oddelený a dokonale zabezpečený výskumný priestor sa členil do viacerých samostatných zón. Výskumné mestečko skrývalo až 60 budov, z ktorých viaceré boli maskované pod horizont. Prístup sem majú len výskumní pracovníci podliehajúci najvyšším bezpečnostným normám. Údržbári majú presne vymedzený priestor, kde odovzdávajú zvieratá a kde sa ich právomoc už končí. Na zvládnutie prírodných nástrah bolo vybudované špecifické letisko s pristávacími dráhami do všetkých svetových strán. Dráhy v tvare hviezdice tak mali zabezpečiť maximálnu bezpečnosť pri akýchkoľvek poveternostných podmienkach. Po vystavení zvierat obrovským koncentráciám baktérii, väčšinou za pomoci baktériových náloží, boli presunuté na pitevne, kde sa ich telá ďalej podrobovali výskumu. O rozsahu zvieracích obetí svedčí aj šokujúci fakt. Márnice disponovali obrovským chladiacim boxom, ktoré dokázalo uskladniť až 250 ton mŕtvych tiel. Vedeckí pracovníci ako aj politici angažovaní v projekte Aralsk 7 však vždy tvrdili, že na základniach sa nevyvíjajú ani netestujú ničivé účinky zbraní, ale celý projekt stojí vlastne na obrane proti nim. Disponovali totiž informáciami, že podobné biologické prostriedky majú v rukách nepriatelia zo západu. Čo je na tom pravdy, je však otázne.
Koniec mesta Kantubek a celej výskumnej oblasti prišiel pomerne nečakane začiatkom 90. rokoch. Po rozpade ZSSR sa zásobovanie laboratórií okamžite ukončilo a obyvateľstvo bolo nútené nehostinnú oblasť ihneď opustiť. Odchod miestnych bol však pomerne divoký. Nechávali za sebou autá, prístroje aj tanky. Kompletne vybavené laboratóriá sa z ničoho nič ocitli bez personálu, ktorý by ich obsluhoval. Najväčšieho prešľapu sa však dopustí sama armáda. V dôsledku bleskovej likvidácie dôkazových materiálov urobili viacero fatálnych rozhodnutí. Zvieratá z klietok vypustili do voľnej prírody, čím sa dopustili nekontrolovateľného šírenia mikroorganizmov. Ďalej sa tiež pokúsili aspoň časť komplexu znehodnotiť. K tomu použili výbušniny, ktoré narýchlo odpálili. A v neposlednom rade zakopali stovky barelov s chemikáliami bez zaznamenania presnej lokácie. V nasledujúcich rokoch sa na ostrov, ktorý sa v dôsledku vysychania pomaly mení na polostrov, vracajú len vojenské tímy, aby aspoň ako tak zabezpečili toxický potenciál celej oblasti. V roku 2002 bola dokonca na polostrov vyslaná zahraničná expedícia, ktorá mala neutralizovať a zneškodniť asi 200 ton nebezpečne uloženého antraxu, avšak vražednému potenciálu sa ani do dnešného dňa nedokázalo úplne zabrániť.
